Vyhľadávanie
Poviedková kniha Miloša Ferka Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku na prvý pohľad vyzerá ako rozprávka, či prinajlepšom dievčenský román. Opak je však pravdou, vôbec nie je určená detskému publiku. Táto fantastika je nanajvýš intelektuálna a už z prvých riadkov vidno, že máme do činenia s umeleckou literatúrou vysokej hodnoty. O autorovom majstrovstve slova niet pochýb. Silno exponované štylizácie sa pri prvom čítaní môžu zdať nepochopiteľné, ba až nezmyselné. Všetko sa mení pri dôkladnejšom spracovaní textu čitateľom. Za množstvom spisovateľských „výčinov“ sa skrývajú odkazy na iné texty, vyššie idey či individuálne spomienky. V každom prípade sa do popredia tlačí hravosť fráz podporujúca zábavnú funkciu príbehov. Príbehy sú rámcované spoločnými postavami a prostredím, čím sa kniha blíži skôr k románu. Niekedy však ide o zachytenie nepatrnej, ale významnej myšlienky, keď text naberá znaky črty. Na ploche dvadsiatich siedmich kapitol máme pred očami najmä Olgu, ktorej postupné vykresľovanie berie dych pri stále nových a nových detailoch. (...) Prekvapivé momenty sprevádzajú čitateľa až do konca, ktorý vskutku nie je koncom, ale novým začiatkom pre prehĺbenie a pochopenie sveta vlastného zatiaľ iba autorovi. Takáto vrstevnatosť diela zvyšuje zážitok z čítania, otvára cestu pre rôzne interpretácie, a podporuje realizáciu vlastného čítania. Miloš Ferko buduje svet poviedkovej fantastiky fragmentárne, po kúskoch. Vo chvíli, keď máte pocit, že je všetko normálne, s úplnou samozrejmosťou nastoľuje motívy novej imaginácie. Nereálnosť ako jedna zo základných čŕt daného žánru ide ruka v ruke s poukazovaním na tradičné motívy s akousi iróniou, nájdeme tu úplne obrátené bežné fantazijné prvky (Plešatá víla). Autor teda stavia na živnej pôde originality, aj preto kniha v našom literárnom kontexte posúva žáner fantastiky dopredu.
Peter Rybanský
Debutový román Miloša Ferka Šťastie za dverami je zaiste príjemným prekvapením minuloročnej knižnej sezóny (bodoval v súťaži Román 2006). Je v podstate jednosmerným rozprávaním o ceste (trochu kerouacovskej) mladého muža svetom, ktorý sa narodil mŕtvy a ožije práve na tejto ceste, azda len preto, aby sa jeho cesta stala príbehom. Aj táto travestia má veľa spoločného s vyššie spomenutými trendovými knihami napriek svojej transparentnej vážnosti a sujetovej strohosti. Ferko v podstate rozpráva príbeh mladého muža, v ktorom je všetko akoby skryté za dverami a dostáva to zmysel až vyvretím do príbehu. Kým sa však cesta stane príbehom, Ferko odhalí čitateľovi nejedno tajomstvo, načrie do nepoznaných hĺbok (takmer psychoanalaytická sonda detstva), nazrie do závratných záludností existencie, popierajúcich často aj existenciu samu (mŕtvonarodený hrdina). Do hry ho však vracia príbeh vyrozprávaný s takou naliehavosťou, akoby iný ani nemohol byť. Ferko sa predviedol ako skvelý vecný rozprávač schopný vyrozprávať všelijaké veci (nielen bytostne zviazané s autorským pocitom), no jeho priamočiare rozprávačstvo by v tom najväčšom rozbehu potrebovalo pribrzdiť, aby príbeh dostal šancu vymyslieť si pointu presvecujúcu jeho hĺbku.
