Vyhľadávanie
„Čo to tu máte?“ opýtala sa Miza holička.
Hmatala mu nad uchom, no vzápätí prudko odtiahla ruku.
Sklonil hlavu.
„Keď vás ostrihám, budú vám to všetci vidieť,“ upozornila a zapla strojček. Miz sa bradou dotýkal plachty, ktorej okraj mal zasunutý za golier. Pod pazuchami sa prudko spotil.
„Je to nákazlivé? Vyrážka?“ vyzvedala.
„Nie.“
„Materské znamienko?“
„Nie.“
Rozkašľal sa.
„Máte to veľké. Mali by ste sa poradiť s lekárom.“
Neskôr zistil, že mu to vyrazilo aj na hrudi, hneď vedľa ľavej bradavky. Vyzeralo to, akoby sa mu srdce vylamovalo spod rebier.
Posadil sa na posteli, lapal dych.
Laura spala.
Laura?
Pred chvíľou jej po stehnách rozotrel ich ďalšie spoločné neexistujúce dieťa.
O pár dní odcestoval, prišlo mu vhod školenie, ocitol sa v hoteli. Ubytovali tam aj nejakého krotkého chlapa a ten ho večer navštívil v izbe, mlčky sedeli na ustlaných posteliach. Miz mu v noci návštevu opätoval. So zámkou na dverách nemal problém. Prehľadal nočný stolík, našiel laptop. Nevedel, prečo riskoval vlámanie. Čo by spravil, keby sa chlap zobudil? Zabil by ho? Takto by preťal aj jasnú líniu vlastného života. Napriek tomu pocítil morbídnu túžbu byť zatknutý. Ale chlap sa nezobudil. Za oknom neoklasicistického zámku mesačný svit farbil svet na žltomodro: stromy, kríky, trávu, podivné sochy. Vysoko na lampu pred vchod ktosi pripevnil dreveného panáka, bol to artefakt s nohami vystrčenými dopredu a s dlhým nosom, Pinocchio.
Aký nos mal Miz?
*
Vo vlaku mu znovu napadlo, čo povedal psychiater: „Zachovajte si odstup, pane, nezaplietajte sa do ničoho a s nikým. Neviem, či máte milenku. Na druhej strane, keď ju nemáte, je tiež zle. Zožeňte si aspoň zviera. Nie žirafu, je príliš vysoká. Musíte sa rozptýliť, zabudnúť na seba. Chodím na hypnotizérsky kurz do Čiech, ale mali sme sedenie už aj v Rakúsku, zhypnotizujem vás? A možnože to, čo vám vyrástlo na hlave, je hríb. Malý jedovatý hríb. Pri umývaní vlasov vstrebáva chemikálie zo všetkých tých šampónov.“
*
Vošiel do reštauračného vozňa a uvidel Menőcziho. Poznali sa oddávna. Menőczi tam sedel v dlhom čiernom kabáte, mal tenké fúzy, figliarske oči a holú lebku. Vraj sa musí skrývať pred kontrolou zo sociálnej poisťovne, ale aj pred chirurgom, ktorý mu operoval rakovinu. Menőczi lekárovi nedôveroval, takže sa chorobu po operácii rozhodol radšej rozchodiť. Celé dni sa túlal, občas nastúpil na vlak, odviezol sa do iného mesta a tam pokračoval v prerušenej chôdzi. Vyhlásil, že bolo nespravodlivé operovať iba jeho, keď chorí sú všetci.
Miešal si kávu a Miz videl, ako sa lyžička chveje.
Menőczi mal rakovinu ľudskej podstaty, ale nezomrel na ňu.
Na toto sa nezomiera, smrť s ním iba flirtovala.
Hľadel pred seba a miešal si čaj.
Predtým kávu, teraz čaj.
Tu sa dá miešať hocičo.
Miza zalial studený pot.
