Ladislav (Laco) Novomeský photo 1

Ladislav (Laco) Novomeský

27. 12. 1904
Budapešť
—  4. 9. 1976
Bratislava
Pseudonym:
A. Krištof, Andrej Ogrod, Brkoslav, Gama, Pavel Havran, Pavel Hronec
Žáner:
esej, literárna veda, poézia, publicistika

Komplexná charakteristika

Novomeského orientácia v oblasti kultúry, umenia a literatúry na pozadí domácej i zahraničnej politiky je obdivuhodná a spredmetňuje pravdivý obraz doby, v ktorej žil. Je iniciátorom a zakladateľom modernej línie slovenskej poézie. Mnohovrstevnosť a komplexnosť spoločenskej, kultúrnej a literárnej aktivity mu určuje jedno z najvýznamnejších miest v dejinách slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Jeho prínos do literatúry spočíva v nových a jedinečných literárnych kvalitách jeho diela. Vytvoril novú koncepciu poézie syntézou moderných literárnych prúdov a novátorským vzťahom ku skutočnosti s vysokou mysliteľskou náročnosťou. Bol jednou z najvplyvnejších osobností literárnej skupiny DAV. V básnických zbierkach absorboval širokú škálu podnetov z dobovej európskej literatúry, ktorú tvorivo transformoval vo vlastnej tvorbe rozvinutím nových výrazových možností poézie, pohľadom na humanitu a krásu. Rečou poetického náznaku a skratky zvýšil asociatívnu uvoľnenosť predstáv a dynamický prúd obraznosti. Tvorivá syntéza predchádzajúcej umeleckej skúsenosti dokazuje jedinečnosť talentu a jeho schopnosť inovovať vzťah ku skutočnosti v jej podstatných črtách a protirečeniach. Nesie v sebe hlboké povedomie slovenskej histórie, ale nie cez oslavnú spomienku na činy predkov, ale zamyslením sa nad ich spráchnivenou podobou a konfrontáciou minulého s prítomným. Je to poézia poznávania vzťahu protikladnosti a zviazanosti medzi domovom a diaľkami, prítomnosťou chvíle a časovými priestormi storočí, medzi bolesťou a krásou objektívnej skutočnosti i prvkami vnútorného ľudského, aktívneho života v tvorivom zápase ustavičného hľadania. Reagoval na rozporné a tragické konflikty doby smerujúce k druhej svetovej vojne. Básnickým úsilím chce zdolať drsný nápor "čas pušiek, dýk a náreku". Myslí na nezavinenú tragiku tisícov ľudí, na poprevracané kolísky a detské hroby pod ruinami zničených miest vo svete "nohami hore" a kladie hamletovskú otázku o zmysle individuálneho bytia v čase hromadných tragédií. Myšlienkový podtext v jeho poézii má významnejšiu úlohu a miesto ako jav na povrchu. V ňom formuluje svoj "sen" a víziu budúcnosti, v ktorých vyslovil nezlomnú ľudskú nádej. Poézia posledného obdobia (60. roky) zaznamenala výrazné obohatenie a dopovedanie umeleckých úsilí básnika. V zbierke Stamodtiaľ a iné (1964) sa vyrovnal s nepriazňou vlastného osudu v období 50. rokov. Osobné životné zápasy a skúsenosti premieta do nadosobných významových gest, hľadá skutočnú pravdu o dejoch, veciach a ľuďoch, aj o sebe samom, neobyčajnú ľudskosť spája s večným hľadaním pravdy a krásy.

Viktor Timura