Vyhľadávanie
SATAN PROTI BOHU
(úryvok z románu)
Rozbehli sa v šialenom strachu na všetky strany, plašiac sa navzájom a prekážajúc jeden druhému. Partizáni s divými, zarastenými, špinavými tvárami, s roztrhaným strakatým odevom na schudnutých telách, vojaci, ktorých do tohto pekelného víru vohnala mobilizačná vyhláška povstaleckej vlády a ktorých oklamala komunistická propaganda o raji na zemi, funkcionári národných výborov z exponovaných miest, ktorí si od účasti na revolúcii sľubovali hmotné výhody, kompromitovaní jednotlivci, naháňaní následkami svojich odsúdeniahodných činov, páni v kožuchoch, bedári v handrách, dôstojníci v čižmách, žandári s červenou kokardou na čiapke.
Po jednom, po dvoch, po skupinkách i po celých hlúčkoch, väčšinou rovní s rovnými, hladní i smädní, vyjavení od strachu a zúfalstva, s perami horúčkou dopukanými, s kolenami podlamujúcimi sa únavou. Prúdili cestami na všetky strany. Od Bystrice na sever a na severozápad, hore úbočiami Nízkych Tatier, výmoľmi i stržami, kamenistými korytami horských potokov a riav, neschodnými prťami, užívanými iba divou zverou, zarastenými lesnými cestami a úžľabinami, hoľami a kosodrevinou porastenými planinami, vždy vyššie a vyššie, až tam, kde ležal prvý sneh a kde obloha bola už len na dosah ruky. Niektorí sa zastavili v úzkych kľukatých dolinách alebo nad nimi, z oboch strán Starých Hôr, iní šli smerom na severovýchod, ďaleko, pod samý Ďumbier.
Boli aj takí, čo sa hodili na juhovýchod, smerom na Šajbu a ďalej pod Poľanu, mlátiac sa hustými lesmi sem i tam, bez cieľa, ako šialenci, obchádzajúc opachy machom porastených skál a skrývajúc sa s tlčúcim srdcom v húštinách, keď dakde zahučal výstrel. Často sa stretávali so sebe podobnými. Vtedy si rozprávali vymyslené hrôzostrašné historky o neslýchaných vraždách žien a detí a tak ospravedlňovali svoj bezhlavý útek, neuvedomujúc si, že týmto počínaním si len otravujú aj tak ťažké položenie a naháňajú jeden druhého do ešte zúfalejšieho šialenstva. Akí boli chvastaví a veľkohubí v prvých týždňoch povstania, takí boli teraz zbabelí a malodušní.
Niekde sa nahrnuli do tichých, osamelých dedín, alebo samôt, zastrčených medzi nebotyčnými horami a nekonečnými lesmi. Vtedy stačil výkrik falošnej výstrahy niektorého z domácich obyvateľov, ktorí ich prítomnosť pociťovali ako neznesiteľnú ťarchu, aby sa celá strakatá spoločnosť pustila do šialeného behu, strhávajúc so sebou všetkých, s ktorými sa stretli, kým len pľúca stačili a nohy vládali. Potom sa povyvaľovali pod stromy, pod ozrutné skaliská, neschopní pohybu a rozhodnutí neurobiť ani krok, aby potom o hodinu, o dve znova podľahli tomu šialenstvu.
Všetky cesty, významnejšie i menej významné, ale zvlášť tie, ktoré boli bližšie k centru povstania, poskytovali obraz neslýchaného pustošenia a skazy. Boli preplnené a zatarasené civilnými i vojenskými dopravnými prostriedkami, ľahkými i ťažkými, celými tisíckami obyčajných sedliackych vozov, dodrúzganých a všelijako poškodených. Mnohé boli celkom vklinené do seba, ako sa zrazili v bezhlavom úteku, mnohé na nepoznanie zdeformované alebo zhorené. Medzi nimi a okolo nich zohyzdene mŕtvoly a obrovské stohy znehodnoteného tovaru, zbraní, vojenskej výzbroje a výstroja, ako aj mrciny zdochnutých koni. Múka, chlieb, cukor, ryža, hrach, fazuľa, cestoviny, konzervy a milióny cigariet boli zašliapané do zeme, miesené nohami a premenené v čudesné cesto akéhosi pekelného kuchára. Na niektorých miestach celé hromady kože a podrážok, na iných tisícky kusov bankoviek, rozsypaných do blata a vedľa cesty. Pobrali so sebou všetko, čo sa len pobrať dalo, a zahodili, pošliapali všetko, keď im to prekážalo na úteku.