Menőczi štrkotal lyžičkou, Miz sa ani nehol, Menőczi hovoril: „A vtedy som o sebe začal pochybovať. Kam idem? Do Žiliny? A načo? Asi v tom bude môj zlý vzťah ku žene a deťom. Deti si zavesili v izbe kalendár a k jednotlivým dátumom píšu: otec dnes zasa prišiel domov opitý. Ale domov? Domov má byť miesto, na ktorom smieš plakať, nie na ktorom si ťa zapisujú!“
Miz sa snažil zakryť tieto riadky dlaňou.
Menőczi: „Cítim som, že sa strácam. Netvrdím, že sa to raz stane každému, ale nech si každý dáva pozor. Zrazu som vedel, že ten, čo žije v mojom mene, je už niekto iný. Mával som silné záchvaty odcudzenia. Chodieval som k útulku za mestom, obzeral som si opustených psov. Teraz, po zákroku, mi je síce lepšie, robím už aj kliky, ale skutočne ich robím ja?“
*
Miz: „Vraj ste sa znovu oženili, pán doktor. Gratulujem!“
Doktor: „Dlho som váhal.“
Miz: „Predstavujem si, ako vám manželka v noci siaha do vlasov. Máte ich husté, ona vám ich strapatí, nikde nenarazí na žiadnu prekážku.“
Doktor: „Prestaňte! Nemyslite stále na to, čo máte vo vlasoch. Odreagujte sa. Rád by som vám pomohol. Nepotykáme si?“
Miz: „Prijímam.“
Doktor: „Poď na vodečku!“
Miz: „Nie si v službe, doktor?“
Nastúpili do škodovky, pred úradom práce odbočili doľava, potom doprava a pokračovali do centra. Pri vchode do reštaurácie lekár Miza požiadal, aby si pre istotu zapamätal, kde zaparkovali auto.
*
Miz vedel, že Menőczi mizne zo sveta a jeho stav sa napriek operácii zhoršuje. Skôr či neskôr sa stratí so všetkým, čo sa s ním spájalo, s pohybmi nemŕtvoly, s rozvážnym, ale zároveň už akoby posmrtne meravým krokom a ubolenou, voskovo-mramorovou vzpriamenosťou. Keď kráča, šinie sa vpred ako pochudnutý bledý Golem. Hýbu sa len nohy, aj to veľmi opatrne.
Žiť vo svete, kde niekto je zdravý a niekto chorý, je strašné.
Aj pre zdravých: vedia, že nebudú zdraví naveky.
Menőczi si v poslednom čase neraz spomenul na otca a matku. Zomreli. Zaujímavé: predtým na nich nemyslieval. Keby vládal, kopal by od hnevu do smetiakov. Ale je ženatý, dospelý, má dcéry, musí byť seriózny. Jeho žena je príliš inteligentná na to, aby netušila, o čo mu ide: o to, aby manželstvo nijako nenarušilo jeho oneskorený mládenecký život - manželstvo totiž vníma ako ďalší vydarený žartík. Poznanie, že vzťah môže trvať celé roky, ho kedysi totálne ohúrilo, aj si poplakal. Na druhej strane, keď ochorel, s chorobou ostal celkom sám.
Žena a dcéry, zborovo: „Čo je tvoja choroba v porovnaní s pôrodom?“
Ženy mužov nechápu, pochopil Menőczi.
Skoncentrovali sa na rozmnožovanie a všetko, čo s tým súvisí. On s tým súvisel len do chvíle splodenia dcér. Možno keby sa podieľal na ich výchove – napríklad na výchove k rodičovstvu – bol by doma obľúbenejší. To však nerobil a tak si ho nevážia, nezaujíma ich jeho boj o prežitie, o zachovanie svojej identity. Potešili by sa, keby sa zmenil na niekoho iného. V horšom prípade: keby už ani nebol. A aj to sa ľahko môže stať.
