Keď som bola ešte dieťa, ležala som raz v tráve na záhrade doma vo Valaskej. Bol podvečer, asi tak koncom jari. Tráva bola hlboká a nádherne voňala. Z močiara bolo počuť žaby, nado mnou šumela hora. Tmavosivé nebo dávalo všetkému takú zvláštnu sýtu farbu. Pohybovali sa oblaky. Cítila som sa úplnou súčasťou toho všetkého. Presne viem, vtedy som pochopila, že každé miesto na svete, každé stvorenie na svete povstalo z večnosti a vnára sa do večnosti, že je to zázrak bytia. Tento zážitok sa mi vynáral v rôznych životných situáciách. Odvtedy viem, že dieťa nie je dieťa a súčasne všetci môžeme byť dieťaťom. Odkrývanie možností komunikovať s týmto poznaním a o tomto poznaní mi umožnilo umenie. Najschodnejšia pre mňa bola práve poézia. Dá sa robiť aj pri umývaní riadu, alebo nemusíte takmer pohnúť prstom. To napísanie potom už nie je taká veľká námaha.