Povyvaľované stĺpy telefónneho a elektrického vedenia ležali prehodené cez opustené poľné delá, mínomety a muničné vozy a roztrhané drôty vedenia sa v celých kilometroch krútili v divom klbku okolo nich.
Miliónové hodnoty boli obrátené navnivoč. Domy, budovy, prederavené strelami na sito, s vybitými oblokmi a roztrepanými alebo zhorenými strechami, so začmudenými stenami stáli vedľa ciest v nemej žalobe, v blízkosti vyhodených mostov a granátmi alebo bombami poškodených koľajníc. Po smutných poliach a šedivých lúkach sa ťahali nekonečné zákopy, plné nepochovaných mŕtvol a opusteného, vojenského materiálu, ozrutné protitankové prekážky a obrovské krátery zívali po vybuchnutých bombách. Po cestách, na poliach a lúkach, po lesných chodníčkoch, ale i ďalej mimo nich, pod stromami, v kríčkoch i húštinách, v úžľabinách a výmoľoch ležali tisíce zahodených kufríkov, batohov i chlebníkov, čiastky civilného, ale aj vojenského odevu, prilby, čiapky i klobúky, pušky, automaty, revolvery a tisícky nábojov rozličného druhu, ako aj ručných granátov. Po lesných čistinkách, ale aj v najhustejšom lese, bližšie pri ceste, ale aj vysoko v horách boli stovky koní, uviazaných uzdami alebo reťazami o stromy. Mnohé už boli vychudnuté od hladu, ležali tam ešte vždy priviazané s vycerenými zubami a s napuchnutými bruchami ako výsmech civilizácie. Iné ešte žili a zlostne zatínali zubami do stromov, o ktoré ich prikula nemilosrdná ruka. Hrýzli od hladu biele drevo dookola a čakali na milosrdnejšiu smrť.
Lebo v tejto dakedy kvitnúcej zemi, do ktorej vlastní ľudia privolali nešťastie, bola milosrdná jedine a len smrť.
Po okraji vysokého lesa viedla cesta, taká biedna, primitívna, málo používaná poľná cesta, po ktorej viac prechádzal na pole vyháňaný dobytok než čokoľvek inšie. Pretože viedla do strmého kopca, bola od letných dažďov a búrok rozjarčená, vymytá, pozdĺž i krížom popretínaná. Vrúbená bola z oboch strán šedivými kameňmi, niekde obrovskými, odpočívajúcimi odpoly hlboko v zemi, niekde menšími, len tak bokom cesty hodenými. Na ľavej strane, pod lesom bolo ich viac a boli väčšie. Boli celé obrastené trávou, teraz odumierajúcou, suchou a zaťahané ostružím. Niektoré z nich sa akousi nepochopiteľnou náhodou ocitli práve uprostred cesty, iné zas zutekali od nej ďaleko medzi stromy, do lesa alebo sa rozložili po pasienku, v tôni strapatého borievčia, plného modravých bobúľ. Niekde bola cesta rovná ako šnúra, akoby náročky meraná, inde sa krútila sem i tam, obchádzajúc stromy. Hľadala vari pohodlnejší spôsob, ako sa vyšvihnúť dohora, vysoko nad lesy a pasienky, na samé hole, kde rástla už len kosodrevina, kde si vetry a búrky podávali ruky a odkiaľ bol úchvatný rozhľad do hlbokých dolín a na všetky tie kopce a vrchy dookola.
