Peter Darovec: On, Pišťanek

 Zrejme žiadna kniha žiadneho slovenského autora nevzbudila taký kritický i čitateľský záujem v globálnom jazyku dnešného sveta ako anglický preklad Rivers of Babylon.[1] Vydavateľstvo muselo pripraviť dotlač a pochvalné či dokonca nadšené reakcie sa objavili prakticky vo všetkých veľkých britských mienkotvorných denníkoch, od The Guardian a The Independent cez The Telegraph až po The Times Literary Supplement. Pišťanek v nich bol označovaný dokonca až za dôstojného dediča odkazu Rabelaisa, Balzaca a Gogoľa a prirovnávaný bol v rôznych súvislostiach aj k Dostojevskému, Sharpovi či Süskindovi.[2]

Z vyššie povedaného akoby vyplývalo, že aj čitateľský záujem o Pišťankove prózy bude trvať stále. Vlastná skúsenosť pedagóga na univerzite, ktorý sa každoročne stretáva so živými čitateľskými reakciami študentov na jeho diela, ma však vedie k podozreniu, že mnohí dnešní mladí ľudia už oveľa menej rozumejú a najmä chcú rozumieť jeho čiernemu humoru, ktorým zábavne i desivo presne mapuje svoj svet. Je možné, že tento jeho svet už jednoducho nie je ich svetom a Pišťankovo písanie sa tak pomaly stáva okrem živej literatúry aj historickou spomienkou na, povedzme, deväťdesiate roky 20. storočia. Živou spomienkou pre tých, ktorí ich spolu s autorom a jeho písaním zažili, a vhodným učebným materiálom pre tých, ktorí sa o ne už začínajú zaujímať ako o kus histórie.

Či sa už toto podozrenie ukáže byť oprávnené, alebo nie, prichádza zrejme čas pozrieť sa komplexnejším pohľadom na dnes už uzavretú tvorbu tohto inšpiratívneho prozaika prelomu 20. a 21. storočia. Ten pohľad môže mať niekoľko podôb. Je to autor, ktorého dielo môžeme stále ešte intuitívne pokladať za súčasné, ale zároveň sa už dá naň nahliadať aj z perspektívy literárnej histórie a historickej poetiky. Pri takomto pohľade je možné už dnes označiť Pišťanka za najsignifikantnejšieho autora deväťdesiatych rokov v slovenskej literatúre. Jednak pre prelomový, novátorský a mnohými čitateľmi už v svojej dobe intenzívne vnímaný provokatívny charakter jeho poetiky; jednak pre to, že s určitými rysmi tejto novej poetiky sa chtiac-nechtiac musela neskôr vyrovnávať celá ďalšia prozaická generácia – od adoračného epigónstva cez funkčné nadväzovanie až po demonštratívne odmietanie. Najmä však: z dnešného pohľadu už vidíme silné väzby medzi Pišťankovým písaním a vtedajšou slovenskou porevolučnou spoločenskou situáciou a náladou. Z dobovej provokácie sa postupom času stalo dobové zrkadlo a tieto prózy sa dajú okrem iného dnes použiť aj ako užitočný nástroj na lepšie porozumenie nedávnej, ale predsa len už histórii.

Zo všetkých možných prístupov ku korpusu Pišťankovho diela je táto kniha pokusom o ten najskromnejší. Taký, v ktorom bude prevažovať menej záväzný pohľad literárnokritický nad vážnym pohľadom historickým i teoretickým. Prostredníctvom nového čítania dobových kritických ohlasov sa v tejto knižke hľadá, čo bolo na jeho prózach príťažlivé pre vtedajších čitateľov v konfrontácii s rovnako kritickým čítaním dnešným. Týmto sa ambície tejto knihy v podstate vyčerpávajú. Pišťankove prózy sa tu nedostávajú do kontextu tvorby svetoznámych autorov; nevykladajú sa prostredníctvom veľkých filozoficko-teoretických či poetologických konceptov a s akademickým pojmovým aparátom sa tu tiež narába úsporne.

