Vyhľadávanie
MATKA A DCÉRA CESTUJÚ VLAKOM (z knihy PRVÁ SMRŤ V RODINE)
Blanka sa vedľa mňa neprestajne mrví. Chvíľami hľadí von oknom, chvíľami kontroluje čas na hodinkách. Každých päť minút sa ma spýta. Mami, a kedy tam už budeme? Zdvihnem hlavu od knihy, pozriem sa do prázdna pred sebou, zvraštím čelo, akoby som nad otázkou naozaj uvažovala. Neviem, myslím, že už čoskoro. Blanka sa zas nespokojne zamrví a opäť stíchne. Stále sa pozerá von oknom, akoby v očakávaní známych domov, ulíc, stromov, ktoré sa každú chvíľu predsa musia vynoriť a preletieť popri vlaku, ja si zatiaľ nerušene čítam, len občas sa úkosom pozriem na dcéru, sledujem jej narastajúce vzrušenie, nadskakovanie na sedadle, nervozitu, očakávanie. Možno to príliš prežíva, možno by som ju nemala brávať so sebou na cesty. Ale ona ma vždy úpenlivo prosí, mami, už dlho sme nešli do mesta, mami, chcela by som ísť za tatinom, a ja sa nakoniec vždy nechám obmäkčiť a vyberieme sa spolu na cestu vlakom.
Blanka s napätím sleduje krajinu za oknom a zavše sa ma spýta. Cez aké mesto teraz prechádzame? Cez túto dedinu sme išli aj minule, však, mami? (Hlúpučká, veď je to vždy tá istá cesta.) Niekedy ma naľaká výkrikom. Mami, pozri, tam sú kravy! Tam sa pasú kravy!
Naše rozhovory na ceste sú vždy rovnaké. Skôr či neskôr sa ma spýta. Príde tatino na stanicu? Myslíš, že dnes nás bude čakať na nástupišti? Neviem, čo jej mám na to povedať. Obe tušíme, čo nás čaká na konečnej stanici. Blanka však nechce počuť pravdu. Pravda je príliš očividná. Nie je to podľa pravidiel. Väčšinou odpoviem niečo v tom zmysle, že uvidíme. To sa nedá povedať, kým tam neprídeme. Keď je príliš rozrušená, poviem jej, nech si nerobí veľké nádeje.
Dnes hľadí optimisticky do budúcnosti. Predstavuje si, že tatina uvidí priamo z vlaku, hneď ju zbadá, zakýva jej, ona sa vykloní z okna. Tati, tati, tu sme. Zakaždým mi rozpráva tento scenár, ktorý sa ešte nikdy nezrealizoval, lebo hlavný hrdina odmieta svoju úlohu. Núti ma chodiť na cesty, nepomáha vysvetľovanie, plač, prosby, vždy znova a znova nastúpime do vlaku a vydáme sa do mesta za tatinom, nikdy nekončiaca fraška. Aj ma to uráža, prečo vždy len tati tati tati a nikdy nie mami mami mami! Chcela by sa stretnúť aj so mnou tak nástojčivo, keby som zrazu zmizla z jej života? Vydávala by sa aj za mnou na cesty? Kedy už dá pokoj? Keby tak jedného dňa prišla a sama od seba povedala. Mami, už nechcem, aby sme chodili za tatinom. Vystískala by som ju, konečne by som vedela, že je moja. Ale ona len túžobne hľadí von oknom, počíta stĺpy popri trati a sníva o ňom.
Mami, a prečo v tomto vlaku nikdy nechodí kontrolór? Nečakane sa ku mne obráti. Touto logickou otázkou ma úplne zaskočí. Mňa, mňa sa pýta, prečo sa v jej vysnívanom vlaku nekontrolujú cestovné lístky! Cesta za dokonalým tatinom musí byť tiež dokonalá, nie? Možno kontrolór kontroloval lístky tesne predtým, než sme nastúpili. Alebo sa mu nechce. Vysvetlenie pokrivkáva, no viac odo mňa naozaj čakať nemôže.
