Erik Jakub Groch photo 1

Erik Jakub Groch

25. 4. 1957
Košice
Žáner:
editorská činnosť, poézia, pre deti a mládež, próza, rozhlasová tvorba, iné, populárne žánre

Komplexná charakteristika

Jedným z  kľúčov k poézii Erika Jakuba Grocha (1957) je pôsobenie autora v prednovembrovom košickom disente vedenom kresťanským mysliteľom a umelcom Marcelom Strýkom, napojenom na pražský underground okolo filozofov Egona Bondyho, Milana Balabána a Milana Machovca. Tento fakt  pomáha pochopiť radikalitu básnického gesta (inklinácia k neoavantgardným poetikám, záujem o koncepty postštrukturalistických mysliteľov, intermediálne presahy, príklon k prírodným – necivilizačným hodnotám), ako aj nekonvenčný spirituálny aspekt Grochovej tvorby.

            Debut Súkromné hodiny smútku (1989, prémia Ceny Ivana Kraska) vyšiel vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ na úsvite ponovembrovej demokracie; predtým ako samizdat v r. 1985. Básnik doň zahrnul texty, ktoré vznikali od stredoškolských štúdií (ťažiskovo v r. 1972 – 1985). Ide o Grochovu jedinú zbierku (okrem detskej knihy Ábe, Aha a spol: rozprávky pre indigové deti a komiksu Šlabikár päťmestia) s koloritom mesta. Centralizovaní sú zväčša marginalizovaní jedinci alebo postavy typizované alternatívnym životným štýlom. Členenie do piatich oddielov predznamenáva autorovu inklináciu k štruktúrovaniu zbierok. Hoci sa básne vyznačujú znakmi blízkymi poetike nonkonformných individualistov (J. Urban, I. Kolenič, T. Lehenová) (svieži dynamizovaný jazyk, civilizačné [beatnické] motívy, inšpirácia hudbou, dôraz na nápaditú obraznosť, prekvapivé pointovanie, pozornosť pre spoločensky prehliadaných), nedominuje gesto vzbury a nihilizmu. Básnikovým riešením, ako sceliť „rozpáraný svet“, sú postoje empatie, súcitu a chlapčensky čisté videnie sveta. Zbierka zároveň predznamenáva Grochov cit pre krásu a chvejivosť básnického slova, ktoré bude starostlivo kultivovať v každej nasledujúcej knihe. Jej príťažlivosť potvrdilo aj druhé, upravené autorské vydanie z r. 1999, iniciované fanúšikmi. 

            V krátkom časovom slede po debute vychádzajú zbierky Baba Jaga: Žalospevy (1991) a Bratsestra (1992) (obe Slovenský spisovateľ), v ktorých E. J. Groch testuje nové básnické polohy. V prvej prevažuje žáner grotesky s využitím rozprávkovo-nonsensových motívov, negatívne estetické kategórie a  práca s hypostazovaným subjektom (postava inšpirovaná prózou, v 90. rokoch využitá u viacerých básnikov – M. Haugová, R. Jurolek, M. Milčák). V knihe rezonuje myšlienka o komplementarite protikladov, blízka postojom východnej filozofie, no tiež M. Strýka („Pokiaľ tento svet je celý, rozumný, najlepší, tak všetko, čo je v ňom, náhodou ešte aj zlé, nedokonalé, je tu len preto, že nakoniec je to určené k nejakému konečnému dobru“, film Komúna, 2020), a súbežne presvedčenie, že zlo je možné oslabovať detským, nepatrným, tichým či víziou. Vo výraze zaujme surrealistická obraznosť, hyperbola a nápaditá typografia.

            V zbierke Bratsestra sa výraznejšie dostávajú do popredia spirituálne (františkánske) motívy a príklon k prírodnému toposu, ktorý bude dominovať v celej nasledujúcej Grochovej tvorbe. V prvom oddiele (Spoločenstvo žobravých beštií), poznačenom osobnou krízou a reflexiou zla odkazujúcou na minulé (komunizmus), no tiež aktuálne spoločenské tenzie, prevažujú dekadentné tóny. V nasledujúcich štyroch častiach, tvoriacich k úvodu náladový kontrapunkt, sa atmosféra upokojuje a číri.  Alternatívou k ťaživému sa stáva bukolickosť prírodných obrazov („prachobyčajná nesmiernosť“) podmienená silným vedomím nesubstancionalizovanej prítomnosti Boha v stvorení. V žánrovej skladbe prevažuje tlmená hymnickosť, modlitebnosť a podobenstvo; vo výraze jednoduchosť a poetistické ozvláštňovanie javov. Začína charakteristická práca s citačnými odkazmi a dedikáciami (tie sa objavujú už v debute). Básnik kombinuje lyrický princíp s epickým. Príbehové texty sa objavujú aj v iných autorových dielach.