Jednotlivé knihy sa predstavujú v slede relatívne uzavretých, občas však medzi sebou komunikujúcich interpretácií, ktoré sú radené podľa času, v akom jednotlivé skúmané prózy knižne vychádzali. Malo by to umožniť kontinuálne sledovať modifikácie príznačných prvkov autorovej poetiky i tematiky, zároveň však treba mať na pamäti aj komplikácie, ktoré v Pišťankovom diele často vytvára rozdielnosť času napísania a knižného vydania jednotlivých próz. Napríklad zbierka poviedok Sekerou a nožom vyšla až ako štvrtá autorova kniha, a tak je tu zaradená aj jej interpretácia. Lenže táto zbierka obsahuje aj texty oveľa staršie než debutový román Rivers of Babylon; treba ju teda čítať aj ako predchodcu tohto románu i ďalších autorových kníh.

Aj v prípade mnohých iných textov by sa tu dalo zoširoka písať o peripetiách, ktoré odložili ich publikovanie o celé roky, ale to by znamenalo venovať sa viac dobe a autorovmu životu než prózam samotným. To však tiež nie je ambíciou tejto knihy. Tá sa primárne zameriava na kritickú interpretáciu autorových textov, nie na okolnosti jeho života, ktoré sú na doplnenie celkového obrazu len vecne zhrnuté v záverečnom kalendáriu. A ak sa hneď nasledujúci odsek predsa len začne osobnou spomienkou na Petra Pišťanka, človeka sediaceho za kaviarenským stolom, je to iba v dobrej viere, že aj to je cesta k presnejšiemu pomenovaniu osobitosti spisovateľa, zásadne meniaceho tvár slovenskej literatúry.

Nebol to práve kaviarenský typ. Intelektuálnym debatám o umení a literatúre sa skôr vysmieval, ako by ich vyhľadával. Radšej sa niekde v reštaurácii schuti najedol, ako by nad maličkým stolíkom múdro usrkával z kávy. Nech ste sa s ním však stretli v reštaurácii či občas predsa aj v kaviarni, priebeh stretnutia býval rovnaký. Sedieť za stolom s Petrom Pišťankom totiž zvyčajne znamenalo najmä počúvať ho. Nielen preto, že rozprával veľa a rád, ale aj preto, že spolustolovníci ho radi rozprávať nechali. Vyplatilo sa im to. Pretože Pišťanek – na rozdiel od mnohých, čo tiež hovoria veľa a radi – rozprávať vedel. Dokonca tak dobre, že svojím rozprávaním často aj vylepšoval veci, o ktorých rozprával. Jednou z jeho obľúbených tém boli filmy. Vyrozprával vždy celý dej, každú epizódu do najmenších podrobností, takže napokon aj čas prerozprávania filmu úzko korešpondoval so skutočnou stopážou. Ak ho teda pričasto nevyrušovala čašníčka. Vtedy to trvalo ešte dlhšie. Napriek tomu málokto od stola odchádzal pred záverečnou pointou. Jediným sklamaním pre poslucháča mohla byť následná návšteva kina. Film, ktorý ste z Pišťankovho rozprávania poznali ako vzrušujúci, rafinovane vystavaný príbeh, sa v skutočnosti občas ukázal ako nezáživný, nudný a niektoré najlepšie scény, ktoré ste poznali z rozprávania, v ňom dokonca aj chýbali...

Pišťanek si svoj rozprávačský talent dokázal hedonisticky užívať v kruhu priateľov, ale vedel ho tiež produktívne pracovne využívať. Prozaické využitie bolo pritom len jedno z viacerých. Vlastne častejšie než v románoch a poviedkach ho používal v „spotrebnejších“ žánroch, najmä v publicistike, ale aj v marketingu a reklame, pri písaní kuchárskej knihy či knihy o značkovom alkohole... V tomto zmysle bol mimoriadne zručným rozprávačským remeselníkom. A na rozdiel od staršej podoby sebaprojekcie slovenských spisovateľov, ktorí svojou pozíciu v spoločnosti rozhodne nevideli na jednej úrovni s remeselníkmi, on s takýmto štatútom rozhodne problém nemal. Naopak, rád sa do roly šikovného remeselníka štylizoval aj v súvislosti so svojou prozaickou činnosťou. Bola to napokon súčasť jeho radikálneho autoštylizačného gesta, s ktorým na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia do literatúry vstupoval a ktorým sa hneď na začiatku ostro vymedzil voči dovtedy prevládajúcej predstave o spisovateľovi-intelektuálovi. Pišťanek prišiel s novým konceptom spisovateľa-remeselníka, ktorý píše, aby ľudí zabával. Až provokatívne otvorene dával v intelektuálnych kruhoch najavo, ako mu záleží na masovom úspechu u čitateľov a ako necíti potrebu kultivovať ich myslenie a vkus. Nepotreboval byť ani socialistickým „inžinierom ľudských duší“, ani romantickým „svedomím národa“, ba dokonca už ani mienkotvorným intelektuálom, ktorý obyčajným ľuďom zo svojho piedestálu hovorí, čo by si mali myslieť a čo by mali robiť. Pišťanek svojím plebejským gestom sníma slovenského spisovateľa – a teda aj seba – z pozície nad ľuďmi a zaraďuje sa dobrovoľne medzi nich. Jediné, čo ho odteraz od všetkých ostatných ľudí odlišuje, je len – a sme naspäť pri počiatku tejto úvahy – osobitosť jeho videnia sveta a miera rozprávačského talentu.

