Miloš Žiak photo 1

Miloš Žiak

13. 9. 1959
Bratislava
Žáner:
esej, odborná literatúra, poézia, próza, publicistika

Komplexná charakteristika

Miloš Žiak je mnohostranná tvorivá osobnosť: básnik, prozaik, esejista a estetik, rovnako aj autor polemicky vyhrotených kníh o poholokaustovom osude slovenských Židov a politických traktátov o Slovensku po páde komunizmu. Patrí do literárnej generácie, ktorej formovanie poznačili mnohé mimoliterárne okolnosti: ideologický a politický tlak, ktorému bola vystavená slovenská literatúra v období normalizácie, absencia časopisu pre mladú literatúru umožňujúceho viesť generačný dialóg a pasívne prijímanie vnucovaných noriem falošnej spoločenskej morálky aj autormi, ktorí boli jeho generácii básnickými vzormi, čo Žiak neskôr vyjadril hľadaním odpovede na otázku: „ako je možné, že toľko talentovaných slovenských básnikov nemalo za posledné polstoročie ani najmenšiu potrebu uviesť do súladu hodnoty, prezentované vo vlastnej tvorbe, so svojimi ľudskými a občianskymi postojmi? Začínal ako básnik a jeho debut – zbierka básní Oheň až požiar (1982) je čiastočne produktom tzv. Mihálikovej básnickej dielne, orientovanej od začiatku sedemdesiatych rokov na výchovu mladých básnikov v duchu dobovej socialistickej angažovanosti, ale zároveň nútiacej autorov písať viazaným veršom a zvládnuť základné básnické formy (najmä Mihálikom zvlášť obľúbený rispet). Žiakov debut prekračuje limity Mihálikovej školy, svedčí o autorovom výraznom básnickom talente; v snahe programovo sa odlíšiť od povinnej občianskej angažovanosti nezaradil do zbierky rozsiahlejšiu báseň Generácia – čo bol dôvod, pre ktorý Mihálik odmietol publikovať zbierku vo Vydavateľstve Slovenský spisovateľ, kde bol v tom čase riaditeľom. O deformovanej dobovej vydavateľskej praxi výrazne svedčí aj okolnosť, že vydanie debutu vo vydavateľstve Smena sprevádzali cenzorské zásahy (ako o tom autor podrobne píše v knihe Mrzáci studenej vojny). Zbierka Oheň až požiar je venovaná básnikovi Jozefovi Mihalkovičovi a zvýrazňuje tak úsilie nadviazať na poéziu autorov zo šesťdesiatych rokov, ktorých tvorba nebola ideologicky deformovaná a znamenala výrazný estetický prínos do modernej slovenskej poézie. V programovej básni Až sa mi podarí autor na klasickú otázku kladenú v dobovej poézii a slovenskej poézii vôbec: „Pre koho píšem?“ odpovedá: „Čo viem? Snáď len to: / S veršami sa hrať jak s mŕtvymi rakmi / a chytiť báseň pod oblakmi, / len keď sa sklapne klepeto!“ Svoj postoj k životu formuluje v básni Do prasiatka takto: „Život je zápas o lunu / a o nebesá, // z ktorých si každý čo chce vytuší. / Som zababraný po uši / veršami ako hlinou.“ Válkovské („Veď tak sa rozpína / posledný gombík pravde“ v básni Rozhovory) či mihalkovičovské („Čím bližšie k láske, ktorá spája s ľuďmi / čím bližšie, kam sa náhlite?“ v básni Ulice) inšpirácie, témy z mestského kaviarenského života i ľúbostné príbehy (Plakala si, Namiesto snubného prsteňa) tejto útlej zbierky pôsobia i dnes básnicky sviežo, a v čase, keď vyšli, boli signálom návratu k témam a poetike civilizmu, k plodným šesťdesiatym rokom 20. storočia (v novom vydaní opäť vyšli ako úvodná časť zbierky Alef, Bejs... Jid). Autorov básnický vývoj pokračoval v časopiseckej podobe, najmä v progresívnom literárnom časopise Romboid, prekladmi z Jeseninovej poézie, a koncom osemdesiatych rokov vyústil do knihy veršovaných tragigrotesiek Don Quijote v pekle. V druhej polovici osemdesiatych rokov M. Žiak písal literárnokritické a kulturologické štúdie a zaoberal sa dielom významného ruského literárneho vedca M. M. Bachtina. Práve mimoliterárne okolnosti: pád komunizmu v novembri 1989, vstup do politiky (čoskoro i do polemiky s novým politickým režimom) a najmä účasť