V týchto vysokých polohách bola už zima. Vzduch bol čistý a ostrý ako britva; stromy, cesta, kamene, pasienky i borievčie boli už poprášené snehom. Dolu, hlboko pod kopcom ležala všade tma. Ľudia sa už niekoľko dní motali sem i tam. Po lese, medzi borievčím, po ceste, hore i naproti, na prvý pohľad bez plánu a bez zmyslu. Niektorí vliekli kufríky, iní batohy, ale väčšina z nich neniesla nič a nemala ani zbraní.
Asi desať alebo pätnásť krokov od cesty ležali v lese pod stromami traja smrteľne unavení muži. Ich dakedy elegantný civilný oblek bol dokrčený, dováľaný a roztrhaný. Tváre mali sinavé, špinavé a zarastené; oči v prepadnutých obličajoch svietili horúčkovitým leskom. Batožinu nemali, ani zbrane a nemali ani teplé kabáty. Odpočívali. So zúfalou beznádejnosťou hľadeli pred seba, mlčky, bez slova, neschopní hovoriť viac o tom, čo už toľko ráz predebatovali a čo vzdor všetkému bolo zlé a bezútešné. Každý len v sebe zúfalo meral hĺbku spoločného i vlastného nešťastia, hľadajúc z neho cestu a záchranu. Tak to robili včera i predvčerom, najprv vzrušene debatujúc, potom už len potichu zápasiac s výčitkami oživeného svedomia a s hlasom vytriezveného mozgu. Ležali na zemi, lebo už nevládali stáť na nohách. A sedieť na studenom kameni bolo horšie ako na zemi.
Veľkoobchodník Hrubý bol mocný chlap drsného tela; Mikuláš Javor mal zas viac duševnej sily, ale Balas, ten mäkký človek, ktorý mal rád pohodlie, trpel nevýslovne. Útek z Bystrice, nekonečné pochody lesom, nocovanie v prírode, hlad a nedostatočný odev pozbavili ho všetkej odolnosti, fyzickej i duševnej.
Keď Bystrica prežívala posledné hodiny povstania, rozbehli sa každý na vlastnú päsť. Záložného nebolo, Kľučka sa stratil, Dr. Hradský tiež. V poslednom momente sa rozhodli, že oni traja sa budú držať pospolu, dej sa čo dej. Hodili sa do divého prúdu utekajúcich, ako sa hádže do rozvodnenej rieky, a drali sa dopredu, bez smeru a cieľa, vedení len strachom o holý život. A teraz boli tu, uprostred hôr a lesov, vysoko nad svojou potupenou vlasťou, unavení, roztrpčení a bezradní.
Nemali síl, aby sa zdvihli, hoci Balas vystrašene krútil očami, pátrajúc po príčine streľby. Potom zvesili hlavy.
Hmla, ktorá bola ráno natlačená hlboko v dolinách, začala sa dvíhať a šíriť. Bolo jej čoraz viac. Zhltla nižšie kopce jeden za druhým, roztiahla sa po stranách naširoko a dvíhala sa vyššie a vyššie. Zavanulo od nej mokrým, studeným chladom. Nižšie položené lesy, skalné steny, úžľabiny mizli v nej ako v šedivom vreci, a keď zadúchal odkiaľsi zo severu vietor, schytila sa útokom na kopec, po ceste, po pasienku a ďalej do lesa. A že bola hustá a nepriehľadná, zahalila čoskoro všetko, ľudí, kamene i stromy do šedivého závoja.
Skoro tam, kde sa končil les a začínala sa kosodrevina a kde nad rozváľanou záhradkou stál jednoduchý drevený kríž s ošľahaným, vyblednutým plechovým krucifixom, vyšli z lesa štyria muži. Keď videli, že hmla i tu je hustá, práve tak ako v lese a že niet rozhľadu, bezradne zastali. Jeden z nich bol tenký dengľavý človek chorobného vzhľadu, ktorému odstávali uši ďaleko od tváre a kašľal suchým, nepekným kašľom ako suchotinár. Tenké nohy strčené do veľkých delostreleckých čižiem so širokou sárou veľmi smiešne demonštrovali chudorľavosť jeho postavy. Ten, čo stál pri ňom z pravej strany, mal čiernu, divú tvár s fúzmi vykrútenými dohora. Bosé nohy mal obalené hrubou vrstvou blata. Ľavé líce mal oduté od močky, z ktorej mu tiekla čierna slina po zarastenej brade. Čierne uhrančivé oči mal obrátené na muža, ktorému strapaté štetiny v špinavej tvári viseli nedisciplinovane nadol a zakrývali mu ústa. Všetci traja boli ozbrojení ruskými automatmi.
