Pomocou pseudonymu sa mi ľahšie otvárali osobné témy, písalo o vzťahoch v rodine a prezrádzali pikantnejšie detaily. Na nič som sa nehrala, pseudonym mi poskytoval akési ochranné sfarbenie, hoci na malom Slovensku mi utajenosť pseudonymu vydržala veľmi krátko.
Zvláštne, že v tom istom čase mi vyšla veľmi osobná zbierka poézia a zároveň krikľavo karnevalový Klebetromán. Básne, ktoré som zaradila do zbierky Som takmer preč, vznikali postupne niekoľko rokov a idea vydať ich knižne vznikla až neskôr. Tieto verše sú záznamom okamihu a veľmi osobným poodhalením tej časti mojej duše, kde prebýva, ak si vypomôžem tak trochu tarotom, archetyp Milenky. (...) Klebetromán je knižka a tí, ktorí sa narodili do jej sveta, si v nej žijú iba svoje klebetrománové príhody. S reálnymi životmi sa to vôbec nedá porovnávať. (...) Všetci vieme, že klebetiť by sa nemalo, ale klebetíme radi, veď je to istý pokleslý druh psychohygieny.
Písanie o sexe je veľmi vzrušujúce! Nie však sexuálne, skôr z hľadiska kreatívneho nasadenia. Človek je v takej chvíli vlastne divákom sexuálneho aktu, ktorý si práve vymyslel, a zároveň musí ustriehnuť, aby našiel priliehavé slová, neskĺzol ku klišé a najmä, aby nepremárnil šancu odhaliť pred čitateľom viac než len telá svojich hrdinov.
Literatúra sa odlišuje kvalitou a nie pohlavím toho, kto ju tvorí. Preto sa domnievam, že ženské autorky vopred odmietajú a odsudzujú iba muži, ktorí nečítajú nikoho.
Chcela som napísať knihu o materstve, o bolesti, akou je strata nenarodeného dieťaťa a o priateľstve medzi ženami. Najvhodnejším žánrom, ako toto všetko skĺbiť, sa mi videl ženský román.
Ženské postavy aj príbeh sú fikciou, ale klamala by som, keby som popierala, že som také osoby nestretla. Takisto aj ja mám v sebe tienisté stránky a Jedmi som skúmala mechanizmus drobnej hnevlivosti, ktorá môže vyústiť až do životnej sebadeštrukcie.