Ticho sedí a rozmýšľa. Nad mojou odpoveďou. Či jej má uveriť. A má tento vlak vôbec reštauračný vozeň? Zrazu ju trápia takéto podružnosti. Neviem, nikdy som to nezisťovala. Si smädná? Pokrúti hlavou, že nie, a vytiahne z tašky obrázkovú knižku. Potichu čítame, jedna vedľa druhej, matka a dcéra na nedeľnom výlete do mesta.
Zrazu zdvihne hlavu od knihy. Niekto si ide sadnúť do nášho kupé! Do nášho kupé si ešte nikto nikdy neprisadol. Naším vlakom cestuje veľmi málo ľudí. Ako bude dcéra reagovať na spoločnosť?
Je nadšená. Ale áno, je tu voľno. Prisadnite si. Aspoň nám bude veselšie. Rapoce ako divá. Ideme do mesta navštíviť tatina. Už na nás čaká a dokonca kúpil makovník na privítanie. Pôjdeme sa všetci traja pozrieť na opice a na slony a na žirafy do zoo. Minule tam bolo žirafie mláďatko a to bolo vyššie než ja. A pritom sa narodilo len pár dní predtým. A tatino nás zoberie na zmrzlinu. Nedá sa zastaviť. Vymýšľa si také nehoráznosti, až sa za ňu hanbím. Zle som ju vychovala. Klame a ani sa pri tom nečervená.
Aj ja jej neprestajne klamem. Beriem ju na cesty za tatinom. Nechám sa vždy znova a znova prehovoriť a nastúpim s ňou do vlaku. Dávam jej nádej, že sa s tatinom raz stretne. Nakoniec si ho vsugeruje. Vymyslí. Zbledla som. Čo ak tieto banálne cesty vlakom u nej vyvolajú nejakú psychickú poruchu? Začne počuť hlasy a bude si myslieť, že k nej hovorí tatino. S cestami treba urobiť rázny koniec. Bude to tak lepšie. Pre nás obe. Skúmavo na ňu hľadím. Práve sa smeje. Nie, nie. Tatino býva u nás, ale teraz má prácu v meste a preto nemôže byť s nami. Čoskoro prácu dokončí a budeme zasa všetci spolu.
Blanka, idem si do kuchyne uvariť kávu. Nechceš čaj? Nemám ti priniesť niečo na pitie? Určite si smädná.
Nepočúva ma. Pokračuje v monológu. Druhý raz sa jej spýtam. Vytreští na mňa oči. Ale, mami, ty si sa zbláznila, veď sme vo vlaku. Obráti sa k imaginárnemu spolucestujúcemu. Ospravedlňte nás. Mama je asi trochu zmätená. Odhodlane vstanem z kresla, odložím knihu na nočný stolík. Odchádzam do kuchyne. Blanka vyskočí zo stoličky, ktorú si pred „cestou“ postavila vedľa mňa, a zdrapí ma za tričko. Mami, nechoď preč! Vypadneš z vlaku! Je to nebezpečné! Vytrhnem sa. Koniec týmto hlúpostiam! Musí si uvedomiť, že tieto cesty nevedú nikam.
Urobila som si kávu a so šálkou sa vraciam naspäť do izby. Čo asi za mojej neprítomnosti urobila? Snáď upratala stoličku na svoje miesto a vzdala sa. No keď nenápadne nakuknem do izby, ešte stále sedí na stoličke vedľa môjho opusteného kresla. Počujem, ako s neskrývaným nadšením hovorí. Vážne?! Vy ma zoberiete za tatinom? Ó, ďakujem. Vedela som, že raz ma za ním niekto naozaj zavedie!
