Vyhľadávanie
Ján Švantner patrí medzi básnikov „tichej“ reprezentácie slovenskej lyriky. Je prítomný v jej pohybe nepretržite od roku 1972, keď debutoval knižkou s príznačným názvom O snežnom srdci. Odvtedy vydal knižne ďalšie básnické zbierky a preklady (francúzskej poézie), ktoré potvrdili jeho pozíciu v slovenskej literatúre.
Pohľad na celok básnikovej tvorby nám ukazuje, že sa Švantnerovi podarilo vyhnúť fatálnosti ortieľa, ktorý visí nad každým básnikom: paradoxu profesionalizácie, písania básní po celý život – dennodenne, ako zamestnanie. Sám sa hlási skôr ku kraskovskej tradícii, ktorá sa bojí inflácie slov a do ich chrámu vstupuje iba v dňoch sviatočných. Nepíše na počkanie. K „zázraku básne“ – ako to povedal o sebe Paul Claudel – sa vracia po odstupoch, pretože sa účasť na ňom prerušuje „na papieri“. Vyznania a piesne napriek tomu potvrdzujú kontinuitu prítomnosti jedinečného hlasu Jána Švantnera v orchestri poézie. Sám autor svoju antológiu ponúka v presvedčení, že spĺňa jeho predstavu o poézii zostávajúcej „navzdory všetkému v hraniciach ešte nevykoľajeného a hodnotovo nezrelativizovaného sveta“. Gesto „navzdory“ si básnik zachoval aj v spoločenských podmienkach, ktoré si nárokovali uzurpovať aj subtílne „vyznania a spevy“, jeho zostávajú vždy nepretenciózne, jeho „navzdory“ nepotrebuje veľké a hlučné gestá. Uchováva si ho aj v nových pomeroch, keď jeho poetický diskurz reaguje na temné stránky slobody postkomunistickej epochy. Keďže sa trvalo hlási k nesporným („nezrelativizovaným“) hodnotám, je schopný inovovať videnie nášho sveta a jeho tvorba žije z vedomia živej slobody, záväznosti a kritickej otvorenosti. Jej autor vždy berie vážne básnické slovo, poetickú udalosť slova, ktorá sa rodí z nájdeného súvisu vystihujúceho novú skúsenosť stretnutia či zrážok básnického ja a skutočnosti – vonkajšej i vnútornej, ich interakcií. Udalosť slova takto prispieva k trvaniu poézie, pretože básnik nestráca zmysel jej orfického princípu – spevu ako primárnej akceptácie bytia.
Ján Švantner debutoval básnickou zbierkou O snežnom srdci (1972), vychádzajúc z aktuálnej rúfusovskej inšpirácie ako povzbudzujúceho príkladu trvania poézie domova po katastrofickom zneistení z konca roka 1968, ktorá sa nevzdáva a ticho vzdoruje tlakom dobových nivelizácií. Nasledujúcu knižku Hviezdny úder (1975) možno chápať aj ako potvrdenie nastúpenej cesty, ako ju vyznačuje charakteristický imperatív, ktorý si v debute adresuje začínajúci autor: „Byť hlboký, zotrvať.“ Možno ho chápať aj ako programovú celoživotnú devízu. Jeho morálny impetus ani potom nevylučuje dôraz na estetické aspekty bytia, nijako však nevychádza v ústrety lineárnej ideologickej explózii tých čias. Elán jeho poézie zostáva primárne existenciálny, orientuje sa na senzibilizáciu vnímania skutočnosti a na poetické pretváranie jej obrazu, ale nepodlieha ani čisto gnozeologickej estetickosti.
