Jana Bodnárová

21. 6. 1950
Jakubovany
Žáner:
poézia, próza

Komplexná charakteristika

Jana Bodnárová patrí k najoriginálnejším slovenským prozaičkám strednej generácie a jej tvorba má významné miesto na scéne slovenskej literárnej postmoderny. Jej poviedkový debut Aféra rozumu má v prevažnej miere ešte charakter i štruktúru klasickej prózy, s presne vykreslenými postavami a konkrétnym historicko-spoločenským prostredím, ale poviedky ako Útok či Mámenie sa už vymaňujú z rámca realistického príbehu, prekračujú ho, raz v smere, v ktorom možno ľahko a presne „skĺznúť k tajomstvám života“ či dať sa strhnúť mysticizmom prírody. Poviedka Smutný valčík je komponovaná do filmovo budovaných obrazov a stáva sa tak východiskom Bodnárovej „poetiky vizualizácie“, ktorá sa spolu s tvarovým experimentom, prelínaním žánrov či viacžánrovosti v rámci toho istého textu stáva charakteristickým znakom viacerých jej kníh z polovice a konca 90. rokov.

   Po tvarovom experimente siahla Bodnárová už v Spiacom meste, hre podľa obrazu surrealistického básnika P. Delvauxa a epickej poéme Terra nova. Vyšli ako privátne tlače v roku 1991 a autorka ich vnímala – na pozadí literárnej praxe konca 80. rokov – ako „únik z teritória racionálneho objektivizmu do teritória racionálneho subjektivizmu, v obsahu i výraze“. Výrazný vplyv na jej ďalšiu prozaickú tvorbu mala jej „fascinácia“ postmodernou vo výtvarnom umení. Subjektívne a sugestívne príbehy na obrovských plátnach s prídychom mýtickosti, archetypálnosti, ktoré zároveň dokážu tlmočiť čosi podstatné o novej senzibilite človeka na konci 20. storočia. A práve snaha zachytiť vo svojich príbehoch túto novú senzibilitu, hoci často len v jej fragmentárnej podobe, v náznakoch, na pomedzí reality a sna, často akoby „chladným“, nezúčastneným okom kamery, sa stávajú charakteristickými znakmi jej kníh Z denníkov Idy V., Bleskosvetlo / Bleskotma, Závojovaná žena. Kniha 2 cesty, zložená z cyklu Chôdza v čase a cyklu minipróz Chôdza po úlomkoch skla ukazuje na jednej strane tradičnú podobu Bodnárovej prózy: realistický príbeh bohatý na dialógy, postavy, ktoré sú situované do veľmi konkrétneho historického a spoločenského prostredia a času (päťdesiate až deväťdesiate roky 20. storočia ponúkajúce skratkovitý pohľad na naše najnovšie dejiny) a na druhej strane „chôdzu v priestore“, kde príbehy predstavujú len vzájomne nepospájané útržky záznamov, fragmenty zážitkov, ktoré netvoria súvislejšie dejové línie a sú autorkinou výpoveďou o izolovanosti ľudských osudov.

   Po predstavení týchto dvoch autorských prozaických ciest Bodnárová v prozaickej knihe Tiene papradia (príbehu novinárky, ktorá sa vyberie fotografovať odumierajúci les a počas cesty si evokuje svoje detstvo v jeho fantastickom i reálnom rozmere) dala pred príbehovými skicami, lyrickými miniatúrami, či príbehovými citátmi prednosť hutnému, plnokrvnému, výrazne komponovanému a pointovanému príbehu, postavami a ich osudmi takmer románovo navzájom previazanými a vytvárajúcimi tak ucelený, zmysluplný a čitateľsky príťažlivý príbeh. Na príbehoch budovaných na hranici reality a fantázie, ale písaných odľahčeným jazykom, presiaknutých a preteplených humorom a obohatených o tajomstvo osnovala Bodnárová svoju tvorbu pre deti. Knihy Roztrhnuté korálky, Dievčatko z veže, Barborkino kino predstavujú originálny prínos do žánru autorskej rozprávky v slovenskej literatúre 90. rokov. Originálne a pozoruhodné prozaické dielo Jany Bodnárovej už dnes predstavuje trvalý prínos do modernej slovenskej literatúry.

Anton Baláž