PO POHREBE (z knihy PRVÁ SMRŤ V RODINE)
Obrad bol dôstojný a krátky, pár slov a vence so stuhami, plný kostol trúchliacich a vietor, ktorý udieral do vitráží, pohľady upreté na malú rakvu a slzy v maminých očiach, keď jej tisli ruky, mäkké spotené dlane a uhýbavé pohľady a potom cesta pomedzi borovice a čierne náhrobné kamene až k čerstvo vykopanej jame. Všetko som pozorovala z bezpečnej vzdialenosti, zababušená do svojej obľúbenej páperovej bundy, nemohla som prestať myslieť na tú bledú nehybnú tvár, drobné rúčky prekrížené na prsiach a plavé vlasy po ramená, nemohla som uveriť tomu, že tá tvár je mŕtva. Keď sa spustilo mrholenie, zatvorila som oči a po lícach mi stekali potôčiky dažďovej vody, určite sa ešte dá niečo urobiť, musí sa dať niečo urobiť, takto to predsa nemôže skončiť, hrobár, ktorý zdvihol lopatu a začal zasypávať jamu, rozhodné ľahostajné švihy ramenom.
Na kare som sa tmolila po byte ako prízrak, len najbližšia rodina a niekoľko priateľov, prítmie o štvrtej poobede a oceľovosivé mraky nad spustnutým dvorom. Utiahla som sa do detskej izby a hľadela von oknom, v kuchyni mama prestala brať ohľady na hostí, plakala a prevracala do seba poháre čistej vodky, blúznila a preklínala všetkých vrátane mňa. Nemohla som ju počúvať, aj otec sa už niekam vytratil, moja staršia sestra fajčila na balkóne a rodinní priatelia sa postupne porúčali, odísť čo naďalej od nás, von z domu a na autobus, cez most do centra a zabudnúť, zabudnúť hneď, ako to len pôjde.
Vyšla som na dvor, z vrecka som vybrala kriedu a na betón som nakreslila škôlku, zelenou farbou, chvíľu som skákala a moje skoky sa ozývali po celom dvore, tak ako mnohé večery predtým. Nemala som priateľov, ale to mi nevadilo, vystačila som si, kreslila som, lozila po stromoch, skákala škôlku, každé popoludnie až do večera som trávila na tomto špinavom dvore, až kým sa mama nevyklonila z okna a nezavolala, Amália, večera je na stole. Ale dnes nie, dnes sa nevykláňa z okna, dnes ma nevyzerá a nevolá na večeru, dnes sedí za stolom, hlava v dlaniach a rozostrený pohľad od toľkého pitia, mami, neboj sa, to zvládneme, mami, to bude dobré, ale ona sa po mne len zaženie, akoby som bola otravný komár.
V tú noc som nemohla zaspať, hľadela som do tmy a počúvala sestrino pravidelné pokojné odfukovanie, prikrývka až po nos a stíchnutý dvor za oknom. Napokon som vstala a len v nočnej košeli som sa prechádzala po byte, v obývačke som sa zastavila pri balkónových dverách, na strope mihajúce sa svetlá, keď okolo nášho domu prešlo nejaké auto, nazrela som aj do rodičovskej izby, mama ležala na bruchu, vystretá ruka visiaca z postele, otec chrápal. Pomaly som za sebou zavrela dvere a v kuchyni som otvorila chladničku, prudké svetlo a zvyšky chlebíčkov, vytiahla som škatuľu a za kuchynským stolom, nohy prekrížené na stoličke, som upíjala z mlieka a práve v tom momente na dvore zamraučala nejaká mačka.
Ráno som nešla do školy, pri raňajkách som do seba nemohla dostať ani za lyžicu kornflejkov, a keď si sestra v predsieni zaväzovala šnúrky, stála som vedľa nej a opierala sa o veľké nástenné zrkadlo. Potom som za ňou zavrela dvere, a keď odišiel aj otec, letmý bozk mame a štrngajúce kľúče, ktoré zvesil z klinca, ostali sme v byte len my dve.
