Milka Zimková photo 2

Milka Zimková

1. 8. 1951
Okružná
Žáner:
dráma, esej, próza, publicistika, scenáristika, iné

Komplexná charakteristika

Šarišanka Milka Zimková vniesla svojím debutom Pásla kone na betóne (1980) do slovenskej literatúry, najmä do tej jej časti, kde dominujú ženské autorky, príjemný, osviežujúci vetrík. Z jej dvanástich poviedok zavanulo vzácnym korením – humorom. Nie bujarým, karnevalovým či nebodaj sileným, prehnane vulgárnym. Zimkovej humor je často skôr trpký, ľudsky chápajúci až nežný, ale aj ironický, presný, vždy vychádzajúci z poznania každodenného života. Života, ktorý si neberie ani servítku pred ústa, ani neberie na nikoho ohľady. Aspoň na Zimkovej ženy a dievčence isto nie.

Zimková vychádza z dôverného poznania východoslovenskej dediny, na podčiarknutie autenticity svojej výpovede neváhala dokonca zaradiť do svojich poviedok šarišské nárečie.

Zimkovej debut však upúta aj zrelosťou umeleckej výpovede, jej hutnosťou a premyslenou skratkou. Sviežosťou, neskĺzavaním do banalít a sentimentálností ani v situáciách, ktoré na to priam zvádzajú (napríklad poviedka Žniva). Radšej dáva svoje ženy, svoje príbehy do neskrývaného súvisu i súladu s dianím, s dychom okolitej prírody.

Takmer všetky ženské postavy sú síce v Zimkovej podaní osamelé, ale znášajú svoj údel viac či menej trpne. Uspokojujú sa s málom, respektíve si nahovárajú či pociťujú šťastie aj tam, kde nie je alebo je ho stopovo málo. Ale Milke Zimkovej nejde vo svojich poviedkach o nijakú vzburu, o nijaké búchanie na feministické brnenie, rovnako jej nejde ani o moralizovanie, nebodaj poučovanie či vztyčovanie prstov. Otvára okná. S obdivuhodnou dávkou empatie a smutno-veselo otvára okná do bytia svojich ženských hrdiniek, ktoré kráčajú svojou cestou medzi mužmi trpezlivo, vždy prichystané dať seba a svoj život, dať život rodu, obetovať sa bez výhrad a bezvýhradne, ba podať ruku do raja...

No a čo (1986) – tak nazvala Milka Zimková svoju v poradí druhú knižku šiestich poviedok, v ktorej si zachováva optiku z debutu, no v oveľa väčšej miere zachytáva stret mesto – dedina, duel mešťanov a vidiečanov, kde „mešťanov“ vlastne zastupujú nedávni obyvatelia dedín. Všeobecne treba zdôrazniť, že vo veľkej väčšine prípadov Zimková volí odľahčený pohľad, a to aj tam, kde to môže skončiť tragicky, vyberá štipľavú šarištinu, výstižnú skratku. Zimková volí vtip, volí humor a bez nadsadzovania možno konštatovať, že medzi generačnými spolupútničkami je v tomto smere absolútna jednotka, v rámci slovenskej literatúry 20. storočia, v ktorej dominujú ženské postavy (a ich problémy), stojí Milka Zimková so svojím zmyslom pre humor (aj iným) hneď vedľa Zuzky Zgurišky.

Poetika Milky Zimkovej je ustálená, ohraničená, má svoje pravidlá, svoje grify, tône i slnečné stráne, vychodené chodníčky, neprekvapuje, ale ani nezaskočí, nedeprimuje, nerozladí, predovšetkým je ľudská, prístupná na ten jej osobitý spôsob: sladkobôľny, smutno-veselý, paprikovo štipľavý.

Bohuš Bodacz