Ten štvrtý akoby nepatril medzi nich. Bol to starší chlap širokých pliec a hrubého krku, ktorý len s námahou ťahal za sebou krivú nohu a vždy zaostával. Hľadel akosi neprítomne do šedivej hmly a jeho ústa neprestajne čosi bľabotali. Na dne jeho zraku sedelo čosi ako nepríčetnosť či šialenstvo a pohyby jeho rúk boli také divné, neovládané, akoby ich robil bez kontaktu s mozgom. Zbraň nemal.
Boli to Králik, Lakatoš, Varčiak a Maco Krivý.
Poslední traja boli ešte pri tlupe, keď Holub konal svoju nútenú návštevu v horárni. Na tretí či štvrtý deň ich poslali zháňať potravu, pretože Petra už nebolo a Babuščík bol zranený. Odišli, ale nevrátili sa, lebo nemohli. Tlupa sa medzitým pre akúsi príčinu premiestnila a oni nevedeli čo ďalej. Rozhodli sa, že pôjdu do Bystrice za Králikom. Našli ho a hlásili sa znova do služby, dôverujúc starému vodcovi ako skale. Uspokojil ich, uchlácholil, dal im peniaze a nahovoril ich, aby sa držali s ním, že pôjdu spoločne na východ, oproti Červenej armáde. Teraz boli na ceste.
Avšak s Macom mali starosti. Od chvíle, keď sa chcel v brázdovianskej škole obesiť, nebolo s ním reči. Akoby jeho rozum bol dostal trhlinu. Vyhľadával samotu, trepal nezrozumiteľné reči, zazeral na každého ako divoch a nebyť starého kamarátstva, boli by ho dávno opustili. Ale mával kedy-tedy aj jasnejšie chvíle, a preto dúfali, že ho to prejde. Zvlášť Varčiak sa ho akosi veľmi pridržiaval. Maco bol však čoraz horší a neposlušnejší, najmä odvtedy, ako zanechali Bystricu. Protivil sa každému rozkazu a nedbal na dohováračky. Trápili sa s ním, najmä Varčiak veľa ráz ako s malým deckom, až to vyvolávalo v Králikovi hnev a netrpezlivosť.
– Musíme vyjsť na kopec, na samé hole, – povedal Králik, keď videl, že na tomto mieste sa pre hmlu nemožno orientovať. – Dúfajme, že celý kopec nebude hmlou obalený. Ešte prednedávnom bolo vidno na všetky strany, a práve teraz, keď sme vyšli z lesa.... och... poďme! – hodil mrzuto rukou a už aj vykročil. Lakatoš za ním. I Varčiak urobil prvý krok, ale potom sa obzrel na Maca.
– Macko, hybaj! – zvolal prívetivo. A keď sa tento nehýbal, prikročil k nemu a chytil ho za rukáv.
Maco sa trucovito háčil, mykal ramenom, aby sa oslobodil, a čosi hundral pre seba. Oči mal kalné, neprítomné a neisto mu pobehovali sem i tam. Pravou rukou horlivo čosi hľadal vo vrecku a potom na zarastených prsiach, vyhŕňajúc si špinavú blúzu.
– Nemôžem.... nemôžem, – šepkal nesúvislo a potichu, hľadiac na Varčiaka. – Všade ich vidím... i tú starú... ako prosia... preč... chodíte...!
Prudko skríkol na Varčiaka: – Ty ich nevidíš...?