Alexander Halvoník
„Závažným“ prozaickým debutom románového rozsahu Šťastie za dverami sa predstavuje literárne skúsený a sčítaný autor, ktorý si napriek mohutnému vplyvu svojej rozsiahlej knižnice zachováva originalitu vlastnej výpovede. Šťastie za dverami je románom jednej postavy, blúdiaceho solitéra medzi ľuďmi, tuláka v obrovskom tkanive literárnych textov. Je to tiež fiktívna biografia s otvoreným koncom, ktorou preniká leitmotív vlaku, vyobrazeného aj na obálke knihy a stáva sa symbolom nespútanej slobody, ale i sklamaných nádejí a premeškaných šancí. Tento motív priamo súvisí s ontologickou podstatou protagonistu, ktorý urputne smeruje vpred, ale má pocit, že mu v živote čosi uniká, a zostáva za zatvorenými dverami: „Ukrutne som sa ponáhľal. Stále som utekal pred tieňom minulosti, ktorý mi pálil päty. Tváril som sa pritom, že neutekám, ale napredujem, a že isto-iste pôjde o niečo veľké“ (s. 169). Ustavičný pohyb zahŕňa ustavičné strácanie vecí a opúšťanie ľudí, ktorí sa s hrdinom pokúšajú nadviazať hlbší vzťah. Cesta vlakom vystihuje ustavičné uľpievanie románového hrdinu na pozícii nezávislého človeka, ktorý nikam a nikomu nepatrí. Tápanie medzi životnými istotami hrdina považuje za voľnosť.(...) Protagonista Jozef Herko, ktorý zjavne nesie autobiografické črty autora, je predovšetkým literárnou postavou. Je uveriteľný ako románový hrdina. (...) Výrazným atribútom existencie Jozefa Herka sa postupom času stáva písanie. Kým v detstve predstavovalo praktickú účasť na reálnom živote, v dospelosti sa stalo prostriedkom úniku z reality, obranou pred jej nežiaducimi vplyvmi. Napokon, aj sám Herko sa z človeka s občianskym menom, ktorý žije v súradniciach bežného života, mení na literárnu postavu a stáva sa súčasťou vlastnej tvorby. Pre čitateľov, ktorí nemajú prsty vložené do životných osudov Miloša Ferka – autora Šťastia za dverami – , je Jozef Herko ako románový protagonista celkom uveriteľný a nezameniteľný unikát: „Ako všetci historkári som bol duševný exhibicionista, a tak ako väčšina z nich som zasa dokonale zahaľoval svoje telo. Čo si myslíte, prečo sa rozprávač veľkých príbehov ustavične skrýva v halene s kapucňou, z ktorej mu trčí iba nos? Aby vynikol príbeh a on sa v ňom rozplynul, či presnejšie, aby zaniklo a rozplynulo sa jeho telo... V skutočnosti rozprávači telá nemajú. Sú to len chodiace haleny nesené duchom. Skutoční rozprávači sú neskutoční, veď kto by mohol poskytnúť skutočnejšiu ilúziu, než kto je ilúziou sám?“ (s. 97 – 98) (...) Herko je unikátnym jedincom, ktorý o tom vie a hrdo odmieta zdvojiť vlastnú existenciu. Má čudnú zložito štruktúrovanú osobnosť, ktorej pochopenie si vyžaduje dlhší čas. Herko má vzácnu schopnosť odosobnenia a sebairónie. (...) Výnimočnosť literárneho hrdinu a jeho osudu zvýrazňuje Miloš Ferko vo svojom románovom debute aj zvonku, prostredníctvom externých vzťahov. Len mimoriadne postavy sa vedia dostať do bližšieho kontaktu s Herkom a vplývať na neho. (...) Vlastná osobitosť je navyše podporovaná zvnútra protagonistu. A to je dôvod, prečo sa tento bystrý pozorovateľ okolitého sveta, fenomenálny študent, sľubný historik a literárny vedec, živá encyklopédia s množstvom odborným zdrojov naporúdzi, stáva neznesiteľným, miestami nenávideným spoločníkom ostatných ľudí. (...) Herko sa stáva chodiacim zrkadlom spoločnosti bez toho, aby mal o tom poňatie. Napríklad šatami, ktoré z neho nerobia pedagóga. Aj zámerne. Smelým rozprávaním, ktoré obsahuje to, čo mnohí vedia, ale z rozličných príčin nemôžu, nechcú alebo sa boja nahlas vysloviť. Hrdina Ferkovho románu Šťastie za dverami trochu pripomína outsiderských hrdinov slovenskej prózy 80. rokov 20. storočia – talentovaných čudákov a nepochopených géniov, ktorým spoločenské okolnosti neumožnili naplno využiť ich schopnosti. Postava Jozefa Herka upozorňuje na komunikačný a adaptačný problém odlišného jednotlivca a kolektívu. Herko sa tak trochu ponáša aj na hrdinu z Plechového bubienka od Güntera Grassa, ktorý sa rozhodol nikdy nedospieť. Skúsenosť, ktorú túto dielo prináša, je však veľmi špecifická. Navyše má dokumentárnu hodnotu. (...) Hoci je Ferkova kniha miestami rozvláčna, vyznačuje sa živým jazykom, je vtipná, psychologicky prenikavá a dynamická. Napriek šťastiu, ktoré zostáva za zatvorenými dverami, je v nej plno životného elánu.