Ako to potvrdzuje tvorba z 80. rokov (Neviditeľná hudba, 1980; Lampa, 1986), Švantner vychádza – ako všetko autentické umenie – zo zmyslových zážitkov, duchovnú sféru dosahuje na základe ich stimulácie, prehlbovania a prevyšovania, pretože ľahko prístupná krása nestačí lyrickému subjektu básne, vnímanie mimetickej citlivosti zapaľuje nielen jeho zmysly, vťahuje do neho aj dušu, čerpá z podvedomia spomienky, zasahuje predstavy, aktivizuje projektívne energie psychiky, reflexiu intelektu – ako aj všetko, čo sa otvára svetlu, čo prebýva hlbšie a vyžaduje tým intenzívnejšiu účasť, participáciu tvorivého subjektu, pretože rozhodujúce pre neho leží tu, hlboko – ako v studni: v objavovaní vnútorného svetla. Takto básnik dosahuje symbolickosť všednosti, dáva lesk aj obyčajnosti.
Už mladý Švantner pochopil alebo aspoň vytušil, že básnické písanie je špecifický gnozeologický tvorivý proces, interpretácia života, sveta, bytia, ktorá je výsledkom interakcií človeka so všetkým, čo ho presahuje – estetická exegéza, pretváranie, nie kópia, ale komentár, duchovný reflex existencie, ktorý napokon slúži i osvetľovaniu vedomia, jeho rozširovaniu v zábleskoch zjavovania, epifánie. Formu básne si hľadá tvorivý intelekt, živený pamäťou a podnecovaný obraznosťou, silami imaginácie, ktorá tvorí vehikel Švantnerovej básne. Básnik Švantner nechce písať iba básne, ale písanie mu má pomáhať stávať sa sebou samým, nachádzať sa, vôbec zostávať pri sebe, pravdaže, vonkoncom nie bez iných ľudí a bez transcendencie, bez živej participácie na osudoch spoločenstva, ľudstva, kozmu. Literárne písanie je napokon vždy estetickou participáciou na procesoch života, ľudského sveta (aj keď sa stáva čoraz neopísateľnejším a vysmieva sa pokusom deskripcie), je aj pokusom o jeho pretváranie. Ani Švantnerovi nie sú cudzie demiurgické pokušenia o stvorenie sveta z „duchovného jazyka“ (Francis Ponge), aj keď sú to vždy iba pokusy o pretváranie obrazu sveta, nikdy nie jeho stvorenie (ako o tom snívala klasická moderna).
Azda práve preto, že už mladému básnikovi Švantnerovi predovšetkým ide o zachovanie trvania poézie (v zmysle bergsonovskej „durée“), nestráca bázu tradície, ale ani vôľu inovácie. Akiste preto sa mu podarilo vytvoriť jedinečný poetický – lyrický svet, ktorý by sme mohli nazvať aj „švantnerovským“ (povedali by sme, že sa opiera o jeho vlastný model poetickej evokácie, keby básnik v poetickej Prosbe nevidel v slove model zla, ktorého sa treba zbaviť; v každom prípade prispel ním k formovaniu slovenského variantu poetického diskurzu „potenciálnej literatúry“ – podľa dobovej francúzskej „littérature potentielle“.
Poeticky virulentný svet Jána Švantnera má, pravdaže, celkom určitú geograficko-biografickú bázu, o ktorú sa opiera, vyrastá z nej. Signalizuje ho konkrétna sústava znakov, tematicko-motivických stálic, ktoré sa v jednotlivých básňach virtuózne transformujú, modifikujú v službe básnikovej vízie, identity. Literárna recenzistika si už začiatkom 80. rokov všimla, že Švantnerova tvorba sa vyznačuje charakteristickými motívmi, predstavami, ktoré sa v básňach vynárajú, opakujú, vracajú (Ján Zambor), a to v najrozličnejších modifikáciách, metamorfózach, konšteláciách – prosté i rozvinuté, tvoria jej významový základ.
