Chodil som na jedenásť škôl. Mám veľa spolužiakov. Moje vzdelanie bolo eklektické. Školstvo sa neustále reorganizovalo, moje vedomosti sa relativizovali. Škola ma naučila zabúdať.
Učil som sa, čo mi kázali. Bol som pomerne dobrý žiak, ale pasívny, trpný. Učil som sa angličtinu a ruštinu ako keby to bola latinčina či gréčtina, ako mŕtve jazyky, s vedomím, že ich nebudem potrebovať. V Bratislave nebol jediný anglický časopis, film alebo kniha. Moju ruštinu čiastočne zachránil Vokrug sveta.
Keď som pochopil, že sa nestanem svetovým cestovateľom, nechcel som byť ničím.
Najmä nie básnikom. Vo veku, keď každý mladý človek číta Petra a Luciu, ja som už vedel naspamäť Švejka. Vážna literatúra mi bola smiešna. Žil som hlavne z futbalu a hry na gitare. Ale hral som len na divoko, lebo znášať autoritu trénera či učiteľa hudby mi nevyhovovalo. Na bratislavskom predmestí, kde som žil, to bolo bežné.
V sedemnástich rokoch som ochorel a to mi zrazilo hrebienok. Naďalej som miloval cestopisy, ale už som nad nimi iba sníval. V osemnástich rokoch som prečítal prvú knižku poézie. Až ako dospelý som vedome a dobrovoľne napísal prvú báseň. Len tak, aby som si dokázal, že to nie je nijaké umenie.
Nebolo to umenie, bol to jed. […] nie každému autorovi je dané spievať ako vták. Niektorému na prsiach stále čosi leží. Ale spev ho už omámil a on sa oň musí pokúsiť. Taký hlas sa, pravda, nie každému páči, i sám autor o ňom často pochybuje. Nečuduje sa teda recenziám, ktoré nad ním krútia hlavou.
(z časopisu Romboid z r. 1979, č. 3: Čo nie je v slovníku)
Nad čím premýšľa a na čom pracuje Ján Buzássy? In: Knižná revue, roč. XXI, 30. 3. 2011, č. 7, s. 11.