Jaroslav Vlnka
Ferko nás už od prvých stránok Šťastia za dverami skúsene vedie peripetiami príbehu. Poľahky zistíme, že za ústredným Jozefom Herkom sa naschvál nešikovne skrýva sám autor, tiež viaceré postavy a inštitúcie sú v diele zámerne pomenované priamo alebo len málo zašifrovane. Jemnou kamuflážou autor naznačuje, že si, okrem výnimiek, nevymýšľa, že čerpá z nedávnej reality. Kto autora alebo ďalšie osoby či naznačené kontexty pozná alebo o nich už čosi kdesi počul, isto si dielo v ironickom, ba až sebaironickom a anekdoticky vtipnom podaní vychutná. Nemožno pochybovať o autorovej premyslenej hre s čitateľom. Napríklad pri pasážach, kde sa do textu s nekonečnými opakovaniami začína trúsiť nuda, zrazu sám poznamená, že nudných a neobjavných pasáží stačí, poďme ďalej. Pozrime sa však na vec zo strany nezainteresovaného čitateľa, ktorý navyše autorovu hru odmietne. V prvom rade sa musí prehrýzať vychrleným textom bez akéhokoľvek členenia, spolu takmer dvestotridsať knižných stránok malého písma. Aj nepredpojatému možno časom začne chýbať ústredná zápletka, vypointované smerovanie, hoci v texte sa to smermi, ktorými protagonista Jozef Herko cestuje, len tak hmýri. Cudzinec v moderných románoch sa vo Ferkovom Šťastí za dverami môže preto cítiť ako v španielskej dedine. Regionálne a kultúrne zvláštnosti sú však dnes prinajmenšom proklamatívne cenené. Nezaujatý čitateľ si zrejme Ferkovo dielo príbuzensky priradí k románom s cestovnou horúčkou. Postupne začne chápať, že v ustavičných premiestňovaniach, odchodoch a príchodoch, v pokusoch nastúpiť na správny vlak je vlastne zakódované ústredné posolstvo diela. Text, ktorý sa šinie napred ako život, je nezastaviteľná lokomotíva. V absolútnom závere románu túto skutočnosť trochu sacharínovo zdôrazňuje i sám rozprávač-autor. Linearita rozprávania o Herkovom živote sa končí v bode ak nie priam dnešnej, nuž prinajmenšom včerajšej súčasnosti. Pokiaľ jednotu spisovateľovho a rozprávačovho osudu považujeme za integrálnu súčasť mimotextovej reality, je viac ako pravdepodobné, že román by pri pokročilejšom veku debutanta pravdepodobne pokračoval nad rámec doterajšieho rozsahu. (...) Pri detailnejšom pohľade na Ferkovu literárnu spoveď sa odhalí koketovanie autora s ďalšími hlbinnými motívmi. Na čitateľa iste zapôsobí téma vzťahu indivídua a spoločensko-politickej mašinérie. Mechanizmus moci a názory jej reprezentantov sa ustavične pokúšajú ľudské indivíduum kamsi zaradiť, zaškatuľkovať, aby ho potom mohli zdrvujúco zomlieť. Interpretácia roly jedinca nekorešponduje iba s vnímaním totalitného režimu, ktorý rozprávač natoľko totalitne neprežil, ale aj s režimom materialistickej demokracie. Takéto vnímanie sveta je v dobe masového pritakávania na jednej strane a davových odsudzovaní na strane druhej cenné. Pseudodemokracia zasahuje do vývinu jednotlivcov oveľa viac, než sa to zvyčajne pripúšťa. Niekedy sú príčinou predsudky z minulosti, inokedy novo sa vytvárajúce kastovnícke členenia. A v tomto momente spoznávame Miloša Ferka búriaceho sa, protestujúceho. Pravda, špecificky potichu. (...) Veľmi svojský rozprávač alebo hrdina diela už sám osobe pôsobí zaujímavo. Stačí si pripomenúť svojráznu postavu Cervantesovho smutného rytiera. Vo Ferkovom prípade sú anachronické a hanblivé intencie konania protagonistu spolu s autorovým zvláštnym štylistickým prístupom k uchopeniu témy zopnuté do jednej postavy. Neobyčajnosť priťahuje o to viac, ak sa sama cíti obyčajnou a obyčajnosti považuje často za natoľko