– Vidím, Macko, pravdaže vidím.... Len poď! – prisvedčil spoločník a začal ho ťahať. Naučil sa už narábať s Macom. Dal si povedať. Začal stúpať svojou krivou nohou popri Varčiakovi a prudko sa náhlil. Keď dohonili tých dvoch, vytrhol sa Varčiakovi z ruky a pokračoval v ceste sám.
Hmla, hnaná akousi tajomnou silou, prevaľovala sa cez nich vo veľkých chumáčoch. Niekedy bola taká hustá, že nebolo vidno ani na krok, potom zasa zredla natoľko, že sa objavili aj obrysy stromov pri ceste. Studený chlad vnikal chodcom do tela a šaty im začali vlhnúť ako po daždi.
Odrazu Maco, ktorý obyčajne nosieval hlavu nízko zvesenú, sa zarazil. Oči mal vyvalené, akoby videl dajaký div alebo mátohu, tvár bledú na nepoznanie a pery sa mu chveli, akoby nevedel vysloviť to, čo mu jeho vzrušená hlava vysloviť kázala. Jeho hrubá, krátka ruka
ukazovala kamsi dopredu, ponad hlavy tých dvoch, ktorí kráčali pred ním.
– Vidíte...? – skríkol ako šialenec a vyjavene hľadel na čosi pred sebou. – Vidíte... tam stojí... a my sme ho chceli zrútiť.... nevidíte?
Triasol sa na celom tele ako osikový list a na jeho očiach a tvári zračilo sa nesmierne vzrušenie.
– Tam... tam, – bľabotali jeho ústa zdesene.
Prekvapene naňho pozreli. Potom udivené zraky začali hľadať smer naznačený trasľavou rukou. Studený závan im prebehol telami.
V zrednutej hmle, na desať-pätnásť krokov, akoby zázrakom postavená vo vzduchu, bez spojenia sa zemou črtala sa proti nim nejasná silueta kríža. Hmla bola nad krížom, pod ním i za ním a kríž stál tam vysoký, pokojný, akoby vsadený do šedivého striebra, dôstojný, panujúci, večný. Hľadel s nemou výčitkou na tú skazu pod sebou a na zdivených ľudí okolo seba, ktorí sa celkom zabudli. Všetci upreli zraky k nemu, neschopní ani slova, ani pohybu, až kým ich nezahalila hmla.
Maco otváral ústa naprázdno a po tvári mu tiekli slzy. Vtom od lesov, odkiaľsi z hmly, pretože nebolo možné napochytre zistiť odkiaľ, ozval sa hlas, čosi ako výkrik alebo výzva. Všetkým sa zdalo, že niekto zakričal: – Halt!
– Nemci!.... – zasipel vzrušene Králik a chytil automat.
Ale ho nevládal ani zodvihnúť, keď sa ozval výstrel a za okamih celý rad výstrelov. Divý štekot pretínal hmlu ako bič.
Nebolo času brániť sa ani myslieť. Králik sa prvý vyvrátil, udrúc hlavou o zem. Prsty na rozhodených rukách kŕčovite hrabali blato. Za ním Varčiak a Krivý. Ako podťaté stromy.
Ale Lakatoš, ktorý mal zmysly ako zviera, hodil sa na zem sám, začal sa kotúľať na opačnú stranu a automat držal pritisnutý na brucho. Prešmykol sa medzi kamene ako úhor a zmizol v hmle.
Chvíľu bolo ticho a nič sa nepohlo. Len hmla bola ešte hustejšia ako predtým. Potom sa vynorili dve divé, ozbrojené postavy. Boli to muži odporného vzhľadu, akých iba táto rozháraná doba vedela splodiť. V rukách niesli zbrane a ostražito sa obzerali na všetky strany.
Zastali nad ležiacimi na zemi. Keď videli, že ani jeden sa nehýbe, zohli sa a začali im prekutávať vrecká. Ich pohyby prezrádzali, že to nerobia prvý raz. Našli len papierové peniaze, a to najviac u Králika. Potom hodinky. Jeden z nich zaklial: – Nič, len papier, – povedal. – Bedári, – a na tvári sa mu zračila nevôľa.
