Vyhľadávanie
ONESKORENÁ LÁSKA
1
Hovoríš, že veci na stole sú ako sťahovavé vtáky.
V húštine očí rovnako sivé, ostré ihlice.
2
A rovnako rýchlo
usiluješ sa k nim pridať čosi navyše,
nejaké meno, slabiku.
A tvoja ruka zložená na obruse
ako krídlo stále čaká
na odlet.
ZIMNÝ PRÍBEH
To je ten zimný príbeh. Ak vyškrabnem bodku z bieloby, a ne-
Mal by som odísť ako bonus priamej reči, Francúz podľa šablóny.
Ale pozri sa na to inak, lyrický subjekt je čoraz trúfalejší. Ak ide
o slová, povedal by Henri Michaux, nie je potrebné posielať do
textu usporiadateľa zimných slávností: medzi riadkami sú nafú-
kané záveje snehu.
Ak potom neprejdem, nemusíš sa báť, ešte vždy ide o lásku. Ak
ale neodpoviem, niet o čo prosiť. Pod čiarou textu sú pohyblivé
vlčie veci, a je na to v básni čas. Nemaj mi za zlé, ak tam zane-
chávam stopy, a prechádzam k tebe pomedzi riadky. To je ten
zimný príbeh vo výmysloch verša – slová cez záveje snehu ako
vrčiace svorky.
STROM, POTOM ONA
Na konci nedopísaného riadku
rastie kmeň stromu.
A možno to bude inak
ak zahustím to všetko slovami
a zatlačím to pod drevenú kožu.
Ruky nebezpečne biele.
Ale nakoniec nie –
ruky prejdú po hladkom stehne
a cez korene stromu príde zemetrasenie,
listujúc v ňom...
ČO OSTÁVA V PAMÄTI
Úprimne, naplno hovorím, že o tom nevieš –
les je v inom kontexte.
Aj grafémy našich stretnutí v pavučine lesa
so znakmi našich očí rozvešanými od kmeňa ku kmeňu. Ale pozor,
rukopis ešte nie je dokončený, a sám som dnes cudzou rukou,
ktorá robí korektúry. Ten večerný les, ktorý sa rozrastá
od teba ku mne, je ešte nižšie.
Ale nič z toho sa ešte nestalo.
Nič, čo by sa malo chvieť, sa nechveje.
Nič, čo som pozýval, neprichádza.
Nič tam nie je. Je potrebné ísť do ešte väčšej hĺbky.
Naše oči sú rozvešané pod čiarou textu.
Ak treba cediť krv, slová si ma nájdu.
* * *
Pozerám sa, čo všetko už odišlo z toho domu.
Zo svojho miesta
a predstavujem si to miesto aj inak, zo snehu a z hviezdy.
Z ničoho medzi riadkami.
Skúmam to miesto medzi nami.
Posledné odkazy
Vymieňame si
cez praskliny stien