V štruktúre Švantnerovej básne je vždy výrazne prítomný subjekt alebo – ako hovorí Zambor – „účastný“, cezeň sa umelecky i ľudsky transformujú aj objektívne motívy, zvnútorňujú sa, subjektivizujú sa, dostávajú autentickú presvedčivosť. Autor sa nikdy neschováva za svoje texty, azda ani za ich poetické ja, aj keď nezostávajú narcisticky oba pri jeho osobe a nevyúsťujú do sebazrkadlenia ja, čo len lyrického, aj keď dávame za pravdu filozofovi, podľa ktorého je umenie jediná adekvátna forma objektivizácie ľudského subjektu a jeho jednotlivých úrovní. Hoci sa lyrický subjekt Švantnerovej básne definuje ako „stály“, „neústupný“ („ako kameň, ako voda“, „verný ako zem“ – v básni Pod slnkom), nástroje svojej básnickej objektivizácie vonkoncom nechápe staticky, neinak seba, aj zdanlivo fixné motívy a témy uchopuje ako mihotavé, vznášajúce sa, éterické fenomény, letmé stavy, ktoré signalizuje a evokuje hŕstka slov formujúca sa do tvaru básne, stručného konzistentného textu, ktorý vydáva svedectvo o emotívnej a intelektuálnej existencii pisateľa. V tomto procese sa jeho biografia stráca, ustupuje, hoci neprestáva svedčiť. Básne takto vlastne ani nemajú tému, pretože sú samy témou, jazykom, sebavyjadrením, artikuláciou, hudbou, rytmom, formou – napokon až tieto kvality im dávajú hodnotu poézie, ktorá môže zaujať ako vyznanie i pieseň, posolstvo či spev. Subjekt je v Švantnerovej básni vždy prítomný nielen ako vnímajúce ja zaznamenávajúce videné a počuté, zjavujúce sa, často sa prejavuje aj ako účasť, reflexia, projekcia, konzekvencia, výzva.
Aj relatívne úzky motivický okruh básne, z ktorého hovorí lyrické ja, stupňuje intenzitu obrazu, ktorý evokuje energie slova hľadajúce vyšší zmysel aj v každodenných detailoch, miniatúrach všednosti zázračnosť bytia a človeka v ňom. Rádius pozície lyrického subjektu poukazuje na celý horizont ľudského sveta ukotveného v prírode, ktorý slová básne obkružujú, ale aj prekračujú, presahujú. Švantnerove motívy a témy často dosahujú úroveň jazykotvorivého existencializmu, stávajú sa poetickými šiframi, ktoré komponujú báseň a svet Švantnerovej poézie vychádzajúcej z lásky k človeku, životu, Slovensku (hovorí o „slovenských básňach“), siahajú od sféry vegetatívneho po rozhovor s dejinami, s (básnickými) predkami. Ak sa mu ich podarí oživiť, okolo témy a motívu sa napokon vždy rozvinie melódia, rytmické hovorenie, poetická narácia spájajúca obrazy do piesne (tejto prvotnej kantability sa Švantner nikdy nevzdal).
Bytostné súvislosti slova, jazyka a básne si uvedomuje Švantner hneď od počiatku. Tuší alebo už aj vie, že každá naslovovzatá báseň sa dotýka skrytých hĺbok základov jazyka a človeka, jeho (seba) tvorivých potenciálov. Básnik berie vážne udalosť slova vystihujúceho skúsenosť. O mimoriadne senzitívnom vzťahu básnika k slovu svedčia tematizácie slova (básnik hľadá „čisté slovo“, „presné“, slovo „ako zákon“, „slobodné“, „jednoduché“, túži sa zbavovať hluchých slov – „planých“). Fascinuje ho ikarovský let slova, presviedča sa, ako teplé významy oživujú larvy slov. Báseň sa stáva básňou nielen vďaka talentu autora vyberať a spájať slová, zoraďovať ich, aranžovať ich akustiku (len si pripomeňme švantnerovské prívlastky: deň je trpký, nohy žiarivé, dážď večný, hudba neviditeľná, zimná ľalia, slová sú miznúce; genitívne metafory: ruka hory, obrus hmly, temná hrana cintorínov, večerný hvizd riek, vlny hrobov, krídlo zím, včela ohňov, kvet spánku, víno rovín, svetlo jesene), na jej genéze sa zúčastňuje básnikova schopnosť oživovať slová, obkružovať obsahy a významy ešte len latentné, rodiace sa, schopnosť evokovať a asociovať subtílnu sémantiku a semiotiku, ako nám to ukazuje Švantnerova lyrika. Intenzívny vzťah k jazyku a slovu tu neznamená, že báseň potrebuje na svoj vznik iba slová, že si s nimi vystačí, ako sa nazdávali klasickí modernisti. Báseň u Švantnera vzniká z rozhovoru básnika so slovom a s významom, výrazom, ktorý je už aj transcendenciou skúsenosti, intersubjektívneho vzťahu a jeho vzťahu k objektu, emotívnej obraznosti, poznania.