Hrala som sa v detskej izbe na koberci, vysypala som zo škatúľ lego a stavala som zámok pre víly, biely jednorožec na zelenej tráve a žezlo do ruky kráľovnej víl. Práve keď som stavala vežičku, vošla do izby mama, v jednej ruke vodka od včera, z ktorej už veľa neostalo, sadla si na moju posteľ, chvíľu sa len tak rozhliadala po izbe, trochu si odpila a potom otvorila skriňu. Vytiahla z nej moje modré letné šaty, károvanú sukňu, tričko s Mickey Mousom, všetko rozložila na posteli a chvíľu sa na to len tak dívala a potom sa začala dotýkať látok, ale mne nevenovala vôbec pozornosť, mne, čo som sa od prekvapenia zabudla hrať, červený komín lega v zaťatej pastičke. V tichosti som pozorovala mamu, a keď z ničoho nič, bez varovania, zmietla šatstvo z postele a sama si do nej ľahla, priplazila som sa k nej po koberci, čo je, mami? nie je ti dobre? ale ona sa nehýbala, len ležala na mojej detskej posteli, a tak som zdvihla všetko šatstvo a uložila ho späť do skrine, prevrhla som pritom fľašu vodky, číra tekutina tečúca na koberec.
Keď sa sestra vrátila z fakulty, bolo už navarené, francúzske zemiaky, sadla som si oproti nej za kuchynský stôl, mama zvŕtajúca sa pri sporáku, pichanie vidličkou do jedla a vyberanie nádoby s utierkou, aby si nepopálila ruky. Sestra pomaly jedla a listovala pritom v nejakom farebnom časopise, nové trendy v obliekaní, ako si správne namaľovať oči, vyberte sa do prírody, chvíľu som sa aj ja pozerala do časopisu a snažila sa rozlúštiť názvy hore hlavou, ale potom ma to omrzelo. Oprela som sa na stoličke, tak čo je nové v škole? brali na teba profesori a spolužiaci ohľady kvôli mne? a aké sú francúzske zemiaky? dobre prepečené? mama doobeda nadávala, že rúra melie z posledného. Zasypávam sestru otázkami, ale ona len hľadí do časopisu, zamyslene prevracia stránky, prežúva francúzske zemiaky a občas zdvihne pohár a odpije si z džúsu.
Poobede sme boli obe v detskej izbe, sestra za stolom, lampička zažatá, na jeseň sa stmieva dosť skoro a vonku sa pomaly strácali tiene. Otec sa vrátil z práce, počuli sme, ako buchli vchodové dvere, sestra mu dala pusu na privítanie, s mamou sme sa tomu z diaľky prizerali, mama v zástere, ktorú si ešte nestihla dať dolu, a otec sa takmer ihneď utiahol do svojej pracovne, kde si pripravoval podklady do práce, klepot klávesov doliehajúci až k nám. Mama v obývačke pozerala nejakú talkšou, môj život s psoriázou, ja som sa nudila, a tak som vytiahla zo skrine švihadlo, trochu som skákala, snažila som sa nedupať a sestra sa asi prvý raz neohradila, a pritom som čakala len na to, že vstane a zahriakne ma, Amália, ako sa mám sústrediť na cvičenie, keď tu poskakuješ ako opica! Amália, okamžite s tým prestaň! ale nie, moja sestra sa len skláňa nad zošitom a ľavou rukou krasopisom prepisuje cvičenie do zošita.
Stalo sa to okolo šiestej večer, vôbec neviem, ako sa to zomlelo, či sa mama pohádala s otcom, či otvorila ďalšiu fľašu vodky, či ju na súmraku prepadla úzkosť, keď sa pozrela von oknom, viem len, že zrazu vtrhla do našej izby. Ležala som práve na posteli a čítala si, sestra prekvapene mykla hlavou, keď sa rozleteli dvere a mama vbehla dnu, roztvorila dokorán šatník a začala vyhadzovať moje šatstvo na zem a pritom plakala, áno, plakala a hovorila niečo, čomu som nerozumela, až kým do izby nevtrhol otec a nechytil ju za zápästie. Prestaň! okamžite s tým prestaň! mama sa s plačom zviezla na koberec a ja som v tej chvíli zaborila tvár do vankúša.