Ktovie, prečo mu žena nepovedala napríklad toto: „Umieraš.“
Asi preto, lebo podcenila vážnosť jeho situácie, ktorá je práve situáciou umierajúceho. Keby to bola povedala, nadobudol by pocit zodpovednosti za dôstojnú realizáciu tejto záverečnej aktivity. Ale má dôstojnosť a serióznosť vôbec zmysel? Taká maškaráda! Je tu, stručne povedané, len jeden problém: Menőczi zostarol. Tak čo by ešte chcel? Plnosť života, radosť? Namiesto toho má veľký prehľad o životne dôležitých orgánoch: pečeň, srdce, obličky, žalúdok. V minulosti ani nevedel, na čo sú. Dnes už vie: na to, aby človeka odrovnali. Najprv tvoria túto hanebnú živú skladačku, potom sa proti nej spolčia a postupne ju zlikvidujú. Mal zomrieť, áno, po krátkej ťažkej chorobe! Namiesto toho sa tu ešte prechádza alebo vozí. Strnule vzpriamený, keď sa prechádza. Smiešne skrčený, keď ho vezú. V prižmúrených očiach má nehybné zakalené zreničky. Ešte stále to pôsobí figliarsky, ale zároveň aj strašidelne. Zvažuje všetko, čo vidí, a vidí všetko, na čo sa pozrie. Ukladá si do pamäte detaily, čas, miesta, okolnosti, ale žiadne súvislosti, žiadne konklúzie: softvér zlyháva.
Tvár sa mu skrivila od bolesti, lebo vagón nadskočil a prudký pohyb nešetrne zakmásal lajdácky pozašívanou ranou. Od operácie z nej trčali lacné ázijské nite, neraz sa mu zamotali do zipsu na vetrovke, prípadne sa ako živé ovinuli okolo gombíkov zimného kabáta.
Miz pozoroval kamaráta: netrčali z Menőcziho brucha nite už pred operáciou?
Čo všetko sa skrýva v ľuďoch?
Menőczi: „Žena tvrdí, že budúcnosť máme vo vlastných rukách. Ale to je omyl. Ja som nevedel, že na naše družstvo dovezú toho drozda. Vlastne pštrosa. Obrovský vták! Keď ho zabili, jeden kolega si prišiel po vtáčie beháky. Beháky sme odrezali, zastokol si ich pod bicyklové sedadlo. Pštrosa sme predtým naháňali po novozámockej stanici. Ešte žil. Ale ako rýchlo sa to mení! Železničná polícia ho uspala špeciálnymi nábojmi, natiahli sme mu na hlavu tesco-tašku a zadusil sa. Jeden náboj zasiahol aj mňa, kúsok nad pásom.To bol začiatok. Neviem, na čo sme mali na družstve pštrosa. Asi ako tie pávy, alebo ovce to boli? Ale chcel som hovoriť o býkovi. Býk zmenil moju budúcnosť. Kopol ma do žalúdka, keď sme mu chceli trochu obrúsiť rohy. Ale to sa malo urobiť skôr! Nie, keď už mal pol roka! Netvrdím, že len na družstve sú hlupáci. A všimni si, koľko už žilo za celé tie tisícročia ľudí. Nie je živých ľudí menej ako tých, čo už pomreli? Ak je ich menej, potom byť živý je odchýlka od normy. Ja čoskoro zapadnem do normálu. Už som pripravený. A to kvôli býkovi. Najprv býk, potom rakovina. Nie, najprv pštros, potom býk. Všetko so všetkým súvisí. Tak sa hovorí, nie? Všetko so všetkým.“
Miz si spomenul na Václava Havla. V úvode ku knihe Sogjala - rinpočeho napísal, že vo chvíli smrti bude každý sám, ale je možné, že niektorí budú pripravení. Menőczi sa pripravuje bez kníh, intuitívne. A k ľuďom pristupuje veľmi prísne, dáva im lekcie, ktoré sú všetci povinní pochopiť: „Žena mi telefonovala, že v rakúskom hoteli, kde teraz robí, sa hostia sťažovali.Vraj mali v bifteku červíka. Ale to vôbec nebola pravda.“
„Nesťažovali sa?“
„Nemali tam červíka. Veď si biftek ani neobjednali.“
„Tak čo sa stalo?“
„Mali slimáka v šaláte a neustlané postele. Rozumieš, čo tým chcem povedať?“
„Nie.“
„Že nemali v rukách nič. Žiadnu istotu, žiadnu budúcnosť!“
V reštauračnom vozni vládla melanchólia.
