Vyhľadávanie
IV
Legenda
Dnes má moje mesto
svoju atypickú vôňu.
Má vôňu kučier, volánov a rúžu.
Dnes sa mi mesto motá pod nohami,
trbliece sa v striebornej šupke vĺn
a je to,
akoby bola nedeľa.
Akoby som sa práve narodila.
To všetko predo mnou
je iba džavotanie o ničom,
hrsť vzduchu v prázdnej zápalkovej škatuľke.
Škatuľku zakopeme
na brehu jazera
a ty a ja sa budeme pozerať
ako zo zeme nevyrastie
strom so zlatými jablkami
a ako nepriletia pávy,
aby si sadli k nám.
Dnes sa mi moje mesto
privráva celkom inak.
A teba obchádzam s neviditeľne zaviazanými očami,
cítim,
že je vždy väčšmi teplo, teplo,
ale dnes,
dnes ma smie moje mesto ešte celú mýliť,
prekrikovať ma ako na trhu,
niekto cudzí mi potom aj tak zakričí:
prestaň, nevidíš,
že je už dávno po lete
a že je zima, zima...
Rozmýšľam,
čo sa ešte nestalo,
v ktorom tajnom kúte
uvidím číhať svoje clivé
uštipačné ja...
Ale všetko už bolo.
Aj moje mesto
v jazernom mliečnom jase,
šumivé ako šampanské.
Píšťaly paneláka
vyludzujú stále ten istý
ostrý tón.
Rozprávam Dagmar
o Tristanovi a Izolde.
Pila dlhými dúškami, potom podala čašu Tristanovi a on ju vyprázdnil až do dna. V tej chvíli vstúpila Brangiena a videla, ako sa na seba dívajú, mlčky, zmätení a ako očarení. Uzrela pred nimi nádobu s čarodejným vínom, skoro prázdnu, a pri nej čašu. Schytila nádobu, bežala na koniec lode, šmarila ju do vĺn a zvolala: „Izolda, priateľka drahá, i vy Tristan, pili ste svoju smrť...“
(Moje ústa,
moje oči,
môj zmätok
i očarenie
už budú navždy zamknuté
a ako na dne mora.)
Kráčajú teda ku komnate, kráľ, trpaslík a štyria zradcovia. Tristan a Izolda predstierajú spánok. Ale kráľ zbadal na zemi múku skropenú krvou. „Tristan,“ riekol kráľ, „už nepomôže nijaké zapieranie, zajtra zomriete.“
(Zajtra mu budem vravieť
o prikázaniach krvi.
Iba my dvaja môžeme neodolať.
Zajtra zahodíme kľúčik,
ukryjeme sa do rákosia,
budeme dýchať hladinu.
Jazero
môže načúvať...)
A nato riekla Izolda, skloniac sa k jeho nohám: „Nebudem už takto žiť. Nevravím, že som neľúbila a neľúbim Tristana, ale odteraz budú naše telá odlúčené.“ Kráľ Mark privolil Izoldu vziať späť.
(Z rákosia spravíme kruh,
v kruhu sa ukryjeme,
nájdeme skalky,
budeme kresať oheň .
Aby z nás iskrilo,
aby sme boli dokorán
a plní
hladného plameňa.)
Vojvodca Bretónska Hoël zavolal Tristana: „Priateľu,“ riekol, „neviem, ako sa vám odvďačiť za to, že ste mi zachovali zem. Moja dcéra Izolda Bieloruká je z rodu kráľovien. Vezmite si ju, dávam vám ju.“ Vznešený pane, vezmem si ju,“ odvetil Tristan.
(Chcem si ustavične opakovať deň,
keď sme sa v sebe narodili,
a trvať na legende,
podľa ktorej
by sme sa o tisícročie
opäť spoznali.)
Bretónci s úžasom hľadia na Izoldu. Kto je? Odkiaľ prichádza? Pri Tristanovi šalejúca Izolda Bieloruká, šalejúca z nešťastia, ktoré zavinila, vyráža divé výkriky. Druhá Izolda vošla a vraví jej: “Odstúpte, pani a nechajte ma priblížiť sa, verte mi, mám väčšie právo oplakávať ho ako vy...“
(Môj koniec
je už v mojom počiatku.
Je opatrný.
Najprv len koncom prsta
dotkne sa mojich ciev.
Jemnučko.
A proti srsti.
Aby sa city nezježili naraz.
Aby úder prišiel
ako čistá
spriiesvitnená vlna.
Zakrúži vo mne
spochabený vánok.
Odrazu sa mi zachce
rozbehnúť sa na všetky strany sveta,
do jeho srdca
zahryznúť sa ako do jablka.
Aj v tom je moja ľudská nesmrteľnosť.)
Dnes malo moje mesto
svoju atypickú vôňu.
Vôňu kučier, volánov a rúžu.
Dnes bolo moje mesto
plné vetra,
oštepy antén rozochvievali ťažké nebo.
Otvorili sme okno dokorán.
„Pach cigariet a šampanského
a starých legiend
treba vyvetrať,“
povedala mi Dagmar.
V okne bol práve júl.
Akýsi vrabec pricupkal takmer do izby.
Obidve sme sa naňho pozerali
a mysleli sme na holuba,
na holuba bez strechy
a aspoň za pol hrste.
Epilóg
(úryvok)
Na druhom brehu je iná krajina.
Poznám, ako sa v nej chodí.
Viem, ako sa skáče z kameňa na kameň.
Poznám smiech tráv,
šľahajúci do nových pančušiek,
aj ako utekajú očká po nohe,
ako sa chodí bez prestania
a boso
od vody k vode.
Na druhom brehu je iná krajina.
Na starom pontóne sa môžem rozvinúť
zo stiahnutého klbka
a prijať slnko.
A všetko môžem poľahky vyliať ako vodu z dlaní,
zo sentimentalít spraviť západ slnka,
čakať,
či voda v presne určenú hodinu
pleskne do prvej tmy
-a pleskne,
zavonia rybami a dažďom
a potom utečie,
aby nebodaj nevyzradila,
že je len tajnou poštou
protiľahlého brehu.