Sestra si už išla ľahnúť, za oknami tma, rozbité pouličné lampy a blikajúca žiara televízorov v oknách, mama a otec v kuchyni, ja pri dverách, vedela som, že by sa mi nepodarilo zaspať, a tak som tam len tak postávala. Otec jedol francúzske zemiaky, mama vytiahla z chladničky vodku a napila sa priamo z fľaše, prosím ťa, odlož tú vodku, aký to má zmysel? otec sa jej pokúšal dohovoriť, ale ona naňho nedbala, bolo jej to jedno, teraz, keď ju už moja staršia sestra nemohla vidieť. Ale ja, ja som ju videla, videla som jej strhanú tvár, ovisnuté kútiky úst a opuchnuté viečka, takisto ako som videla otcovu rezignáciu, a zrazu som dostala pocit, že môj život sa odteraz bude skladať z udalostí, ktoré nebudem môcť nijako ovplyvniť a budem sa im musieť prizerať, postupný rozklad mojej rodiny, mama prepadávajúca čoraz viac alkoholu, fľaše vodky stojace v rade pri chladničke, niekoľko neúspešných pokusov o samovraždu, hospitalizácia v Pezinku a napokon zlyhanie pečene a otec, ktorý sa od toho bude čoraz viac dištancovať, vzďaľovať sa celej rodine, mladá milenka a postup v práci, až si jedného dňa povie, že už chce konečne opäť žiť, vymaniť sa z dusivej atmosféry „domova“, vymazať ma z pamäti, a navštívi rozvodového advokáta. Zatočila sa mi hlava, musela som sa oprieť o zárubňu, ale naďalej mi pred očami defilovali katastrofické obrazy budúcnosti a moja staršia sestra, ktorá bude mať ako jediná odvahu povedať, že všetkému som na vine ja.
LIEČEBNÉ KÚRY (z knihy PRVÁ SMRŤ V RODINE)
Chorého sme položili na posteľ. Rozhodli sme sa liečiť ho doma. Nevedeli sme však určiť, aká choroba ho postihla. Neustále sme sa hádali a nakoniec sme sa zhodli len na tom, že názov choroby aj tak nič nezmení. Urobíme pre chorého všetko, čo dokážeme. Vyliečime ho z neznámej pliagy za každú cenu. Dokonca sme oznámili úradom, že ani sestrička k nám nemusí chodiť na kontroly, my sa o chorého postaráme, a určite lepšie než ona. Sme predsa jeho rodina. Záleží nám na ňom.
Chorý nám zaberal všetok čas. Zbavili sme sa záväzkov: práce, školy, mileniek, štátu, Boha. Ostali sme sami. V jednej izbe s chorým. Rozložili sme si matrace okolo jeho postele, rozdelili sme si služby. Každý prebdel pri chorom štyri hodiny, potom si odpočinul, počkal na ďalšiu službu a tak stále dokola. Ale v skutočnosti sme chorého nikdy neopúšťali a venovali sme sa mu všetci súčasne. Išlo o jeho život. Nešlo o naše životy. Kým nevyliečime chorého, naše životy nie sú dôležité. Chorý ležal na posteli a nehýbal sa. Kŕmili sme ho lyžicami, napájali z detských fliaš, popritom sme študovali odbornú literatúru a hľadali spôsoby, ako liečenie urýchliť.
