Dalimír Stano už v debute vo Vašej esencii verí viazanému, alebo aspoň disciplinovanému veršu. A táto zdanlivá viazanosť mu umožňuje – paradoxne – byť absolútne myšlienkovo smelým, voľným.
Vojtech Kondrót
Pre lyrický subjekt je príznačná náladovosť – zápasí s ohňom sveta a zároveň cíti z tejto sizyfovskej činnosti únavu. Má pochopenie pre slabé chvíle smrteľníka, verí v uzdravenie duše hoci na druhom svete.
Radovan Brenkus
Zamýšľa sa nad každodenným počínaním človeka, kde na priestore krátkeho trojveršia dokáže konštatujúco riešiť jeho všedný problém a okamih existenčnej prítomnosti odcudzeného mestského človeka, podotýkam, bez akejkoľvek gradujúcej fikcie, a ktorý zakončuje presným uzuálnym paradoxom.
Ireney Baláž
Zbierku Diabolské balady zjednocujú motívy asociujúce peklo. Tematicky išlo autorovi zrejme o zachytenie neprestajných rozporov, nielen v zmysle duality sveta, ale aj vlastnej vnútornej rozorvanosti, no oveľa zaujímavejšie je prizrieť sa lepšie forme básní. Hoci v konečnom dôsledku by mali oba tieto aspekty navzájom úzko súvisieť, u Stana prevláda nad obsahom práve formálne stvárnenie.
Veronika Rácová
Prečo mnohé básne pôsobia roztrieštene, miestami až nezrozumiteľne? Možno preto, že sa pohybujú na hrane bezprostredne vychrlenej polyinterpretácie a lyrický subjekt tento pohyb nezvláda prísnou kontrolou vedomia. (...) Stano ovláda hru básnického posúvania významu, keď sa vonkajšie súvislosti stávajú podstatou výsledného myšlienkového výrazu.
Radovan Brenkus