– Tento ešte žije, – poznamenal druhý a prezeral Macove prsty, či nemá na nich prstene.
– Mám ho doraziť?
– Žeby sa ti chcelo! Skape aj tak, je postrelený, – hodil čiernou rukou prvý a strčil si Králikove hodinky do vrecka blúzy. Obzreli sa ešte dookola, ale hmla bola hustá a nepúšťala pohľad do diaľky. Bolo ticho ako na cintoríne. O márnu chvíľu ich nebolo.
Hmla sa preháňala s vetrom po pasienku i nad lesom. Niesla sa nad samou zemou, menila nastrúhaný sneh na vodu a sadala v drobných kvapkách na šatstvo i na tváre ležiacich mužov. Ale neskoršie, keď slnce vystúpilo vyššie, začala sa predsa len trhať. Najprv sa zjavil jasnejší pás, potom niekoľko pásov, ktoré sa chvíľu trasľavo motali nad cestou, akoby nevedeli, čo robiť. Potom sa zjavil lúč, ktorý preťal hmlu celkom na dvoje. Vietor sa obrátil a sfúkol do tohto otvoru. Nad cestou sa ukázala belasá obloha. Šedivé chuchvalce sa ešte niekoľko minút motali pred lesom a potom utiekli.
Zažiarilo slnce. Sotva sa jeho lúče dotkli Macovej hlavy, tento sa pohol. Zdvihol pravú ruku, ktorá ležala na ceste obrátená hore dlaňou, a položil si ju na prsia vedľa pazuchy, kde bola krvavá diera. Zakašľal. Na ústach sa mu zjavila červená pena. Tvár sa mu stiahla do bolestnej grimasy a mihalnice sa zatriasli.
Chvíľu tak odpočíval so zatvorenými očami a pomaly, s námahou naberal dych. Pravú ruku mal pritisnutú na rane a jeho drsná, kedysi červená tvár, plná života a energie, bola teraz žltá ako vosk. Ani vášne sa už na nej nezračili. Tvár bola pokojná, vyhladená, celá akoby sviatočná. Nik by už nebol poznal Maca Krivého, azda ani jeho najbližší.
Konečne otvoril oči. Začas jeho zrak neprítomne hľadel do čistej oblohy, žmurkajúc v oslepujúcom svetle.
Potom sa jeho mútne, tekavé oči zaostrili a čelo rozťala hlboká vráska záujmu. Rovno oproti nemu sa k oblohe dvíhal kríž. Ten jednoduchý, ale vznešený znak utrpenia a nádeje, ošľahaný vetrom a dažďom, s vyblednutým plechovým krucifixom a s oblúkom na úzkej strieške.
Macovej ubolenej duši sa zdalo, že našiel to, čo hľadal po celý život. Na jeho bledej tvári sa zjavila ľútosť, čistá, úprimná a trochu oneskorená. Potom sa usmial, jemne ako dieťa.
Hnaný akousi zázračnou silou obrátil sa na lakeť, potom na brucho. Bol to pre neho namáhavý a bolestný výkon, ale na Macovi to nebolo vidno; len červenej peny na ústach bolo o niečo viac ako predtým. Slabo zakašľal.
Potom hľadiac na kríž pohľadom verného psa, pohľadom človeka, ktorý odhodil všetko, čo bolo za ním, pohľadom nekonečnej pokory a oddanosti, začal sa po zemi ťahať, pomáhajúc si kolenami a rukami, ako len vedel, aby urobil tých niekoľko krokov k Nemu. Nedbal, že mu z prestrelených pŕs tečie krv a červeným pásom značí cestu. Nedbal na to, že táto jeho posledná púť pokánia spotrebuje všetky jeho sily. Jediná púť, ktorú v živote konal, ale predsa len vykonal.
Došiel k samému krížu. Objal ho oboma zablatenými rukami a pritisol hlavu o studené drevo. Viac sa nepohol.