Bolo to náročné. Začali sme holandskou metódou, ktorej sa hovorilo krvné premiestňovanie. Mali sme dôvody domnievať sa, že nehybnosť nášho chorého bola spôsobená takzvaným zamŕzaním krvi v žilách. V laickej reči by sme mohli povedať, že krv mu prúdila po tele len veľmi neochotne, neprestajne sa zastavovala, zrážala, tiekla v protismere – vtedy chorý dostával kŕče a tvár sa mu krivila bolesťou. A práve takému abnormálnemu správaniu krvi mala holandská metóda zabrániť. Spočívala v tom, že krv sa rýchlym tempom pumpovala z tela a tlakom sa vzápätí do tela vracala. Takto zahriata a poháňaná krv vydržala dlhší čas tiecť súvisle, bez prekážok a bezchybne prekrvovať organizmus. Ideálne bolo, ak sa krv odobrala z tela na jednom mieste a na inom mieste sa zas do tela dostávala. Tak sa miešala krv s rozličnou rýchlosťou a hybnou silou, čím sa organizmus regeneroval. Miešanie krvi je veľmi zdravé, zhodovali sa holandské príručky.
Krvné kúry sme chorému naordinovali dvakrát denne, každých dvanásť hodín.
Viditeľne mu to prospievalo. Po krvnom premiestňovaní celý očervenel, prekrvovanie pracovalo na plné obrátky.
Ďalším krokom bolo namáčanie v horúcej vode. Tentoraz sme si nemuseli pomáhať zahraničnými príručkami, túto metódu sme vymysleli sami. Vychádzali sme z predpokladu, že samovrahovia si pred rezaním žíl ľahnú do vane napustenej vriacou vodou, aby urýchlili vytekanie krvi, a teda logicky, ak chceme krv čo najviac popohnať, chorého musíme umiestniť do horúcej vody.
Kvôli tejto kúre sme sa premiestnili do kúpeľne. Naplnili sme vaňu vriacou vodou a chorého sme ponorili do kúpeľa, aby sa liečil. Vodu sme neprestajne obmieňali, obávali sme sa, že nebude dostatočne horúca a liečba tým stratí na účinnosti. Pri chorom sme bdeli dňom i nocou. Vždy pripravení zasiahnuť, ak by sa namáčaný náhodou s vypätím posledných síl snažil pozdvihnúť nad svoj trpký údel a oddýchnuť si od speneného kúpeľa.
Koža sa mu zakrátko začala rozpadávať, odlupovali sa z nej súvislé vrstvy, čoskoro mu každý dotyk spôsoboval bolesť. Splynul s vodou. Prestali sme ho vynášať z vane na krvné premiestňovanie. Sám chorý si to želal. Vždy, keď sme ho odtiaľ chceli vytiahnuť, od strachu z bolestivého dotyku sa celý ponoril do vody, aby z neho nič netrčalo. Neodvažovali sme sa ho vytiahnuť. Voda bola príliš horúca.
Práve keď sme sa tešili, že chorý už nejaví známky únavy, vyčerpania, pleť má pekne ružovú a na nič sa neponosuje, prišiel zlom.
Chorý ostal ležať celé hodiny pod vodou a nevynáral sa. Všetci sme ho napäto sledovali učupení pri vani a dohadovali sme sa, čo sa stalo. Viacerí predpokladali, že chorému sa po niekoľkodňovom pobyte vo vode vyvinuli žiabre, ostatní sa domnievali, že chorý si na vodný živel natoľko zvykol, že už nepotrebuje tak veľa vzduchu a dlhšie vládze zadržiavať dych. Skôr či neskôr sa vynorí, uisťovali sme sa navzájom. Zatiaľ čo sme čakali na jeho návrat z vodných hlbín, pripravovali sme ďalšie metódy liečby. Poštou nám chodili stále nové a nové podnetné zahraničné publikácie a zanedlho sme vypracovali podrobný liečebný plán na nasledujúce mesiace.
Nesmierne bolo naše sklamanie, keď sa chorý ani po niekoľkých dňoch nevynoril.
Rozhodli sme sa pozastaviť prílev vriacej vody, a keď sa hladina upokojila a voda ochladla, vytiahli sme chorého na súš.
