V prvých dvoch básnických zbierkach, Strach z utópie (1994) a Ambit (1995), Peter Macsovszky na rozdiel od súdobo kanonizovaných spôsobov vytvárania poetickej fikcie rezignoval na estetické evokovanie ilúzie o splynutí textu s realitou a na chápanie básne ako autentickej subjektívnej výpovede. Sústreďuje sa na skúsenosť s odcudzením slova a skutočnosti. V debute rezignuje na konvenčné zážitkové témy aj na estetický jazyk a svoju výpoveď stavia na princípoch privlastňovania a manipulovania s textami bez primárnej estetickej hodnoty. Vznikajú tak básne-asambláže z privlastnených filozofických, vedeckých, umenovedných, populárno-náučných a pseudovedeckých opisných a výkladových textov a metatextov. Vytvára teda sterily (Rédey), ktoré neodkazujú ani na vonkajšiu životnú realitu, ani na vnútornú realitu subjektu, ale len na iné texty. Tak ostentatívne obnažuje odcudzenosť, mimobežnosť jazykovo ukotvenej básne a bytia a demonštruje zlyhávanie ľudských pokusov o zredigovanie sveta jazykom. V zbierke Ambit (1995) obohacuje túto metódu o ďalšiu, keď imitovaním symbolického jazyka hermetikov a alchymistov zvádza čitateľa do sveta nekonečného metastázovitého bujnenia komentárov, analógií a voľne zameniteľných významov. Namiesto objavenia definitívneho zmyslu diania, namiesto prieniku k podstate života je výsledkom toho skúsenosť, že človek je pri svojich pokusoch o účasť na univerze bezvýchodiskovo zauzlený v metarealite vlastných projekcií a konštrukcií.
Aj projekt Cvičná pitva (1997) prináša texty, ktorých zámerom nie je komentár reality, nie sú to pripomienky k bytiu, ale poznámky k písaniu. Macsovszky sa vzdáva aj vonkajšej podobnosti s konvenčnou poéziou a vynachádza vlastnú básnickú jednotku: paragrastrofu. Texty tohto antitraktátu sú len náčrtmi, skicami skíc k finálnemu textu, ktorému nie je súdené nadobudnúť definitívnu podobu. Tým, že sa odpútal od naivnej ambície dostihnúť textom realitu, vyvolal k životu vôľu jazyka produkovať zmysel, ale aj nezmysly. Podchytávanie, podnecovanie a hyperbolizácia týchto daností jazyka stratégiou monštruovania výpovede vyúsťuje do bujnenia syntaktických a sémantických absurdít, paradoxov a apórií. Zviditeľňujú sa tak vzrušujúce a magické, no aj hrozivé a traumatizujúce energie jazyka ako virtuálneho fenoménu, od ktorého je človek našej civilizácie existenčne závislý.
Macsovszkého analyticko-meditatívny prístup k písaniu sa v zbierke Sangaku (1998) prejavil výrazovou, kompozičnou aj tvarovou dekoncentráciou jednotlivých textov. Autor si zakladá na mnohonásobnom zaostrovaní na predmet záujmu, na simultánnych a paralelných definíciách a redefiníciách, sylogizmoch a paradoxoch, ktoré obnažujú limitovanosť myšlienkových stereotypov. Pokračuje v tematizovaní písania ako eskamotérstva a manipulovania. Inovatívnym momentom je aplikovanie vyskúšaných dekonštruktívnych postupov na sféru telesnosti, erotiky a sexuality. Opiera sa pritom o sterilný, chladný jazyk kyberpornografie a biochémie, takže pôsobí zvlášť dráždivo. Na určujúcu funkciu princípu slasti ostatne odkazuje aj barokové rozkošatenie textov. Pevnou zložkou básnikovej aktivity sa popri sústavnom osvojovaní cudzích textov stáva aj manipulovanie s vlastnými minulými textami. (Napr. cestou rewritingu už uverejnených starších básní.)