nezvyčajné, ba až nenormálne, že sú hodné zápisu a komentára. (...) Pri hľadaní žriediel autorovho a rozprávačovho optimizmu azda najskôr narazíme na zreteľný odstup od vonkajškového sveta. Mikrosvet protagonistu Herka nie je vyvýšený nad ostatkom sveta, on je kdesi schúlený alebo priesvitný, v inklúzii ľudského mraveniska, takže ostatné ľudské osudy ním prechádzajú, ale ho nerozcitlivujú až do trvalého smútku, depresie. Prosto je. Takáto odlíšená existencia však so sebou nesie trpkosť údelu vyhostenca, emigráciu uprostred preplneného reálneho sveta. (...) Ferkov antihrdina Herko logicky pri svojom trmácaní sem a tam nemá čo stratiť. Naopak, dúfa, že nájde vytúžený koniec svojej emigrácie. Lenže ocitli sme sa v začarovanom kruhu. Emigrácia je imanentne prítomná v jeho vlastnom ja, pomáha mu prekonávať ťažkosti sveta a ťažoby vlastného srdca plynúce najčastejšie z nepochopenia ostatným svetom. Heko je duševne perzekvovaný cudzinec vo vlastnej domovine. Žije príbehmi, bez ohľadu na ich verifikovateľnú hodnotu, hoci ich hodnotu dobre a znalecky pozná. Doslova ich hlce, prekonáva tak vlastný zdanlivý nepríbeh. Nevyhnutne sympaticky v tomto kontexte pôsobí protagonistovo úsilie vymaniť sa z kohézneho prometeovského údelu. Aj za cenu najvyššiu.
Ľuboš Svetoň
Hovoriť o Šťastí za dverami ako o konvenčnej autobiografii by však nebolo celkom presné. Román síce primárne čerpá z autorových osobných spomienok (rodinné vzťahy, detstvo, študentské časy počnúc základnou školou a končiac doktorátom, prvé návštevy Draconu, recenzentské a redaktorské obdobie), ale do tejto skutočnosti sa premieta aj silný vzťah Miloša Ferka k fantastike. Na odžitú realitu sa viaže fantastický svet so svojou vlastnou logikou. Autorská fantázia ide „na voľnobeh“, vlastnou cestou, pretvára realitu a jej hranicu s fantastickým robí priechodnou. Vzťah ku skutočnosti napokon demonštruje sám rozprávač: „Začal som teda sám seba zahaľovať do plášťa fikcie.“ (s. 26) (...) Rozprávač Jozef Herko tematizuje sám seba, veď „čo už môže byť zaujímavejšie než vy sám“ (s. 71). Volí stratégiu nenúteného rozprávania o svojom obyčajnom živote. No táto nenútenosť akoby bola iba predstieraná, pretože všetky životné situácie smerujú neomylne k jednému: k zaujímavému, jedinečnému, priam geniálnemu rozprávačovmu JA: „Ale vráťme sa k škole. A vlastne načo? Samá nuda. Úspechy, pochvaly, vedomosti. Vedomosti, úspechy, pochvaly. Triedny vševed, miláčik učiteliek.“, „Ešte na gymnáziu ma triedna chcela zlákať na proseminár z chémie (keďže som bol suverénne najlepší chemik z triedy)“ (s. 46 – 47). Herko sa stavia na obdiv, po(d)súva čitateľovi obdivuhodný sebaobraz, pričom nezabudne niekoľkokrát pripomenúť svoju nadmernú inteligenciu. O svojich kvalitách hovorí sebaisto, bez zbytočnej okľuky: „Vtedy som nadobudol dojem, že celý svet je vlastne literatúra a pre literatúru, a nepochyboval som, že raz sa nejako v literatúre presadím“ (s. 120). Je toto modelovanie postavy mienené vážne, alebo ide o recesiu, provokáciu? Rozprávač svoj sebaobraz nahlodáva sebaironickými poznámkami a priznáva svoje antihrdinstvo. No ani to nestačí na zastretie vedomia o vlastnej výnimočnosti hraničiacej s pýchou. (...) Herko (Ferko) sa považuje za skvelého „historkára“, čo sa výrazne prejavuje aj v podobe románu: ide o epizódky vyrozprávané akoby v jednom prúde. Rozprávač má síce zmysel pre detail, ale jeho podrobné rozpomínanie je miestami zbytočne rozvláčne, v konečnom dôsledku viac mätúce ako prehlbujúce výpoveď.
Hana Révayová