na obnovenom živote slovenskej židovskej komunity výrazne ovplyvnili jeho tvorivú orientáciu. Prihlásenie sa k židovským koreňom a reflexia židovského osudu v poholokaustovom období našli svoj literárny výraz v knihe Jewropean (1997). Ide o príbeh členov jeho širšej rodiny – najmä tety Irmy a strýka Oskara , ktorí sa ako presvedčení komunisti po skončení druhej svetovej vojny a najmä po februári 1948 dali bezvýhradne do služieb nového režimu. Kým pražská teta Irma, ktorá sa aj „v súkolí vnútrostraníckeho boja pokúšala zostať verná svojim romantickým ideálom“ a dokázala potom vzdorovať sadistickým metódam vyšetrovateľov štátnej bezpečnosti, strýko Oskar, počas Povstania odvážny veliteľ židovského partizánskeho oddielu v snahe odvrátiť mu hroziace (možno iba pomyselné) nebezpečenstvo prijal úlohu jedného zo žalobcov v boji proti buržoáznym nacionalistom a na celoslovenskej konferencii slovenských spisovateľov vystúpil s referátom, v ktorom členov skupiny DAV označil za zradcov robotníckej triedy a služobníkov americko-anglického imperializmu. Rovnako diskreditujúco vystúpil aj proti viacerým partizánom. Kniha na základe odtajnených dokumentov Štátnej bezpečnosti prináša aj nový pohľad na úlohu židov komunistov v jej represívnom aparáte a na ich podiele na komunistickom puči vo februári 1948. Svojím polemickým vyhrotením, otvoreným formulovaním otázok o tom, či akokoľvek správne presvedčenie môže ospravedlniť podiel na páchaní zločinov (hoci väčšina Židov komunistov v čase stalinských procesov skončila v dlhoročnom väzení), vyvolala kniha nesúhlas a polemiky aj vo vnútri slovenskej židovskej komunity. Knihu so sugestívnym názvom Mrzáci studenej vojny (2003) možno označiť za autorove pamäti; ich ťažiskom je obdobie jeho básnického vyzrievania, dokumentárne presný a ostrý, až nemilosrdný pohľad na svoju generáciu, zmrzačenú poaugustovým normalizačným režimom. Cennou časťou je pohľad na formovanie autorov (P. Pišťanek, D. Taragel, M. Kubica), ktorá do literatúry naplno vstúpila až po novembri 1989. Záverečná časť je podrobným záznamom – vo forme rozsiahleho rozhovoru – o autorovom politickom pôsobení po novembri 1989 a prináša mnoho ostro formulovaných názorov na aktérov ponovembrovej politickej scény zo všetkých názorových skupín, ktoré túto scénu reprezentujú. Po prozaickej prvotine Bojím sa mať strach (1990), napísanej ešte pred pádom komunistického režimu a prinášajúcej odvážnu, otvorenú výpoveď o pocitoch človeka hľadajúceho svoju identitu v súkolí totalitného režimu, je Gold, Zlatko a Zlatoústy (1999) autorovým prvým románom. V rozsiahlom príbehu napísaným nepríznakovým, často len referujúcim štýlom autor nadviazal na polemickosť Jewropeana a na príbehu hlavných postáv Dávida Golda a Miloša Zlatka ukazuje zložitý proces hľadania koreňov svojej židovskej identity, rovnako aj traumu slovenského židovstva, výrazne pociťovanú práve generáciou, ktorá sa až postupne zoznamovala aj s históriu a osudmi vlastných rodín. Napriek viacaspektovosti rozprávania román pôsobí monologicky, autor málo využil bachtinovskú mnohohlasosť pri písaní diela, ktoré napriek istej preťaženosti reflexívnou zložkou je ďalšou otvorenou a polemicky vyhrotenou výpoveďou o fenoméne individuálneho i spoločenského „mrzáctva“ predchádzajúceho dejinného obdobia. Nové publikovanie básnickej prvotiny, doplnené veršami básnického súpútnika Mariána Kubicu zo samizdatovej zbierky Dvojzáprah, doplnenie príbehu zoznámenia a priateľstva s P. Pišťankom a D. Taragelom, rovnako ako novú básnickú zbierku Jod – Jid, inšpirovanú hebrejskou abecedou a symbolikou kabaly, prináša kniha Alef, Bejs... Jid (2006). Opäť otvára autorovi jeho pôvodný tvorivý priestor a signalizuje možný návrat k básnickej tvorbe.

Anton Baláž