Veľkými oknami vnikali studené, ale ešte stále oslepujúce lúče novembrového slnka. Pod stolami sa motal psík s červenými popruhmi. Po chvíli získal čiapku jedného z hostí a mocoval sa s ňou. Hosť sa k nemu sklonil a pomaly, malátne, bez hnevu, akoby len naoko sa začal so psom o čiapku naťahovať. Pes vrtel chvostom, zanovito na čiapke visel, majiteľ ňou mykal bez veľkého nasadenia, ani sa na psa nepozrel. Ten napokon povolil – poznal hranicu, za ktorou by sa hra zmenila na vážny konflikt. Hosť neskontroloval stav čiapky a nasadil si ju.
Vonku leje.
Predtým svietilo novembrové slnko, teraz leje. No a čo?
Voda steká po oknách, sú pevne zatvorené, cestujúcim to poskytuje pocit bezpečia. A možno ani finančné trhy dnes ešte neskolabujú. Miz si ráno z bankomatu vybral zopár eur. Bez eur by v reštauračnom vozni nikoho neobslúžili. Vysvitlo, že Menőczi sa nedávno, keď so sebou nemal peniaze, dotkol v istom podniku čašníkovej čiernej košele – aj on mal na sebe čiernu košeľu – a čašník zvýšeným hlasom povedal: „Pustite ma!“ Menőczi ho pritom vôbec nedržal, iba ho pohladkal, aby mohol začať vyjednávať. Menőczi si pamätá takéto detaily, z nich skladá svet – mozaiku. Ale medzi detailami nedokáže objaviť vzťahy, detaily ho zasýpajú, nevidí za nimi systém, čo ich drží dovedna a určuje ich význam a hodnotu. Pohybuje sa po svete so zázračnou istotou, lebo netuší, aké je všetko neisté, ako sa v systéme objavujú nesystémové prvky, odchýlky a spotvorenia. Bez systému niet odchýlok od systému a on žiadny systém vo svete neočakáva. Len detaily. Akciové ceny v obchodných reťazcoch. Pokrčený golier na Mizovej košeli. Privysoký obrubník, na ktorom sa druhého augusta 2011 potkol pán v bledohnedom obleku , ale bez viazanky, o pol jedenástej. Bolo dvadsaťdeväť stupňov v tieni.
Miz si všimol, že v blízkosti Menőcziho sa rozmazáva okolie.
Žeby to bol následok ožarovania?
Chemoterapie?
Menőczi si sadol na stoličku a stolička zredla, zbledla, rozvlnila sa, bolo cez ňu vidno barový pult pri stene. Ale ten tam už dávno nestál, presvital do vozňa z minulosti - okolo Menőcziho sa totiž dialo niečo aj s časom. A steny sa kedykoľvek zmenili sa sivú hmlu. V popredí pred nimi sa ako vytesaná z kameňa alebo odliata z bronzu ostro rysovala Menőcziho postava a najmä tvár.
V rozhovore Menőczi priebežne upozorňoval na rozmanité drobnosti, nehovorieval vlastne nikdy o ničom inom, len o drobnostiach, o bezvýznamných príhodách. Tie vytvárali jeho životný celok, kaleidoskop, mozaiku čiastočiek, úryvkov, fragmentov. Tak vzniká aj prostredie, Menőczi ho okolo seba formuje z minulých okamihov, z navštívených interiérov a exteriérov, ktoré boli a už nie sú, iba sa v jeho blízkosti znova sprítomňujú. Menőczi dodáva tvary, farby, osoby, repliky, takto sa sivastá hmla zapĺňa predmetmi a postavami. Klaudia sa predklonila, potom sa vzpriamila, v ruke niečo držala, vzápätí to zmizlo, čo to bolo, pohár? Miz vidí Menőcziho, dievčenská ruka sa stratila, Klaudia je fuč, odniekiaľ sa vynára a formuje žena, čo sa na ňu podobá, a je to zasa Klaudia.