            Po osemročnej odmlke sa E. J. Groch prihlásil dvojicou zbierok To (2000) a L´acinéma (2001), a zároveň prvou detskou knihou Tuláčik a Klára (2001, upravené 2. vydanie 2005, ilustr. Ľ. Paľo). Vydavateľský počin sprevádzal básnikov odchod z Košíc do dedinskej samoty Uloža v Levočských vrchoch (2000) a tiež doplnenie umeleckého mena o biblické prímenie Jakub. Na zbierkach zaujme precízne, autorom korigované grafické spracovanie (vyd. Drewo a srd) a minimalistický rámec (obe majú po 18 básní). Do ľahkých tónov príznačných pre predchádzajúcu knihu sa vplietajú pocity existenciálnej samoty a melancholického smútku aj zložitejšie reflexie nad svetom (b. Meštiactvo). Podstatnú časť kníh (najmä v zb. L´acinéma) zaberajú úvahy nad procesom umeleckej tvorby, vedomie nedostatočnosti jazyka a testovanie nových  kompozično-štylistických možností (rytmizované zahusťovanie a čírenie verša, dedikácie, intertextové alúzie, práca s naturalistickým, vecným a anestetickým, otvorené a zacyklené básnické formy blízke autorom text generation [P. Macsovzsky, P. Šulej, M. Habaj], hoci bez výraznejšieho myšlienkového prieniku). Básnik zvýrazňuje (aj riešením obálok) vizuálny princíp. Zastreté a projektívne videnie asociuje hľadanie, ťaživú nevyčírenosť, bytie na ceste; jasný zrak sa sieťuje s detenzívnym, holistickým a darovaným. Akcentované, hoci komplikovanou dikciou, sú hodnoty lásky a pozornej vnímavosti.

            V r. 2005 vydáva E. J. Groch prvú básnickú syntézu Druhá naivita. Zobrané a nové básne a príbehy (Edition Ryba). Kniha je zostavená zo zbierok od r. 1991 a v záverečných oddieloch doplnená novými textami. Z doterajšej tvorby predstavuje Grochovo najreprezentatívnejšie dielo, ktoré v ankete PLAVu (2019) rezonuje ako zásadná kniha troch ponovembrových dekád. Prísny autorský výber (radikálnejšie zopakovaný pri 2. vydaní v r. 2020, Skalná ruža) nepostupuje chronologicky, ale podľa prevažujúcej atmosféry básní. V incipitnom prozaickom texte Príbeh je zdôraznený motív cesty a radostnej odovzdanosti tomu, čo prichádza. Nasledujú oddiely s tenzívnou črtou vyskladané zo zb. ToL´acinéma, za ktorými sú umiestnené nové básne dopĺňané „svetlými“ textami zo zb. BratsestraBaba Jaga: Žalospevy. Predposledný – šiesty oddiel tvorí andersenovský príbeh Dievčatko so zápalkami, ktorý v r. 2006 vyšiel spolu s Príbehom v samostatnej knihe Píšťalkár (ilustr. J. Kiselová-Siteková), s presahom k detskému čitateľovi. Usporiadanie textov Druhej naivity (s trajektóriou od zložitého k elementárnemu) zdôrazňuje autorom opakovaný postoj uprednostňujúci jednoduché a prírodné pred racionálnym a civilizačným. Posilnenie detenzívneho a výrazovo vyčíreného dáva knihe auru ľahkosti, ktorá je zvýrazňovaná aj v početných ohlasoch. P. Markovič považuje za jej jednotiace spojivo aspekt údivu v objatí všetko prestupujúceho bytia. Autor nevyzdvihuje ako vrchol stvorenia človeka, ale prírodné bytie disponované (vďaka „vnútornému vodiacemu inštinktu“, J. Gavura) zrkadliť vyšší princíp priezračnejšie. Kniha, obývaná množstvom rastlín a zvieracích bytostí, je tiež podnetným príspevkom eko-poézie. Grochov tvorivý, nápaditý a zároveň hlboko intímny jazyk so schopnosťou rôznorodo nasvecovať postojovo stabilné, výpoveď estetizujúco dynamizuje.

