Dušan Dušek photo 2

Dušan Dušek

4. 1. 1946
Gbelce

Komplexná charakteristika

Niekdajší debutant z časopisu Mladá tvorba patrí k mladšej generácii debutantov zo šesťdesiatych rokov 20. storočia. Ako knižný autor je v literatúre prítomný od r. 1972. Po prvých dvoch juvenilných, tematicky komponovaných knihách Strecha domu (1972) a Oči a zrak (1976) sa v r. 1982 autorsky zadefinoval a vyhranil skvelou poviedkovou knihou Poloha pri srdci. Knižná zbierka obsahuje viacero, dnes už literárne emblematických námetov, ktoré Dušekovi na dlhé obdobie získali priazeň odborných aj laických čitateľov. Poviedky ako Poloha pri srdci, Slamienka, More sa rozrastá, Humoreska alebo Prášky na spanie zakladajú Dušekovu autorsky originálnu poetiku spájajúcu svet fantázie, eufórie, naplnenia a ľudského prebytku so svetom na opačnom póle takejto skúsenosti. Dušekovo porozumenie pre jemné aj drsné paradoxy ľudskej existencie otvára vrstevnatý pohľad na bežne nedoartikulované situácie každodenného ľudského pobytu na svete. Patrí sem pohľad na starobu, partnerské vzťahy, vzťahy detí a rodičov, artikulovanie napätia medzi časom minulosti a ilúziou prítomného času ako jej trvalého opakovania alebo pokračovania. Spomienka na čas minulosti je vždy štylizovaná ako biografická, má regionálne, rodinné, často autobiografické zdroje a východiská. Dušek si v čase a priestore vytvára vlastnú literárnu topografiu. Je ňou región západného Slovenska v čase, ktorý bol ešte reprodukovaný čiernobielou fotografiou. Prirovnať si možno k tomu majstrovskú rovnomennú prózu Topografia z knižnej zbierky Kalendár. Cez „časom prekryté“ a zaprášené spomínanie sa z Dušekových literárnych svetov otvára pohľad na všetky hodnotovo dôležité súradnice „dobrého“ života. Autorova poetika objavená v Polohe pri srdci je trváca v čase všetkých a akýchkoľvek zmien.

Dušek na ňu aj po roku 1989 nadväzuje v dvoch základných líniách: jednou je akcentácia jazykovej a štylistickej exkluzívnosti malých epických foriem (anekdota, regionálne frazeologizmy, orálne prenášané historky), ktoré vkladá do svojich príbehov ako poznávacie znamenie v čase a regióne ukotveného rozprávača (Kufor na sny, Milosrdný čas, Teplomer, Kalendár, Pešo do neba). Z tejto línie Dušekovho pozorovania sveta pochádzajú aj originálne, autorom vytvorené alebo pripomínané postavy (Pištáčik, Kapor a Pukanec, strýc Alojz). Do Dušekových literárnych svetov vnášajú rozmer celistvosti, ukotvenosti a trvania. V inej línii rozprávania sa objavuje téma nenaplnenosti a ohrozenosti vzťahov. V manželskej a partnerskej línii ju zakladajú poviedky Humoreska alebo Prášky na spanie z Polohy pri srdci. V aktuálnom období ostatného dvadsaťročia na túto líniu nadväzujú také prózy, ako je Vták na jednej nohe, Zima na ruky, Holá veta o láske, Ponožky pred odletom, Strih vetra. Lineárne rozprávanie je v týchto autorových epických kompozíciách metonymicky naviazané na aktuálne, prebiehajúce, často existenciálne naladenie rozprávača. Z takejto paradigmy písania pochádza Dušekova tesná väzba na lyrizujúce úlety buď do priestoru skrytých, neviditeľných slovných spojení, náhlych, často bizarných, krásu a zmysel vyhľadávajúcich asociácií, alebo môže ísť o „zrýchlenie“ tempa rozprávania prostredníctvom dramatickej, dialogickej skratky.

Ak je celá Dušekova veľká malá epika nedeklarovane venovaná predovšetkým ľuďom a človeku vo všetkých jeho podobách, platí to aj o Dušekovej knihe esejí Veľká potreba lampášov 2018). Aj v nej je reč o konkrétnych ľuďoch a tiež o tom, ako svojou prácou, ktorá sa volá umenie, naprávajú a vylepšujú svet. Umelecké artefakty, ako je kniha, film, fotografia alebo grafický list, sú pre Dušeka krásnymi, obdivuhodnými predmetmi, a ľudia, ktorí ich vytvorili, skutočnými autoritami. Dušekove eseje neskrývane ukazujú podložie autorovho zdanlivo nekomplikovaného, felicitného sveta. Je ním široké zázemie v poznaní a diferencovaní blízkych aj vzdialených múzických svetov, schopnosť porozumieť z nich tomu najlepšiemu a odovzdať to ďalej.

Zora Prušková, Ústav slovenskej literatúry SAV, jún 2019