Marek Vadas photo 2

Marek Vadas

28. 5. 1971
Košice

Stručná charakteristika

Literárnu tvorbu Mareka Vadasa prepájajú od jeho tvorivých začiatkov až po dnes isté hodnotové postoje, prejavujúce sa vo formálnej i významovej rovine. V prvom rade je to nedôvera vo veľké príbehy konštruujúce fikčný svet podľa logických súvislostí.

Jedinou istotou je pluralitné variovanie tých najzákladnejších daností človeka – smrť, láska, šťastie, smútok, snaha pochopiť život a zároveň pocit, že nám pri tejto snahe stále niečo uniká. O týchto témach rozpráva Marek Vadas vždy prostredníctvom mnohorozmerného poľa mikropríbehov, či mikrosituácií, v ktorých sa významy posúvajú slobodne, bez pocitu obavy pred stratou záverečného gesta.

Vo svojom debute Malý román predviedol Marek Vadas asi najväčšiu mieru spomenutého. Niekedy je kľúč k prijatiu uložený v jednom slove, v jednej vete, nijako akcentovanej. Častejšie však spočíva ponuka textu v potrebe asociatívneho domýšľania, vyžadujúc si schopnosť a chuť zaoberať sa veľkým množstvom solitérnych, rapídne rozbiehavých nápadov. Pre jedného to môže byť problém, pre iného hodnota. Pretože ak v prípade Malého románu ide o príliš veľa významov pre ucelený výsledok, je ich dostatok na hru. Na kreatívnu hru so žánrami, formami, témami, vetami, slovami i písmenkami. Je to Vadasov súboj s jednotvárnosťou.

Ďalšie dve diela napísal Marek Vadas v tandeme s Emanom Erdélyim, svojim spolužiakom z vysokej školy, pričom práve toto miesto sa stalo témou ich prvej spoločnej knihy Univerzita. Hoci sa Marek Vadas vyjadril, že motivácia napísať túto knihu vznikla v konflikte medzi zidealizovanými očakávaniami a reálnym (zlým) stavom toho, čo predstavuje vysokoškolské vzdelávanie, nejde o spoločensko-kritickú satiru. Spracovaniu zážitkov zo štúdia a z krčiem dominuje opäť princíp hry. Z hľadiska kompozície ide o fragmenty. Rozprávač svoje rozprávanie priznáva a s radosťou zhadzuje. Výber humoru, konkrétnych nápadov i prostriedkov na jeho dosiahnutie je podmienený princípom brainstormingu.

Rovnakým dojmom pôsobia aj texty druhej knihy oboch autorov Diabol pod čapicou. Hlavným spájajúcim prvkom je postava policajta. Ani tu nejde o riešenie aktuálnych otázok s tendenciou presahu. Postava policajta tu nevystupuje ani ako symbol štátnej moci, nie je dôležitá ani jeho psychológia, nedá sa hovoriť o príbehu. Texty ponúkajú predovšetkým humor, a to prostredníctvom nápadito vulgárnej hyperbolizácie popkultúrnych stereotypov.

Návratom k sólovej dráhe a zároveň zreteľným posunom v autorskom rukopise je kniha Prečo sa smrtka smeje. Ako aj v prípade debutu ide o poetiku, ktorej bytostnou podstatou je práca s nezrozumiteľnosťou jazyka. No kým v debute na seba narážali významy stojace tesne pri sebe a vytvárali ťažko zrozumiteľné miesta už na tej najnižšej úrovni, texty knihy Prečo sa smrtka smeje sú štylisticky čistejšie a jadrnejšie. Rukolapnejšej zrozumiteľnosti bráni absencia kontextu. Chýbajú základné ozrejmenia, čo situácii predchádza, čo z nej vyplýva. Dominuje absolútny minimalizmus súvislostí. Vďaka tomu čítanie pôsobí ako matné vybavovanie si neurčitých a navzájom nijako nesúvisiacich spomienok, ktoré nevieme zaradiť. A pritom dané súvislosti nás zaujímajú, pretože opisované situácie končiace zväčša smrťou nie sú štandardné, naopak, každodennému životu sa vymykajú veľkým oblúkom. Možno práve preto sa smrtka smeje, lebo ono vysvetlenie si necháva pre seba. Z hľadiska konzistentnosti je devízou a v porovnaní s predošlou tvorbou aj inováciou tohto diela schopnosť vytvárať atmosféru. Všetky texty prepája nepríjemný pocit zomierajúcej postavy, ktorú niekto sleduje, naháňa ju, či na ňu priamo útočí.

Do tvorby Mareka Vadasa patria aj dve rozprávkové knihy. Rozprávky z čiernej Afriky je zbierkou rozprávok a bájok zozbieraných od viacerých kmeňov Afriky, v ktorých sa v prvom pláne artikuluje ambícia poznávať svet vonkajší, zvierací či magický. V druhom pláne je tento zámer pointovaný k poznaniu sveta vnútorného, ľudského.