Zistenie, že chorému sa nevyvinuli žiabre, ani sa nenaučil zadržiavať dych, nás trpko sklamalo. Bezradne sme hľadeli jeden na druhého. Skúmavo sme si prezerali napuchnuté telo.
Na našich tvárach sa zračil hnev. Nemohli sme uveriť, že by nám chorý vyviedol niečo také. Nám, ktorí sme mu venovali toľko starostlivosti! opatery! času! Ale bolo to tak. Zrejme si svoj život veľmi nevážil. Napriek všetkému sme voči nemu nepociťovali nenávisť. Bol predsa jedným z nás. Naša rodina. Taktným mlčaním sme sa preniesli ponad jeho podlé správanie, aj keď sme všetci vedeli, čo si o ňom myslíme. Videli sme si to na očiach.
Osušili sme ho, obliekli do čierneho obleku a uložili na posteľ. Ruky sme mu prekrížili na prsiach a okolo postele rozostavili sviečky. Niektorí sa venovali jeho vlasom, česali ho, strihali, pilníkovali nechty, vytrhávali obočie, holili chlpy na tele, ďalší sa venovali mejkapu, pudrovali ho, pridávali mu červeň na líca (teraz nezvyčajne biele), iní zas vyberali v zásielkovom katalógu obleky, vkusné topánky, každý deň mu menili slipy. Jeden z nás dokonca mŕtvemu prepichol ucho a nasadil mu malú náušnicu. Ale po čase sme už nevládali predstierať a museli sme si otvorene priznať: nie je to ono. Poštou nám stále chodili učebnice medicíny a príručky pre domácu liečbu a ustavične nám pripomínali, aké to bolo predtým, čo všetko sme ešte mohli vyskúšať, keby ten nevďačník... možnosti liečby sú nevyčerpateľné. Ale čo sa dá robiť s mŕtvym? Naše činnosti boli jednotvárne a nezáživné. Nikto nevedel vymyslieť žiadnu metódu, ktorá by čo i len trochu ozvláštnila každodennú rutinu.
Rozhodli sme sa to vyriešiť radikálne. Sfúkli sme sviečky, vytiahli náušnicu z ucha, vyzliekli mŕtveho zo značkového obleku a vyniesli telo von z bytu. Zostali sme sami. Bez jedného z nás. Bez práce, bez životnej náplne.
Ale už čoskoro sa to zmení. Život je plný tragédií a bolo by naivné myslieť si, že nám sa vyhnú. Vieme, že čoskoro ochorie ďalší. Jeden z nás. Tak to v živote chodí. Jeden zomrie, druhý ochorie. Večný kolobeh choroby a smrti. Nezúfame si. Práve naopak. Po byte sme strategicky rozmiestnili hromady kníh. Každý si ukoristil niekoľko vedeckých publikácií, brožúr a skrípt a teraz sa za nimi skrýva.
Navzájom sa pozorujeme. Vyčkávame. Skôr či neskôr niekto ochorie. A potom sa prezradí, zakašle, odfrkne si ako kôň, začne chrliť krv, alebo nejakým iným spôsobom prezradí zhoršujúci sa zdravotný stav. Dá signál a my ostatní mu pribehneme na pomoc.
Sme rodina. Musíme si pomáhať. Nikdy by sme nenechali jedného z nás bez opatery, umrieť ako prašivého psa. Bolo by to navyše absurdné, teraz, keď sa medicína rozvíja takou závratnou rýchlosťou a nachádza stále nové a nové liečebné kúry na stále nové a nové choroby.
Už niekoľko dní po očku sledujeme starú ženu v rohu pri okne. Zdá sa, že má nejaké ťažkosti. Občas zaspí za bieleho dňa, zosunie sa pozdĺž svojej kopy kníh, ľavá ruka sa jej trasie pri vŕšení ochranného múru a pri zakrývaní trhlín v hromade.
Tá žena potrebuje našu pomoc a našej pomoci sa jej dostane.
