Pavel Sibyla photo 1

Pavel Sibyla

1. 4. 1978
Detva

Napísali o autorovi

Pomerne ľahké Espresso, o niečo závažnejšie Machiato a takmer morbídna šálka Long black. Už pri čítaní prvej poviedky je jasné, že nejde iba o vtipnú kratochvíľu ekonomickou žurnalistikou zunovaného novinára. Pri ďalších už šípime, že autor je šikovný poviedkár, schopný nielen vymyslieť bizarnú situáciu a príbeh z nej plynúci, ale rozpovedať nám to všetko zaujímavo, vtipne a štylisticky čisto. Vie celkom realisticky zachytiť absurdnú situáciu, jeho postavy sa rozprávajú normálnou hovorovou rečou, hoci evidentne píše ľahko a s chuťou (ináč by nebol novinár), nepredvádza sa a svoj talent drží na uzde. A to je na celej sympatickej knižke najlepšie: je prostá ako šálka kávy. A podobne povzbudivá.

Juraj Kušnierik

Možno tiež poznáte svet, kde sa všetci cezpoľní – pretože východ Slovenska sa podľa niektorých teórií začína už kdesi za Račou – dotrepú do Bratislavy s predstavou životného zázraku alebo aspoň kariéry, a potom frflú na mesto, ktoré vlastne mestom ani nie je, nič v ňom poriadne nefunguje a z veľkých predstáv ostáva cesta raz za dva mesiace domov a mamine buchty a štrúdľa. Sibyla toto všetko dokázal vystihnúť. Na pozadí jedného dňa a mnohých odbočiek sa črtá pocit čerstvého tridsiatnika v meste, kde nie je doma, no už je to jeho domov. Občas to síce pôsobí viac ako odpočuté zážitky než text s jasným autorským zámerom, no na rozdiel od všetkých tých Urbaníkovie ženských (post)Matkinov Sibyla vie dobre písať. A čo je dôležitejšie, baví vás to čítať. Necítite síce, že autor dokonale vyčerpal tému a viete, že ponúka iba jej fragmenty, no vôbec to neprekáža: objavia sa Rómovia i Fico, komunisti i arizátori, turbokapitalizmus a rozvrátené rodiny, aj kariéry vysokoškolákov s diplomom, ktorí chodia umývať riad do Británie.

Tomáš Prokopčák

V Haninom živote sa ako v kvapke vody odráža celý jej svet. Žijú v ňom mladí ľudia, ktorí sa narodili za komunizmu a po jeho páde ako prví vstúpili do slobodného sveta. Peniaze, cestovanie, podvody, brigády v Londýne, kariéra, neistota, pochybovanie o sebe samom. To všetko tam je. Počuť tam Živé kvety, Müllera aj Puding pani Elvisovej, románom sa mihne Gašparovič aj Fico. Hanin svet nám je blízky, vďaka knihe Pavla Sibylu ho na chvíľu zahliadneme v ostrejších kontúrach. „Žijeme na pláži, popíjame drahý alkohol a prázdne fľaše hádžeme do mora. Čakáme, že o pár hodín v nich nájdeme nejakú správu, ktorá nášmu pobytu dá nejaký zmysel. Sme na neplatenej dovolenke, no všetkým nám je jasné, že raz musí skončiť.“ Pavel Sibyla opísal príbeh jedného dievčaťa a jedného chalana, ktorých veľmi dobre pozná. Písal Niečo o orchideách a napísal aj niečo o svojej generácii.

Juraj Kušnierik

Sibyla nenanáša na široké generačné plátno rozšafnými ťahmi veľkú generačnú ságu: je to „iba“ historka niekoľkých ľudí, z ktorých dvaja sú najdôležitejší, pretože základné číslo medziľudských vzťahov je vždy dva. Preto sa aj strieda mužský a ženský pohľad, vždy striedavo rozprávajú on a ona. Sibylovi sa podarilo, že vcelku obyčajný príbeh vyrozprával nie ako banalitu, ale dodal mu punc výnimočnosti. Nepoužil na to stratégiu exkluzivity, ktorá zachvacuje našu súčasnú prózu. Jeho rekvizity sú celkom bežné, postavy nie sú extravagantné. A navyše – autor má svoj štýl a jazyk, čo si mnohí narýchlo kvasení slovenskí bestselleristi ani po niekoľkých knihách nevšimnú. Z tejto knihy sa nedozvieme veľa o orchideách, ale zato sa dozvieme niečo o sebe. Alebo o svojich deťoch.

Daniel Hevier