Afrika sa napokon stala dominantou celej nasledovnej tvorby Mareka Vadasa, ktorý v nej našiel možnosti rozvíjať svoj dovtedajší literárny naturel do celkom špecifického autorského rukopisu.

Pozitívnym nositeľom tejto zmeny sa stal Liečiteľ, za ktorého získal autor cenu Anasoft litera. Panoptický prístup k výstavbe celku zostal zachovaný. Avšak situácie sú vo väčšej miere rámcované, a tak schopné rozvitejším spôsobom koncentrovať v sebe tému – otázky o živote a smrti. Atraktivita tohto diela má viacero príčin. Najľahšie by bolo povedať, že je to exotickým prostredím. Niečo ako dovolenkový ošiaľ. Pretože šúpať jamy je iné ako šúpať zemiaky a piť palmové víno je zaujímavejšie ako piť naše víno. No Vadasove texty nesprostredkúvajú len akési prvotné dovolenkové nadšenie, sú nadšením z prežívania. Zo života trvajúceho v konkrétnom jedincovi už tisícky rokov. Života, odkedy je človek človekom, teda bytosťou pýtajúcou sa na otázky, ktoré zvláda len vďaka svojej predstavivosti. Produkujúcej čarovné príbehy o výmene života a smrti, najčastejšie medzi otcom a synom alebo medzi chorým a liečiteľom. Úzkosť tu však nemá miesto. Naopak, atmosféra rozprávania je napriek téme príjemná, pohodová, hravá, spejúca k predstavám samého seba ako smrtky sediacej na priedomí, nadávajúc na susedove hajzle a na svojich synov, ktorí si na otca ani nespomenú.

Ďalšou knihou poviedok Čierne na čiernom zostáva Marek Vadas v Afrike. Celkom však mení perspektívu. Svetlo z Liečiteľa sa stráca, nahrádzajú ho tragicky poňaté príbehy, prevažne vzťahovej povahy. Rozprávanie je pointované niekedy až extrémne kruto, no zároveň neprekračuje hranicu k hyperbolizácii či absurdite. Práve preto však pôsobia fikčné svety týchto príbehov uveriteľnejšie a vo svojej doslovnejšej platnosti sa tak stávajú mrazivejšími. Pre spojenie tragickej fakticity deja a nadreálneho zdôvodňovania jej príčin, ktoré v tejto práci pôsobí len ako nefunkčné placebo. Mágia tu má opäť svoje miesto, no čitateľ ju zrazu vníma z odstupu, iba ako súčasť jazyka, ktorý sa snaží zvládať tragiku života, no nedarí sa mu to.

Tragickým príbehom z Afriky je aj druhá kniha pre deti Útek. Ide o príbeh chlapca, ktorý behá so svojim psom a otcom po svete a hľadá mesto, v ktorom by žili. Nachádza pritom mestá, ktoré sú vždy alegóriou zlých ľudských vlastností či, dalo by sa dokonca povedať, súčasných globálnych problémov. Príbeh je rozprávaný z pohľadu chlapca, čo je typickou naratívnou stratégiou Vadasovej tvorby k oživeniu zdanlivo nelogickej, často magickej predstavivosti, ako nástroja zvládnutia nezvládnuteľného. Avšak tým, že v Úteku je fantastika veľmi ľahko prekódovateľná, je schopná prekonať tragiku príbehu len s privretými očami.

Vo svojej ostatnej (africkej) knihe Zlá štvrť sa naladením približuje Marek Vadas späť k Liečiteľovi. Vracia sa totiž k mágii ako k perspektíve, garantujúcej hodnoty a logiku rozprávania. Autor tu inovuje svoje základné autorské východisko o pluralite sveta rozpracovaním otázky prepojenosti identít. Pluralita sa tu nerealizuje len v pôsobení textov medzi sebou, ale aj v samotných príbehoch a postavách. Raz si človek svoju identitu vymyslí, raz sa mu prisní, inokedy blúzni, zabudne na ňu, inokedy prosto stratí všetky svoje veci. Alebo príčinu vôbec nepozná. Príbehy či situácie majú spoločného rozprávača a znovu sa sprítomňujúci priestor baru na konci sveta, čo, zdalo by sa, je v autorovej tvorbe veľkou inováciou. Rozprávač nám však hneď na začiatku oznámi, že sám nedokáže rozlišovať medzi vlastnými a cudzími príbehmi, pričom to isté platí i o priestore, keďže čitateľ často netuší, kde sa vlastne nachádza.

V kontexte tvorby Mareka Vadasa je to riešenie očakávané. V pozitívnom slova zmysle. Jeho variovanie je totiž každou novou knihou nápadité, objavné a zároveň autorsky autentické.

Daniel Domorák