V tejto súvislosti treba pripomenúť Švantnerov pokus o rehabilitáciu kantability poézie. Ako to naznačuje aj názov autorského výberu Vyznania a piesne, spevný a piesňový aspekt je vedome konceptuálny, nie náhodný. Už v básni Byť hlboký, zotrvať autor vyslovuje programové autoimperatívy: „Byť piesňou k tichému vyznaniu.“ V básni Biela túto intenciu formuluje verš „vyspievať si dušu“. Je to intencia vnútorná, nadosobná: „Ktosi vo mne spieva a zo sna budí / krúživé, ebenové vtáča.“ Ak sa o otcovi európskej poézie Homérovi hovorí, že jeho duch spojil poéziu so spevom, platí to o poézii vôbec, o jej hybnej sile, o bytostnom prepojení poézie a hudby. Človek bez zmyslu pre „dionýzovskú hĺbku hudby“ je hluchý a slepý vôbec k estetickým aspektom a vrstvám bytia (Walter Benjamin). U Švantnera je to azda skôr blízkosť s orfizmom, ako ho v modernej poézii aktualizoval Rainer Maria Rilke: schopnosť spievať súvisí s darom úžasu, fascinácie bytia, s jeho primárnou akceptáciou. Lyrické básne sú v jadre piesne, aj keď sa nespievajú, čitateľ sa musí na ne naladiť, súznieť.
Ak sme prijali výzvu básnika a prešli sme spolu s ním cestu, ktorou sa pred rokmi vydal on sám, akceptovali sme tak aj posolstvo jeho spevov, aby sme objavovali tajomstvá za vecami, neviditeľné za viditeľným, hlboké za plytkým – zázračnosť bytia. Vidíme, že spev a posolstvo sa nevylučujú, sú to dve stránky poézie, na ktorých participuje básnik, ako hovoriaci i spievajúci. Zároveň sa presviedčame, že básnikovi nechýba zmysel pre finálnosť otázok pozemskej existencie, pre eschatologickú dimenziu vychádzajúcu zo zákonov prírody, ale zasahujúcu aj človeka, ktorého svet smeruje k smrti. Tento tragický fakt, týkajúci sa každého človeka, lyrický subjekt Švantnerovej básne prežíva a reflektuje najmä v súvislosti so smrťou matky, chápe ju však ako dilemu bytia a nebytia: „Tak ľudsky smrteľní, / zakliati a dotýkajúci sa / trváme v čistých a temných / myšlienkach“ (Otcovský podiel). Nielen tu vidno, ako básnik prekračuje svet prírody, z ktorého inak vychádza, ale ktorý sám nepozná eschatologický rozmer, tuší ho však básnik, a tak prestáva byť prírodným lyrikom, aj ako básnik sa správa ako duchovná bytosť – osoba, subjekt, ktorý objavuje morálny rozmer reality, rozmer náboženský a metafyzický presahujúci vegetatívne potencie, ktoré ho vždy fascinovali.
Ján Švantner nepochybne patrí k básnikom – vtedy i teraz, ktorí ponúkajú šancu lyriky i v časoch výpredaja hodnôt a pravdy, nech sa už deje v mene čohokoľvek. Neprestáva byť naším súčasníkom, ktorý nestráca schopnosť prispievať k orientácii na chaotickej mape emotívneho, ale aj intelektuálneho poznania.
Vincent Šabík