Jednotlivé texty zbierky Súmračná reč (1998) aj kniha ako celok predstavujú kompozične akýsi rebrík veršov, ktoré reprezentujú paradoxnú mnohotvárnosť a neuchopiteľnosť ľudskej integrity. Zmiešavajú sa, podmieňujú a prenikajú, často sa protirečivo komentujú, škriepia a popierajú, predvádzajú, zavádzajú a pretvarujú. Vrenie, vírenie a bľabotanie vnútornej reči vrcholí ironickým gestom à la Wittgensteinov Tractatus, teda vytiahnutím rebríka, ktorý reprezentuje spornú a vymykajúcu sa ľudskú identitu spod nôh subjektu a jeho precitnutím v závratnom vákuu univerza. Tak sa demonštruje iracionálnosť ľudského uväznenia v rečovej aktivite, ale zároveň zdôrazňuje nevyhnutnosť čo najotvorenejšej účasti na tejto absurdnosti.
Nateraz poslednou variáciou Macsovszkého poznámok k básnickému písaniu je súbor Gestika (2002). Jeho formálna i výrazová striedmosť a ústretovosť voči čitateľovi nič nemení na tom, že báseň je naďalej vnímaná ako dokument zlyhania. Texty sa podľa vzoru kaligrafie zakladajú na hutnej expresii náhleho precitnutia, zjavenia. Napriek verbalizovaniu deprivácií, ktoré sú výsledkom toho, že text môže byť len odkazom na nezredigovateľný život, básne Gestiky pôsobia meditatívne stimulujúco.
Od roku 2000 sa autor sústavnejšie prezentuje prózou. Spomedzi dosiaľ vydaných diel zbierka poviedok Lešenie a laná (2004) predstavuje druhový pendant k sebareferenčnej poézii v tom zmysle, že sa experimentálnym spôsobom sústreďuje na obnažovanie epických stavebných princípov, kategórií a ťažiskových charakteristík (žáner, téma, fabula, sujet, konflikt, postava, miesto, čas, príbehovosť, zážitkovosť), keď z nich napríklad robí postavy. Ďalšie tri knihy spája popri dekonštruktívnych výstavbových princípoch (fragmentarizácia, intertextualita, miešanie žánrov a pod.) psychická a emocionálna konštitúcia ich hlavných mužských protagonistov a groteskná povaha epických situácií, ktorými prechádzajú. V novelistickom pokuse Frustraeón (2000) prostredníctvom odpatetizovaného iniciačného sujetu vypovedá o frustrujúcej spriahnutosti sveta proti krehkému indivíduu. V žánrovo, kompozične aj štýlovo heterogénnom románe Fabrikóma (2002) rozširuje svoj záber na postihovanie všadeprítomnosti ideologicky manipulatívneho usporiadania sveta ľuďmi (medzinárodnopolitický rámec, náboženstvá, rodové stereotypy, životné vzorce, roly v pracovných vzťahoch, partnerskom spolužití etc.). Autobiografické situovanie jej hlavného hrdinu do intelektuálno-umeleckej society vedie k posilneniu pamfletovej roviny rozprávania, keď viaceré postavy románu odkazujú na verejne známe osoby nášho kultúrneho, politického i ekonomického života. V Klebetrománe (2004), ktorý vznikol v autorskom partnerstve s D. Fulmekovou, sa toto čitateľsky atraktívne predvádzanie groteskného života slovenskej intelektuálnej mocenskej elity a smotánky stáva nosné zásluhou premiešavania postupov bulvárnej literatúry s princípmi karnevalizácie, grotesky a frašky. Za návnadou aktuálneho škandalizovania jednotlivcov sa pritom skrýva očistné obnaženie dennodennej tragikomickej medziľudskej a spoločenskej praxe ako systému, o čom svedčí aj to, že jeho obeťami aj vykonávateľmi zároveň sú napokon aj obaja hlavní protagonisti románu.
Macsovszkého radikálne anestetická a analyticky sebareferenčná poetika pôsobí v kontexte našej súčasnej poézie esteticky aj vývinovo produktívne. Práve jeho vystúpenie zmenilo tvár slovenskej poézie v 90. rokoch a iniciovalo záujem o subverzný či problematizujúci prístup k básnickému gestu u viacerých mladších básnikov (M. Habaj, N. Ružičková a i.). Jeho prozaická tvorba zasa inovatívne prispieva do momentálnej tematickej škály osviežujúco demýtizujúcimi zásahmi do umelecko-intelektuálnych slovenských kruhov.
Jaroslav Šrank
