„Prevažná časť Rakovej básnickej tvorby si uchováva dominantný princíp nadrealistickej poézie – voľný verš. Podobne ako u ostatných príslušníkov nadrealistickej generácie aj Ján Rak zaznamenal však v tomto smere značný vývoj. Na počiatku svojej básnickej tvorby pomerne dôsledne využíva postupy nadrealistickej poetiky: automatizované veršovanie, zrušenie logických vzťahov medzi veršami a oslabenie významových súvislostí aj vnútri samotného verša. V obraznom pomenovaní – v metafore, ktorá je v poézii Rakovho typu významným, ak nie priam hlavným nositeľom estetického účinku, badať tendenciu postupného prechodu od alogickosti a voľnej asociatívnosti k väčšej sémantickej určitosti. Uprostred tohto procesu dosahuje básnik vrcholné rozpätie svojich tvorivých potencií.“
Zdenko Kasáč
„... 28. februára 1939 sa v prednáškovej sieni bratislavského grémia na Gorkého ulici uskutočnil prvý (a zároveň i posledný) večierok nadrealistickej poézie. Pozdravný telegram z Prahy nám poslal známy estetik Karel Teige a mladý básnik Vladimír Reisel, ktorý v tom čase študoval v Prahe. Tento večierok znamená začiatok existencie skupiny nadrealistov. K s spomenutým menám pribudli ďalší: Štefan Žáry, Ján Brezina, Ján Rak a Ivan Kupec. Po viac ako polstoročí triezvo konštatujem: Aj tí, čo už, žiaľ, zomreli, aj tí, čo ešte žijú, žijú aj dnes vo svojej poézii.“
Pavel Bunčák
„Poznal som mladíka nápadnej tváre, so živými očami v hlbokých jamkách. Bol to Ján Rak a prišiel prvý raz medzi nadrealistov. Priniesol do zborníka báseň Cesta bez času a hneď bolo vidieť, že poézia sa mu úplne vzdala. Bol to ten Ján Rak, ktorý nás potom udivoval istým krokom v Sahare a samotným náhľadom na príliš komplikované deje. Bol to ten Ján Rak, ktorý sa tak obdivuhodne vyzná v stroji estetickej veže a blúdi krajinami sexuálnych kľúčov a lekárskeho názvoslovia. Budem ho volať „sexuálny orloj“. Čoraz častejšie a častejšie sa objavoval medzi nami, až prirástol k nášmu telu ako bradavica.“
Štefan Žáry
„Slobodná éra nadrealistov sa skončila v roku 1948, resp. dalo by sa povedať aj v roku 1945, pretože po tomto roku už vychádzali iba veci, ktoré vznikli pred rokom 1945. Ja som sa narodil v roku 1950, pamätám si z detstva z nášho bytu na Dostojevského rade, že sme mali na stenách plno obrazov od Šturdíka, Matejku, Zmetáka a ďalších maliarov, ktorí mali vzťah k nadrealistom, v knižnici som už ako dieťa napríklad videl Fabryho zbierku Uťaté ruky, v škole sme sa učili, že nadrealizmus, to bol programovo zavádzaný voľný verš a automatické texty, a výhradne intonácia ako rytmotvorný činiteľ. Ale až zo Žáryho knižky Bratislavský chodec som akosi dodatočne vycítil celé dobové historické prepojenie a dokázal som si to všetko zrekonštruovať. Vlastne až teraz si viem lepšie predstaviť krátke obdobie slovenského nadrealizmu, až po prečítaní Žáryho knižky je pre mňa hmatateľnejšie, skutočnejšie. A priznám sa ,aj ľudskejšie, lepšie to z dnešného pohľadu chápem, lepšie sa do toho všetkého vciťujem.“
Ján Rak ml.
