Vyhľadávanie
Snímanie viniča
Neviem sa dopiť toho zeleného mora viniča, ktorého výhonky natiahnutou, trocha už pobolievajúcou rukou snímam, šibrinkujúc a cvakajúc svojimi talianskymi nožnicami. Z neba závrat, slnko nám do červena rozhorúčuje tváre a ja žasnem, čo nás to spája, rozostavených medzi riadkami.
Hrboľatá cesta osudu? Osud pracuje nenápadne, pomaly a nerozpakuje sa posielať nám znamenia, na ktoré však nie sme vždy dosť vnímaví. Za ženou ma kedysi na bicykli hnal osudový vietor, naše deti poznám odmalička: teraz už sami, aj keď rodičovský zrak ich nespúšťa z očí, skutkami si dláždia vlastnú cestu.
Život je ako ten vinič: na jar ho striháme, tvarujeme, aby bol taký, ako chceme, potom zas kopeme, odorávame, v lete snímame, aby na jeseň vydal úrodu: stačí však chybný rez, zanedbanie, opomenutie čohosi a všetko môže byť inak. Úrodu pozbierame takú, aká bude a ak nepredáme, ale oprešujeme, na čisté víno si ešte počkáme.
Proust, Saint-Saëns a strom
Z platne, prehrávanej na takmer tridsaťročnom gramofóne, som počúval Organovú symfóniu Camilla Saint-Saënsa. A náhle som uvidel Prousta, ktorý ku mne prevrával slovami svojich dvoch esejí o Saint-Saënsovi, ktoré som nedávno prekladal.
Zatiaľ čo sa v priestore izby nado mnou vyklenúvalo nebo velebného organu, sviežeho i hravého klavíra a presné ťahy sláčikového vojska, za oknom najvyššie vetvy stromu na úrovni môjho poschodia dali sa do tanca, pred mojimi očami dobiedzali do seba, v opojení mohutnou a záhadnou prírodnou silou navidomoči rástli ako v krásnom podobenstve o strome v inej Proustovej eseji, so slovami ostrými ako lekárske náčinie Marcelovho otca a hlbokými ako oči jeho „maman“, vnárajúcimi sa rezom do matérie skutočnosti.
Prísny Proust, s mravčou dôslednosťou rozpracúvajúci svoje inštinkty a s božskou intuíciou veliaci armáde slov, ktorá, vysádzaná a pripravená na čítanie, pripomína paličkovanú čipku alebo krásnu, plnú, ušľachtilú sakuru v kvete, kde má svoje miesto každá jemná vráska kôry, konáre od najväčších po tie najmenšie, či každý lupienok voňavého okvetia: skloniť sa nad Proustom nie je stratený čas, ale znovunachádzanie intímneho, nuansovaného priestoru v čase každého z nás.
Ako milujem
Milujem ťa zo všetkých síl,
milujem ťa ako sa umýva vo vode,
ako sa dvíha tvár k čistému svetlu.
Milujem ťa povznesený nad každú nízkosť
ako dobrý oráč rozsievajúci svoje semeno;
milujem ťa ako samohlásku,
ako sýkorka belasá,
ako druid z pohanských čias
aj ako kresťan velebiaci Máriu;
milujem ťa nepomýlený dlhými vlasmi
a bez zmätku v pocitoch,
milujem ťa čistý ako skala,
ako vytrysknutý prameň
a ako zlatý prút.
Milujem ťa ako lišiak
ovoniavajúci čerstvú stupaj,
ako hriešnik skláňajúci smutnú tvár,
vedomý si svojich prestúpení,
milujem ťa plný ohňa,
ako kriesiteľ večného plameňa
a ako holohlavý pelikán.
Milujem ťa ako sa tancuje,
ako sa spieva
a ako sa dvíhajú
stredne ťažké bremená.
Milujem ťa ako snehobielu prikrývku
v „teplom pachu nemocnice“
ako Samson svoju Dalilu,
ako odmietaný nápadník,
ako milovník slobody
a čistej vody s vyzrnenými mineráliami,
ako kanec v temnom konci lesa
a ako zlatá priadka morušová.
Milujem ťa ako sa píše veľké A,
čistý a vzpriamený,
ako zapálená pochodeň
a ako kvet z tvojej záhrady.
Milujem ťa ako narkoman,
ľaliovočistý hráč,
čo nikdy nevylúči náhodu
a ako rozkošník,
voľkajúci si na lôžku z lotosových kvetov.
Pinelova nemocnica, Pezinok 19. 1. 1997
Slová ľudí a kvetín
Slová v tomto byte,
slová mojej ženy, detí,
slová z rádia i z televízora
vynárajú sa akoby spoza mohutnej hory,
zaznievajú a odchádzajú do nebytia.
Boli tu vôbec?
Zazneli a odozneli?
Zachytila ich aparatúra,
pozemská či nebeská?
Alebo boli určené iba mne,
no ja som ich nechal
im samým napospas
padať ako kôpku štrku?
Z polospánku v posteli
prebral som sa na balkóne.
Predo mnou uprostred noci
živá stena z rastlín:
ružové kvety oleandra,
nebovomodré kvety olovníka.
Všetky rastliny
z vlhkých kvetináčov šepotali
„je nám tu dobre“.
A tie slová nemuseli vôbec
vysloviť.