Práve na ňom postavil svoj literárny úspech a jeho originálne rozprávačstvo je zároveň aj zdrojom výraznej zmeny, ktorú Pišťanek priniesol do slovenskej literatúry na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia. Pretože Pišťanek je nepochybne pre slovenskú prózu jedným z prelomových autorov. Práve s ním sa spája renesancia literárneho rozprávačstva – jednoduchého, priamočiareho, akčného a vtipného, takého odlišného od dobovej prozaickej produkcie.

Jej najlepšiu podobu v tom čase už celé desaťročia predstavovala najmä početná a mimoriadne produktívna prozaická generácia, ktorú umelecky aj ľudsky formovali šesťdesiate roky – v širokom rozpätí od Jána Johanidesa cez Rudolfa Slobodu, Vincenta Šikulu, Pavla Vilikovského, Pavla Hrúza, Ladislava Balleka až po Dušana Mitanu a Dušana Dušeka. Títo autori netvorili žiadnu skupinu, nepísali podľa nijakého spoločného programu, ale podobne vnímali epiku najmä ako spôsob prenikania k hlbším motiváciám ľudského konania, ako pole na kladenie otázok o zmysle ľudskej existencie, ako nástroj komplikovaného hľadania zvyškov autentického života v neautentickom svete. Pre väčšinu týchto autorov bolo pri tomto hľadaní charakteristické oslabovanie príbehovej zložky prózy v prospech introspekcie, psychologizácie, náročného reflexívneho uvažovania.

Táto široko chápaná generácia svojím kultivovaným neomodernistickým písaním nepochybne posunula slovenskú prózu k európskemu intelektuálnemu štandardu. Svoj tvorivý koncept dokázali viacerí z nich rozvinúť na dlhom časovom úseku a niektorí publikujú relevantné texty dodnes. Slovenská próza však dlhé roky čakala na ich rovnocenných nástupcov, ktorí k ich – do značnej miery exkluzívnemu – literárnemu projektu ponúknu adekvátnu alternatívu. Táto absencia jednej či dokonca dvoch nasledujúcich prozaických generácií (samozrejme s výnimkami) bola nepochybne spôsobená najmä neinšpiratívnymi pomermi normalizovaného Československa sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. O to väčšie mohli byť očakávania od autorov vstupujúcich do oficiálnej literatúry v období veľkých spoločenských zmien prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. A hoci sa neomodernistický koncept písania aj so svojím pôvodom v šesťdesiatych rokov dokázal adaptovať aj na roky deväťdesiate, tak sa tá plnohodnotná alternatíva k nemu hneď skraja tejto dekády skutočne našla. Jej najviditeľnejším reprezentantom bol nepochybne práve Peter Pišťanek. Mal na to dobré predpoklady. Okrem nesporného talentu mu pomohlo aj to, že do oficiálnej literatúry vstupoval až okolo tridsiatky, teda ako vyzretý človek a napokon aj autor, keďže písaniu, hoci nie publikovaniu, sa venoval už celé predchádzajúce desaťročie.

