František Andraščík knižne debutoval v roku 1963 básnickou zbierkou Brieždenie, v ktorej sa črtajú viaceré dominanty jeho neskoršej tvorby – ústredné postavenie reflexie v básni, etické zameranie výpovede, ozvláštňovanie komunikačnej situácie (výpoveď v druhej osobe) schopnosť pôsobivo využiť atribúty viazaného verša, zakomponovať do básne dejové fragmenty, aktualizovať ustálené slovné spojenia či pracovať s opakovaniami. Zároveň je v autorovom debute badateľné hľadanie vlastného básnického tvaru vo vzťahu k pôvodnej i prekladovej básnickej tradícii. Vďaka príklonu k reflexívnemu pólu lyriky a dôrazu na etické a filozofické posolstvo poézie bola Andraščíkova tvorba šesťdesiatych rokov vnímaná na pozadí kontrastu so stachovským variantom konkretistickej poetiky a – naopak –v spriaznenosti nielen s tvorbou Mikuláša Kováča, ktorý debutoval tri roky pred ním, ale aj s poéziou Miroslava Válka. Postoje dobových kritikov ku konkretistickej poetike do veľkej miery determinovali hodnotenie jeho poézie (na obranu reflexívnejšie ladenej básnickej tvorby sa výraznejšie postavili P. Števček a B. Kováč). Po sľubnom debute začal Andraščík intenzívne publikovať – dva roky po Brieždení mu vyšla zbierka Prísne ráno (1965) a o ďalšie dva roky dokonca dve básnické knihy. Jedna z nich – Zaklínanie (1967) – vychádza, podobne ako jeho doterajšie knihy, v Košickom vydavateľstve, a druhá – Rekviem za živým (1967) – v Bratislavskej Smene. Rok predtým, ako ho vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, mu vyšla próza Zvedavosť (1970), ktorá sa stala jeho poslednou knižkou vydanou pred pätnásťročnou publikačnou prestávkou.
V Prísnom ráne Andraščík výraznejšie ako v debute nadviazal na svojmu naturelu blízke – primárne existencialistiky ladené – dobové literárne hodnoty. Svoje videnie poslania poézie explicitne vyjadril nielen v esejach o literatúre a filozofii, ktoré do súborného vydania pripravil J. Zambor (Eseje, 2006), ale aj v graficky zvýraznených (tučné písmo, zalomenie ako pri próze), manifestačne ladených pasážach druhej zbierky, v ktorých etiku programovo nadraďuje estetizácii a funkciu poézie vidí v pravde, ktorú stavia do opozície k hre. Nielen reflexívnosť výpovede, ale i technika koláže, vďaka ktorej sa do juxtapozície dostávajú fragmenty rôznych diskurzov, spôsobuje, že o Prísnom ráne možno hovoriť i v súvislosti s tvarovým experimentom (F. Štraus zmenu jeho poetiky od Brieždenia k Prísnemu ránu charakterizoval ako prechod od whitmanovského voľného verša k tvarovému experimentu, Slovenské pohľady, 1986/5). Textové fragmenty v Prísnom ráne navzájom kontrastujú i komunikujú, komentujú sa, prerušujú, náhle menia percepčné nastavenie a vyžadujú si tak zvýšenú interpretačnú aktivitu zo strany percipienta/percipientky. Na rozdiel od prototypových textov experimentálneho charakteru sa však snažia o zvýšenú interpretačnú, komunikačnú prístupnosť, úpornú snahu o vzájomné porozumenie, dialóg. Komponovanie textu, založené na koláži fragmentov, je charakteristické aj pre Andraščíkovu tretiu knižku – skladbu Rekviem za živým, v ktorom sa manifestuje v striedaní lyrických a epických pasáží, novinových titulkov a úryvkov, vulgarizmov, biblického štýlu a pasáží s rýmami a slovnými hrami. Rekviem za živým – ako napokon naznačuje už názov – sonduje subjekt vzdorujúci hlbokej existenciálnej kríze, analyzuje stav ohrozenia humanity, ktorá sa stala trvalou súčasťou sveta okolo neho. Poslednou zo štyroch Andraščíkových básnických kníh pred publikačnou odmlkou je Zaklínanie (vyšlo v tom istom roku ako Rekviem za živým), v ktorom autor ďalej rozvíja svoju existencialistickú básnickú výpoveď.
Druhú etapu Andraščíkovej tvorby predstavujú básnické zbierky Úpenlivé ruky (1985) a Svetadiel Tabu (1990). Úpenlivé ruky (vo výbere z autorovej tvorby k zbierke editor Ján Zambor pridáva tri básne a rekonštruuje tak jej autorizované znenie), hoci vznikali už na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, prinášajú poetiku celkom odlišnú od vypätých, exaltovaných veršov predchádzajúcich zbierok – kadencia textu je stíšená, narábanie s jazykom jemné, decentné. Návratným motívom v zbierke je túžba po sladkosti uzdravenia, protijede smútku, hojení sŕdc, liečení. Napriek príklonu k ódickému pólu v pasážach oslavujúcich prírodu zbierka neprináša projekciu radostnej harmonizácie, znepokojenie je však vyjadrené subtílnejšie ako v tvorbe zo šesťdesiatych rokov: ukončením básne otázkou, zopakovaním verša či slovného spojenia, či už i samotným utiekaním sa subjektu do rastlinného sveta. Svetadiel Tabu čiastočne vracia básnikov lyrický subjekt do sveta ľudí, i keď negatívne – jeho vyčlenením zo spoločnosti, v ktorej nenachádza svoje miesto. Viaceré básne Svetadielu Tabu majú spoločenskokritický náboj, ktorý však z básne neodstraňuje lásku k ľuďom a túžbu po vzájomnom porozumení. K samote, vylúčenosti zo sveta ľudí, ktoré možno čítať v Andraščíkových predchádzajúcich knižkách, sa v Svetadiele Tabu miestami pridáva i vylúčenosť z prírody, ktorá bola dovtedy pre subjekt útočiskom a zdrojom liečivej sily a úľavy. Vo výbere z autorovej tvorby Básne (2011) okrem básní z publikovaných zbierok a z básní, publikovaných v časopisoch, nájdeme aj torzo nevydanej zbierky Azda som Indián, doplnené o 18 ďalších básní. Posledné Andraščíkove básne motivicky [motív spánku, smrti, vylúčenia zo spoločnosti, kontrastu nádeje a zúfalstva, pochovania za živa, potreby (sú)citu, strata hodnôt v spoločnosti] aj poetologicky nadväzujú na jeho neskoršiu tvorbu a nedevalvujú ani z hľadiska estetickej hodnoty.
Ivana Hostová
