Určujúcim rysom tvorby Jozefa Mihalkoviča je látkovosť a z nej vyplývajúci dôraz na priame zachytenie javov a dejov, teda vo svojej podstate je autorova poézia záznamom reality. K týmto javom a dejom prechováva básnikov lyrický subjekt silné citové puto, najčastejšie založené na nostalgii (ak ide o veci minulé) či jemnej melanchólii a smútku z pomaly plynúceho a tým pádom míňajúceho sa času (v prípade lyrických momentiek, impresií). Spomínaná látkovosť poskytuje priestor lyrickému naratívu, ktorý sa tak stáva organizačným momentom textu, čo vidieť už v jednej z prvých básní autorovho debutu Ľútosť (1962) – básni Priložím, kde sa sukcesívne, na báze asociačného reťazenia, postupne presúva ťažisko z vonkajšieho sveta, v ktorom lyrický subjekt pociťuje chlad, a tak prikladá do kachieľ, do sveta vnútorného, reprezentovaného spomienkami na detstvo.
Celkovo sa v prvej autorovej zbierke prejavuje na celej ploche jemnosť a istá nostalgicko-všedná rustikálnosť a cit pre detail, ktorý by bol „voľným okom“ takmer nepostrehnuteľný, no zvýznamňuje sa práve v básni. Mihalkovičova poetika je týmto blízka napríklad poetike Štefana Strážaya. V Ľútosti nachádzame rôzne typy rýmu, najmä striedavý, obkročný a nepravidelný, niektoré básne vykazujú známky sylabotonickej organizácie, nedajú sa však jednoznačne verzologicky charakterizovať, typologicky ich rytmicko-metrické tvarovanie teda pripomína najmä básne Miroslava Válka. Mihalkovičove texty sa neskôr – čo už platí aj pre druhú zbierku, Zimoviská (1965), nie však pre neskoršie zbierky – predlžujú a nadobúdajú pásmovitý charakter s využitím postupu montáže.
Kým Ľútosť sa dá považovať za takmer neobraznú, respektíve málo obraznú (v zmysle dialektiky medzi metaforickým a denotačným básnickým výrazom), v Zimoviskách sa zaznamenávané každodenné výjavy miešajú s nákladnou obraznosťou, akou z Trnavskej skupiny básnikov disponoval najmä Ján Stacho. Výsledný výraz ale ostáva na rozdiel od explozívneho Stacha u Mihalkoviča takpovediac stíšený a v podstate nenápadný, na druhej strane sú však prítomné neprehliadnuteľné, zavše až expresívne metaforické komplexy. Týmto vzniká zaujímavá dialektika medzi reálnym svetom, tvoriacim substrát pre základnú os básne, a svetom silnej básnickej imaginácie, ktorý realitu integrálnym spôsobom dotvára do výslednej podoby, vyjadrenej telom básne.
V ďalších dvoch zbierkach – Kam sa náhlite (1974) a Približné položenie (1978) – sa mení priestorové určenie Mihalkovičových textov, presúvajú sa z prostredia dedinského do mestského, treba však dodať, že mesto ako také sa nestáva témou básní, iba substrátom, v ktorom sa tieto „odohrávajú“. Vo všeobecnosti je pri tomto autorovi identifikácia priestoru sekundárna, pretože v centre celej autorovej tvorby sa nachádza človek. Mihalkovičova poézia je jednoznačne antropocentrická, hoci, samozrejme, vo veľkej miere využíva aj prvky z inventára okolitého sveta, tie však skôr ako rekvizity. Na centrálnu polohu človeka sa napája ďalší z Mihalkovičových dôležitých princípov, ktorým je gnómickosť, či už kladúca otázky, alebo hľadajúca odpovede. Je to gnómickosť, orientovaná na základné tézy o podstate ľudskej bytosti – azda najlepším príkladom je tu názov tretej Mihalkovičovej zbierky Kam sa náhlite.
V zbierke Príležitostné básne (1988) Mihalkovič neponúka texty na „veľké príležitosti“, práve naopak, akýkoľvek, aj ten najbežnejší životný výjav sa mu zdá byť vhodnou a dôstojnou príležitosťou pre napísanie básne. Zaujímavé je, že z nostalgicko-sentimentálno-meditatívnej polohy svojich skorších zbierok nachádza autor v Príležitostných básňach a neskôr v zbierke 20 básní (2001) životný optimizmus a hoci neprestáva klásť otázky – teraz už najmä sebe samému a neraz aj veľmi prísne –, zreteľné je napojenie na princípy vitalizmu. Tie sa prejavujú v dôslednejšom návrate k viazanému veršu, čím sa niekedy vytvára až popevkové rytmicko-metrické tvarovanie básne, ale i v rovine výrazu, kde za všetko hovorí odkaz na Jána Smreka hneď v úvodnom texte zbierky 20 básní, ale napríklad aj básne s motívom vína.
Nateraz posledná vydaná zbierka Z nových básní (2006) prináša nové aj „staršie“ (teda už publikované) Mihalkovičove texty, výrazom sa na jednej strane oblúkom vracia k poetike prvých zbierok autora (s výnimkou nákladnej obraznosti Zimovísk, ktorá sa tu nenachádza), na strane druhej si drží kľúčové hodnoty neskoršej tvorby básnika. Výsledkom našťastie nie je akýsi nesúrodý eklektický súbor textov, ale práve naopak – môžeme tu vidieť básnickú tvorbu Jozefa Mihalkoviča v (takmer) celej jej šírke, so všetkými dôležitými konštantami i premennými.
Matúš Mikšík, december 2016