Menőczi: „Poznal som vašu mamičku. Bývala s rodičmi za mestom. Smerom na Andovce. Naši mali kúsok odtiaľ záhradu. Chodil som tam oberať hrozno. Váš otecko zomrel pred dvoma rokmi, mamička pred piatimi.“
Keď si niekto na rozdiel od Menőcziho nezapamätá ani len to, ako sa začala veta, ktorá je tu práve vo svojej polovici, podvedome bude inklinovať k čoraz kratším výrokom. Tak vzniká štýl. Presadzuje sa výrazová hutnosť, zovretosť. Miz si aj pri obyčajnej reči pomáha rôznymi fígľami, poznámkovými blokmi, zápisníkmi: udržuje falošný dojem, že ešte má zdravý rozum. Na jeden papier si zapisuje začiatky viet, na druhý ich konce, potom kopu papierov mixuje a z namixovaného konverzuje. Pozerá sa na Menőcziho a chce si spomenúť, čo o ňom vie. Vie, že Menőczi stále chodí, ide, ide, ale domov nedôjde, lebo tam nesmeruje, tam chodí iba z prinútenia, neskoro večer. Preto, keď sa zvečerieva, vždy zosmutnie. V noci si vedľa spiacej manželky v duchu opakuje útržky celodenných rozhovorov s cudzími ľuďmi, učí sa tie vety a slová naspamäť, aby ich na druhý deň mohol pri rôznych nových stretnutiach citovať. Takto mu pomaly plynie noc v byte, ktorý obývajú jeho dcéry a manželka a kde sa on osobne cíti ako hosť, dúfajúci, že si ho nik nevšimne a on bude môcť ráno zasa vykĺznuť bez zaplatenia.
Miz mal o Menőcziho obavy: zdalo sa mu, že ten človek je hlboko nešťastný z druhého Menőcziho, ktorý čoraz väčšmi okupuje toho prvého, operácia sem – operácia tam. Prvého pred piatimi rokmi ogabal brat o dedičstvo po otcovi. Bol z toho súd. Tomu novému, v Menőczim rastúcemu Menőczimu na tom vôbec nezáleží. Ale zvyšky prvého, pravého, pôvodného Menőcziho sa búria. Keď nedávno napadol pri šachovej partii istého slušného inteligentného mladíka, tak ho fakticky ani nenapadol, lebo zúril skôr nad sebou, tĺkol mobilom o stolovú dosku, ale nie kvôli šachu či mladíkovi - zúril, pretože bol zo seba zúfalý.
Menőczi sedel oproti Mizovi.
Sŕkali čaj.
Raz kávu, raz čaj.
Mohli sŕkať aj saké, godet, sangriu či rascovicu, tu sa dá sŕkať čokoľvek.
Menőczi sledoval každý detail, všetko, čo sa vo vozni dialo, dievčatá, ktoré prichádzali a odchádzali, aj staršie ženy, tie nekomentoval a schválne na ne hneď zabúdal, ale ony ďalej existovali a Miza tým nútili brať do úvahy posledné veci človeka, lebo naňho pôsobili eschatologicky.
Menőczi uviedol prípad svojho brata, ktorý mal pod posteľou energetický žiarič, kvôli výnimočnej a záhadnej kožnej chorobe, čo mu rozleptávala povrch dlaní a prstov. „To má za svoju hrabivosť!“ syčal Menőczi. „Vidno mu až do mäsa. Je to veľmi intímna choroba. A tá choroba ho otvára!“
Miz hľadel z okna.
Neblížili sa k Amsterdamu. Nikdy neopustil strednú Európu. Iného by to tu už zadusilo. Čo je za oknom, Vrútky? Alebo Kraľovany? Stačí vymeniť slová: nie Vrútky, ale Rotterdam. Nie Kraľovany, ale Utrecht. No slová aj tak vždy ostávajú iba slovami. Hniezdil sa na sedadle a spomínal na doktora.