            Nové tvorivé vzopätie básnika predstavujú útle literárne zošity Em (2006) a Infinity (2008), vydané ako ďalší vizuálny tandem v edícii OZ Slniečkovo. Kým v prvom dominuje eros a milenecké etudy, Infinity osciluje okolo tanatos – tém smrti a večnosti, ktorých motívy sa u Grocha objavili už v nových básňach zbierky Druhá naivita. Spoločnou vlastnosťou zošitov je intenzitné spracovanie nastolenej situácie (R. Matejov hovorí „o dialektike túžby v blízkosti smrti“), antropomorfnosť, tematizácia motívov tela, presah od naturálneho k sakrálnemu a naopak. V testovaní nových jazykových registrov siaha básnik tiež k popkultúrnemu (fragmenty emailovej komunikácie a filmu, komiksové inšpirácie).  

            Väčšiu vydavateľskú medzeru medzi ďalšou dvojicou literárnych zošitov nil, úvod (2018, Fra) a melanchólia neviem (2019, OZ Brak) vyplnil autor detskými knihami – Ábé, Aha a spol.: rozprávky pre indigové deti (2009, ilustr. M. Groch), Šlabikár päťmestia (2013, ilustr. J. Chomová) a tiež participáciou na kolektívnej antológii Mávnutie krídel: 42 slovenských haiku (2011). Zošity nil, úvodmelanchólia neviem predznamenávajú básnikove nové poetické hľadanie, ktoré má v r. 2021 (Skalná ruža) vyústiť do druhej básnickej syntézy s názvom viety (I. nil, úvod, II. melanchólia neviem, III. Záhyb /Emily/, IV. turgenev). Charakteristický je zvýšený dôraz na médium tvorby. V kontexte myšlienky –  „Zmysel chýba každému, ale máme možnosť prekryť to mnohými drobnými sekvenciami.“ (z rozhovoru), kombinuje básnik fragment, ruptúrnosť a otvorenosť formy s postupmi sceľovania naznačovanými i funkčnou rytmizáciou textu či premyslenými vizuálnymi riešeniami (zvýznamňovanie grafiky a typografie). Návratné motívy zimy a sneženia asociujú chlad, premýšľanie nad ľudskou finalitou, no súbežne pokoj, odovzdanosť bytiu v jeho komplementarizujúcich polaritách. Približnosť videnia je výrazom nedokonalého, no osobitého personálneho vkladu do nesmiernosti bytia. Básnik priznáva inšpirácie francúzskym postštrukturalizmom (deleuzovská predstava nekonečne malého rozdielu [medzi temnotou a jasným vnemom, ktorý z nej vychádza], limitnosť fenoménov, diferencia intenzít, odsúvanie významu, transgresivita). Cyklus sa smerom k štvrtému oddielu turgenev – s črtou perseovského ľúbostno-prírodného chválospevu – číri a prejasňuje. Syntéza potvrdzuje Grochovu tendenciu integrovať existenciálne (nedokonalé, nezavŕšené) do holistického (organického, celostného): „smerovanie k idealite zo stavu, ktorý sa od nej líši, a predsa ju zároveň sprítomňuje“ (J. Šrank). Básnik opakovane, hoci programovo rôznorodo, zdôrazňuje procesuálny, dynamický a fráktálový charakter harmonizujúceho sa bytia.

            Okrem tvorby pre deti (s presahom k dospelému čitateľovi), v ktorej sa centralizujú hodnoty priateľstva, hry, jednoduchej (i humornej) nevšednosti, pozorného (tiež historicko-kultúrneho) vnímania, dotvára portrét umelca vydavateľsko-grafická činnosť (samizdaty, Knižná dielňa Timotej, Knižná dielňa, Skalná ruža), rozhlasová a redaktorská tvorba (Kultúrny život). E. J. Groch je považovaný za výnimočného knižného grafika, uznávaného autora kníh pre deti a jednu z centrálnych postáv ponovembrovej spirituálnej lyriky.

Jana Juhásová, júl 2021