Pišťankove prózy boli hneď od začiatku sebavedomou demonštráciou odlišnosti a nezávislosti od dobového kontextu umeleckej prózy. Jeho extrovertné písanie o jednoduchých a povrchných ľuďoch bolo vedomou ironickou konfrontáciou s hlbokým neomodernistickým skúmaním zákutí ľudskej duše. Vtipne a jednoznačne odpovedal na otázku, či uňho išlo skutočne o reakciu na dobovú slovenskú literatúru: „Istotne, tá mi pripadala utáraná a prejemnená. To mi bolo smiešne aj na slovenských filmoch z tých čias. Väčšinou šlo o akýsi intelektuálsky svet, manžel je napríklad astrofyzik, ktorý umiera a nechce to povedať manželke, profesorke baletu...“[3]

Opozícia voči existujúcemu, akokoľvek funkčnému stavu vecí je zdravým nastavením každej prichádzajúcej literárnej generácie. Ale Pišťankova predstava o zmene nevyplýva len z osobnej potreby mladého autora nájsť si svoje nové, neobsadené miesto v literatúre. Jeho zmena je zmenou paradigmy, zmenou principiálnou. Intelektuálna umelecká literatúra pracuje zvyčajne s obrazom človeka ako citlivej a premýšľavej bytosti, pre ktorú je prirodzené uvažovať o svete a vlastnom mieste v ňom. To je aj podstatou literárneho umenia, ktoré je umením animovaných, v príbehoch rozpohybovaných myšlienok. Aby tá literatúra za niečo stála, mali by za niečo stáť aj tie myšlienky. A vo vysokej diskurzívnej literatúre potom treba tie sofistikované myšlienky prisúdiť rovnako sofistikovaným postavám alebo rozprávačovi.

Lenže Pišťankovou základnou myšlienkou, odpozorovanou zo životnej praxe, bolo, že ľudia v skutočnosti nezvyknú veľmi rozmýšľať nad sebou a svetom. A keď, tak nijako hlboko. Radšej si uspokojujú svoje základné, väčšinou dosť prízemné a často priam až biologické potreby, a na hĺbanie o živote im neostávajú sily, čas a často ani chuť. Táto myšlienka či pozorovanie má u Pišťanka aj svoje poetologické konzekvencie. Inými slovami, našiel odvahu naplno aplikovať toto ťažko spochybniteľné, predsa však kontroverzné zistenie do prozaickej praxe. Toto je Pišťankovo „podstatné a závažné“ literárne gesto, jednoduché, zrozumiteľné, ale tiež komické tým spôsobom, akým sa smejeme pri objavovaní zjavných vecí, na ktoré konečne niekto našiel odvahu a chuť upozorniť. Táto jednoduchá idea mu umožnila vytvoriť jedinečný, u nás predtým nevídaný literárny svet, ktorý aj pri svojej grotesknej prehnanosti, bizarnosti, absurdnosti dokáže až kruto presne a dôsledne referovať o svete skutočnom. Jeho postavy sú komické figúrky, ale zároveň aj skutoční ľudia. A groteskná realita je rovnako groteskou, ako aj realitou.

Inakosť, odlišnosť jeho písania bola užšiemu okruhu čitateľov literárnych časopisov jasná už z jeho prvých poviedok uverejnených tesne pred Nežnou revolúciou v „nových“ chmelovsko-štrasserovských Slovenských pohľadoch či v práve sa rodiacich Dotykoch. Širšej čitateľskej verejnosti sa naplno ukázala v tesne porevolučnom debute Rivers of Babylon. Ak sme už spomenuli, že Pišťanek od svojho nástupu do literatúry predstavoval nový typ neelitárskeho, pritom však umelecky ambiciózneho spisovateľa, tak musíme tiež dodať, že jeho románový debut zasa predstavuje nový typ neelitárskej, širokej skupine čitateľov prístupnej, pritom však umelecky ambicióznej literatúry. V Rivers of Babylon prekračoval hranice toho, čo bolo dovtedy na Slovensku vnímané ako umelecká literatúra. Využíval pritom aj komponenty populárnych žánrov – od pornografie až po dobrodružný román. Istú časť verejnosti tento pokus o rozkolísanie hraníc medzi umeleckým a brakovým písaním zneistil a vyvolal u nej zásadné poetologické otázky, ktoré si čitateľ, ba ani kritik zvyčajne pri čítaní prózy nekladie. Otázky typu, čo je vlastne literatúra, čo má literatúra ľuďom prinášať a čo je na nej umením. Nech si však čitatelia i kritici zodpovedali tieto otázky sami pre seba akokoľvek, mnohí z nich intuitívne vycítili dôležitosť tohto románu aj v širšom literárnom kontexte a hneď od prvých dní po vydaní Rivers of Babylon oceňovali Pišťankovo písanie ako dobovo adekvátny umelecký prejav.