Doktor: „Mal som nočnú, písal som recepty, kopy receptov. Prsty nad klávesnicou mi pripomínali staré konáre. Po službe som šiel domov a nevedel som, kto ide, kto je ten sprostý. Zrazu ma hodilo o stenu. Potom o otáčavé dvere a nimi som sa prepadol do hypermarketu. Takto človek rýchlo nadobudne novú rolu. Ostal som ticho. Pst, hovorím si. Opatrne. Niečo ma zachvátilo. Ponurosť ako na konci sveta. Bolo ma sotva trištvrte, vieš, čo mám na mysli. Potom som zazrel vonku pred výkladom ševrolet. A presne to isté som videl aj dnes. Ale dnes som to videl horšie. Čo vlastne? Niekedy sa toho veľmi bojím. Preto pijem. Ale šoférovať vládzem, pekne, pomaly, opatrne, nie som kokot. Bol to ševrolet, samozrejme. Americké autá sú lacné. Amerika nemá kvalitu. To vidíš aj vo vojne. Bojujú, bojujú, stále len bojujú, ale nikdy nevyhrajú, tie vojny sa nikdy nekončia, skôr miznú do stratena, ostávajú rozbojované. A hneď ďalšia vojna. Mysli na niečo iné, dobre ti radím, kašli na to, že ti niečo rastie nad uchom. Keby si vedel, aké prípady ku mne chodia! Plakali by od radosti, keby im niekde niečo rástlo. Mysli na ženy a autá. Alebo začni fajčiť. Ja by som tak fajčil! Keď som bol na návšteve, fajčil som fajku. Potom sme vymieňali žiarovky. Máš priateľov? Píšeš si s nimi? Mal by si. Inak si oni budú písať s inými o tom, že si nepíšete. Toto rieš, nie výrastok na hlave. Ver mi, nemám zlé názory. V tomto som zásadový. Zásady patria k zásadovému človeku. Chcel som si dobre pokecať o autách, to pôsobí veľmi terapeuticky. Áno, kecy, čo iné? Ako psychiater by som takto nemal rozprávať. Ale toto som ja. A toto si ty,“ pichol Mizovi ukazovák do trička. Potom objednal ďalšiu vodku a malé pivo.
Doktor: „Nietsche povedal, že Boh je mŕtvy. Ale Nietsche ešte žil, keď to povedal. Uveril by som mu, keby to tvrdil po smrti. Musel by som uznať, že má s Bohom nejaké skúsenosti.“
„Už by sme mali ísť domov.“
„Poďme sa okúpať,“ navrhol psychiater a zavolal nejaké ženy. Všetky už veľa vypili a pozvanie ich potešilo. Asi nemali doma kúpeľňu.
„Okúpať sa, to je nápad!“
Radovali sa aj tie, ktorým by obnažovanie tiel, deformovaných materstvom, vekom či obžerstvom nikto neodporúčal.
Keď Miz počul o vode, naskočila mu husia koža.
„Prečo nejdeš do bazéna?“
Videl popínavé rastliny.
„Prečo nejdeš do bazéna?“
Už sa mu omotali okolo nôh.
„Prečo nejdeš do bazéna?“
Už ho stiahli pod hladinu.
A tam čakal Menőczi. Stalo sa to pred vyše dvadsiatimi rokmi, Miz si navždy zapamätal, ako sa topil v jazere kúsok od Komjatíc. Ale neutopil sa, nie o tom je tento príbeh. Menőczi bol frajer v najlepších rokoch, mal koženú bundu, tú rýchlo zahodil na breh, vrhol sa do vody, plával k Mizovi, ktorý sa medzičasom už ponoril, ale záchranca ho stihol schmatnúť za rameno, nejako ho odvliekol do plytkej vody.
Miz poodhrnul záclonu a vyzrel z reštauračného vozňa.
Liptovský Mikuláš.
Rotterdam?
