Písanie, ktoré sprevádza snenie, vždy rozvíja slovník, pretože je čakaním na slová. Niekedy nejaké prichádza v nejasnej podobe, jeho zreteľný ekvivalent hľadám v slovníku, v knihách, kde sa dá, a kde ma vedie kontext postupujúceho textu. Vety, alebo verše, sa vyplavujú samé od seba, z pamäte, z podvedomia, z driemajúcich zdrojov. Píšem vety, alebo verše, pretože neviem ako a kedy sa z vety stáva verš. Práve vďaka spomínanej nepostihnuteľnosti som posledné texty pracovne nazval viety, zo slov vietor a vety, vety v pohybe. Je to zdĺhavý proces, vety sa nielen vyplavujú, ale aj priraďujú, a to priraďovanie musí byť veľmi presné, napriek zdanlivej „nestabilite“ intuície. Wu Wej na svojom českom portáli navrhol prestať používať slovo malström v beletrii. Nepíšem beletriu a práve v súvislosti so spomínaným napriek sa mi tento výraz pre vír, ktorý vzniká vďaka špecifickým vlastnostiam prílivu a odlivu na otvorenom mori, zdá najvhodnejší. Zároveň sa dá odpočuť onomatopoické prevaľovanie tohto zmyselného slova. Podľa Cassiodora je hudba matematická veda, čo je pre mňa vyznaním ľudskej komplementarity. Aj intuícia je, stáva sa, alebo sa môže stať súčasťou racionálneho myslenia, vedy, no v inom usporiadaní, kde racionalita nie je východiskom, ale overovaním intuície. Alebo aspoň toho z intuície, na čo limitovaný rozum dočiahne. Ak si dobre pamätám, bol to Bergson, alebo Husserl, kto napísal túto ohromujúcu vetičku: „Myslí človek, nie rozum.“ Je to otvorené, neurčité východisko.
Erik Jakub Groch pre LIC, 2021
