Čomajove tvorivé začiatky sú spojené s prácou reportéra denníka Smena. Patrí do silnej generácie reportérov a autorov literatúry faktu, ktorí tu pôsobili koncom päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Ťažiskom jeho autorského záujmu v tomto období bola téma zločinu a trestu v slovenskej spoločnosti. Príbehy získané v súdnych sieňach i v reportérskom teréne zhrnul v roku 1967 do knihy Počmáraný život. V reportážne rekonštruovaných príbehoch Trop, Hodina nad cudzím hrobom, Gita, dcéra človeka, Autobus ide ďalej na osudoch ľudí, ktorí sa, v dobovej terminológii „dostali do rozporu so zákonom“, ukázal odvrátenú tvár spoločnosti; priniesol príbehy, na ktorých ukázal, ako málo tzv. socialistický štýl života prenikol do niektorých skupín spoločnosti, koľko temného, iracionálna zostáva v jednotlivcoch a ako zlyhávajú spoločenské mechanizmy, ktoré mali viesť k ich prevýchove. Počmáraný život okrem tematickej objavnosti bol aj ukážkou Čomajovho reportérskeho umenia, schopnosti využiť príbehový detail, presne zoradiť fakty a prostredníctvom nich dosiahnuť silný emocionálny účinok aj v žánri literatúry faktu.
Na rovnakom tvorivom princípe vznikli v šesťdesiatych rokoch aj príbehy Človek zo Sibíri, Aprílový žart, Osud generála Píku a Kauza: Encyklopédia o osudoch ľudí, ktorých postihli kruté represie komunistického režimu v päťdesiatych rokoch a mali vyjsť v knihe Veľký biliardový stôl. Nedobrovoľný odchod z denníka Smena a absolútny zákaz publikovania odsunul ich vydanie až na obdobie po roku 1990. Prepracované a doplnené o zrekonštruovaný príbeh Kto zavraždil tých židov? vyšli tieto kruté osudy v roku 1993 v knihe Veľký biliardový stôl – a opäť v roku 2003 vo výbere najpútavejších autorových reportáží Počmáraný život.
Po možnosti opäť publikovať vzniká kniha Kruté osudy, ktorá prináša tragické životné príbehy niektorých známych osobností: J. Jamnického (Zahral si svoju smrť), I. Mistríka (Bytosť menom Mistrík), architekta E. Kramára (Z rodu Ostrice), fotografa L. Bielika (Prekliate koleso), ale aj príbeh o jednej tragickej slovenskej expedícii do Himalájí – Päť Slovákov leží na Evereste.
K téme zločinu a trestu sa vrátil s odstupom takmer štyroch desaťročí v knihe Čakanie na koniec s podtitulom Príbehy odsúdených na doživotie. Zaradil do nej prípady viacnásobných vrážd, za ktorý naša justícia udeľuje trest doživotného väzenia. V príbehoch Génom alkohol, Prípad Ford Transit Camping, Ľahký zisk, Netvori a ďalších sa pokúsil preniknúť do myslenia a konania aktérov týchto vrážd. Osobitné miesto v knihe zaujíma príbeh štvornásobného vraha (Rozprávanie miestneho policajta), ktorý je príznačný pre našu ponovembrovú realitu, pretože je to predovšetkým príbeh sociálnej tiesne, v akej sa ocitli desaťtisíce slovenských rodín, ktorá môže viesť až k skratovému, obludnému správaniu. Práve tento príbeh ukazuje, že Čomajovo reportérske umenie nestratilo nič zo svojej pôsobivosti. Kniha patrí k najlepším dielam literatúry faktu po roku 1990.
Od šesťdesiatych rokov Čomaj rozvíja žáner literatúry faktu aj v oblasti knižných rozhovorov, literárnych rozhlasových pásiem, televíznych dokumentárnych filmov a po roku 1990 aj v úpravách a prerozprávaniach životných osudov známych i menej známych postáv slovenského života a histórie. Osobitne účinne v ostatných rokoch predstavil životné osudy viacerých veľkých postáv slovenskej kultúry: I. Bizmayera v knihe Hlina ako osud, T. Bartfaya v Tisíc a jedna žena sochára Bartfaya, popredného slovenského architekta v knihe Architekt Svetko a nestora slovenskej umeleckej fotografie O. Neheru v knihe Životný príbeh fotografa Neheru. Osobitné miesto v tomto žánri životopisného rozprávania má dielo Fenomén Zamarovský, ktoré vzniklo zo stretnutí s týmto doma i vo svete uznávaným tvorcom literatúry faktu. Premyslené, faktograficky nasýtené rozprávanie, často v prvej osobe, predstavuje v súčasnosti ťažisko Čomajovej tvorby a robí z neho jedného z najlepších, ale aj najplodnejších a čitateľsky najpôsobivejších slovenských autorov literatúry faktu.
Anton Baláž
