Milka Zimková photo 2

Milka Zimková

1. 8. 1951
Okružná
Žáner:
dráma, esej, próza, publicistika, scenáristika, iné

Napísali o autorovi

Milka Zimková vtrhla do literatúry i do divadla ako živel. Prišla s osobitým videním a svojráznym umeleckým náhľadom. Podala realistický obraz jedného uzatvoreného sveta. Alebo skôr znova a po novom otvoreného?

Vladimír Justl

Príbehy všetkých poviedok sú situované do prostredia súčasnej východoslovenskej dediny. Hoci ide o príbehy zdanlivo všedné a každodenné, majú tragikomický až baladický podtón. Sú vystavané na presnej charakteristike postáv v procese ich konania i v dialógoch. I v zložitých životných situáciách si zachovávajú realistický postoj, umocnený situačným i slovným humorom. Autorka nechala postavy hovoriť ich rodným šarišským nárečím, čím zdôraznila kolorit prostredia a autentickosť konania hlavných hrdinov.

Jaroslav Rezník

Vo výbere prostredia a tém je to zrážka tradicionalizmu s povrchnou modernosťou života, v žánrovom prístupe láskavý pohľad na svojho človeka až po hranicu neodsudku, teda až po chvíľu, keď by sa už malo súdiť, ale autorka sa vysmeje do očí všetkým potenciálnym sudcom, ba priam zvýskne: „No a čo?!“

Anton Kret

Napriek tomu, že Milka Zimková vydáva svoje knihy s niekoľkoročným odstupom, zostáva v povedomí slovenského čitateľa ako voňajúca trvalka. Sviežou originálnosťou a humorom zavoňal najmä jej debut Pásla kone na betóne, ktorý spolu s režisérom Štefanom Uherom ako scenáristka i predstaviteľka hlavnej úlohy pretransformovala do rovnomennej filmovej podoby. Na debut nadviazala opäť zbierkou poviedok s provokatívnym názvom No a čo. Obe Zimkovej knihy sa vyznačujú svojráznym humorom podčiarknutým šarišským nárečím. Pre Zimkovú a predovšetkým jej ženské postavy je príznačné, že sa vyjadrujú bez servítky pred ústami, priamo a často veľmi írečito. Šťavnato hovoria o svojom súkromnom mikrokozme, v ktorom nie je nič jednoduché, ale život predsa len musí ísť ďalej.

Marek Hron

Milka Zimková vo svojich novelách Pásla kone na betóne (1980) a No a čo (1985) do centra sujetov tiež vložila nerovnoprávne postavenie žien vo svete mužov, ale túto problematiku rozohrávala v autenticky sviežom prostredí šarišskej dediny, v širších socio-kultúrnych súvislostiach (vpád cudzích ľudí aj „nemravov“ do nej). A najmä hlbšie načrela do mentality regiónu aj svojich hrdiniek, čo ju napokon priviedlo k funkčnému využitiu citátov z autentickej šarištiny. Tým sa vpojila do prúdu rozmáhajúceho sa regionalizmu (Šikula, Ballek, Habaj, Zelinka, Hudec a i.).

Viliam Marčok

Leitmotív z poviedky Veľká noc zo zbierky Pásla kone na betóne – personifikovaný závan jarného vetra, čo „rozochieval telo mladej ženy“, čo „oblápal mladú ženu“, tak, „až to zabolelo“ – expressis verbis potvrdzuje, ba manifestuje, že ide o primárny sujetotvorný princíp. (...) Zimková sa netají svojím zámerom vytvárať paralely medzi prírodou a ľuďmi, ktorí sú jej súčasťou, najmä keď ide o sexualitu a s ňou súvisiacu plodnosť. (...) Dedina – valal – sa od druhej vojny zmenila. Myslenie ľudí sa však veľmi nezmenilo, a práve to vyvoláva úsmev, smiech. Alebo posmech? Predovšetkým súcit. Platí to nielen o prvej, ale aj o druhej knihe Milky Zimkovej No a čo. Od tej prvej sa odlišuje azda iba tým – najmä tým? – že jej rodáci sa čoraz väčšmi a čoraz odvážnejšie púšťajú do mesta, aby sa z neho napokon vrátili s polámanými krídlami. (...) Lebo nie je náhoda, ak sa sedemdesiatročný Janko Breza, ktorý si celý život vážil čestné ženy a preukazoval im úctu, v novele Chlapi umierajú po stojačky pýta: „Bože... prečo ja v živote len samé smutné ženy poznám?“ Pýta sa tak spolu s autorkou. Je to najvlastnejšia téma Milky Zimkovej.

Bystrík Šikula

Svojimi prózami Zimková obohatila slovenskú literatúru o írečité obrazy života ľudí zo šarišského regiónu, vniesla do nej svoj rodný (v kontexte textu funkčne pôsobiaci) dialekt a aj nemenej írečité, vyhranené ľudské (predovšetkým ženské) typy, charakteristické svojou pozitívnou naladenosťou, odvahou a ochotou podstupovať drobné i väčšie životné zápasy. (...) Takmer všetky Zimkovej hrdinky nielen z knihy Bez slov, ako to výborne postihol Vladimír Justl, pridobre vedia, že „zo života, od práce, od záväzkov, ale aj od radosti nemožno dezertovať“ (a ja dodávam, že ani od snívania, od nanovo sa rodiacej túžby po krajšom, šťastnejšom prežívaní nedezertujú tieto ženy, ktoré sú schopné obnovovať svoju silu predovšetkým z vnútorných zdrojov). Sú to ženy, ktoré potrebujú jasný životný cieľ a chcú si ho napriek občasným porážkam nanovo vytyčovať – a aj smerovať k nemu; ženy, ktoré vyhranenosťou a vnútornou silou často prevyšujú svojich partnerov. (...) V druhej časti knihy Bez slov zvýraznieva moment autorkinej sebareflexie ako herečky, spisovateľky, ženy i matky. Akoby v nich došlo u Zimkovej k istému „obratu k sebe“: témou nie sú osudy postáv z „valalu“, ale pohľad na seba ako umelkyňu a na svoju spoločnosť. Sú to vlastne autobiografické výpovede, šarmantné literárne minireportáže. (...) Zimková v nich –sčasti mimovoľne, sčasti zámerne – podáva veru neraz hojne ironicky sfarbenú správu o tom, ako sa v našej (prednovembrovej i ponovembrovej) spoločnosti žije umelcom, ba aj umeniu. Zimková akoby sa týmito „veľkomestskými“ , zväčša do prostredia bohémy situovanými textami posunula k menšej príbehovosti, epickosť tu nahrádza dialógmi, z ktorých sa – adekvátne prostrediu – takmer úplne vytráca typický dialekt (autorka po ňom siaha najmä pri vnútorných monológoch či tichých komentároch udalostí, akoby sa ním aj v tomto type próz overovala a potvrdzovala vlastnú identitu, určovala svoje osobné pevné body). V istom zmysle sa teda Zimková v knihe Bez slov predstavuje v novom svetle, nič sa však ani tu nestráca z jej svojského pohľadu a zo schopnosti premeniť opis vcelku triviálnej situácie, či bežného zážitku na plnokrvný literárny text.

Etela Farkašová