Peter Macsovszky photo 1

Peter Macsovszky

4. 11. 1966
Nové Zámky
Pseudonym:
Petra Malúchová, Jozef Varnusz

Stručná charakteristika

     Pre umelecké projekty P. Macsovszkého je od začiatku príznačný prístup konceptuálneho umenia, využívanie techník textovej asambláže, textových koláží a komplexný experimentálny prístup k tradičnej poézii na textotvornej, produkčnej, recepčnej a pragmatickej rovine. Sám autor v polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia charakterizoval svoju umeleckú metódu ako „montáž využívajúcu lexiku a syntax vedeckých a pseudovedeckých textov“ a ako „pokus o odpútanie sa od emócií, ktoré sa v poézii tematizujú do omrzenia“. Na označenie novej žánrovej formy používa termíny „steril“ alebo „sterilmobil“, priznávajúc inšpiráciu A. Calderom, sochárom pohyblivých inštalácií, tzv. „mobilov“. Macsovszkého konceptuálne básne netematizujú „situáciu subjektu“, ale „situácie textu“ a tradičnú emotívnosť a empatiu s lyrickým subjektom nahrádza citovou dištanciou (poetika „coolness“), vyprázdnením subjektívnych obsahov, zdôrazňovaním náhodnosti a kombinatorikou výstavbových postupov založených na opakovaní, varírovaní a posúvaní významov. Prípadný vznik emócií je „u Macsovszkého iba možným dôsledkom“, ale nie cieľom alebo predmetom tvorby (P. Markovič).
     Každá kniha autora predstavuje osobitný experimentálny projekt, v ktorom postupne testuje možnosti textu ako tvárneho materiálu a potenciálneho artefaktu, rovnako tak aj ontologický status autorstva a inštitút literárnej kritiky ako autority. Macsovszky systematicky dekonštruuje obsahovú „poetickosť“ pri zachovaní niektorých formálnych vlastností poézie (členenie na názov, verše a strofy; opakovacie štylistické figúry). Navonok básnický text napĺňa sylogizmami, prevzatými alebo napodobňujúcimi filozofické, vedecké, literárne a popularizačné knižné zdroje a občasné priblíženie tradičným básnickým obsahom vyznieva ironicky alebo ako pastiš.
     Pozornosť v zbierkach sa upriamuje na jazyk, reč a kvalitu textovosti, spôsoby vytvárania a vrstvenia významov, a zároveň zlyhávanie v tejto činnosti. S metatextovým zámerom pri písaní súvisia aj nové postupy autora: rewriting (Strach z utópie, Klišémantra), princíp seriality, multivrstvové písanie (úroveň textu, úroveň poznámkového aparátu, úroveň komentára k jednej textovej situácii; Cvičná pitva), vytvorenie ne-lineárnych paralelných textov (Súmračná reč), preberanie modelov širokého štylistického (Ambit, Cvičná pitva, Klišémantra, Tovar) a kultúrne disparátneho rozsahu (rámec japonského divadla v Sangaku), fiktívne autorstvo pod ženskou identitou (Súmrak cudnosti) alebo ako súčasť multisubjektu (Generator X: Hmlovina). Priestorom na experiment sa stáva aj pragmatický literárny priestor medzi čitateľmi, literárnou kritikou a autorom, kde Macsovszky prekračuje autorskú rolu a vstupuje do hodnotení kritikov, preberá ich vety ako stavebný materiál do svojich ďalších textov, polemizuje s nimi v úvode svojich kníh (Súmračná reč) alebo básne predkladá ako „tovar“ dohody medzi zákazníkom (čitateľom), výrobcom (vydavateľom) a autorom (Tovar).
     Macsovszkého konceptuálna literárna tvorba sa opiera o umeleckú líniu experimentátorov 20. storočia (Z. Rédey identifikuje autorov ak G. Apollinaire, T. Tzara, T. S. Eliot, L. Cselényi, Ch. Olson, W. Burroughs, D. Antin) a podľa rámcov, ktorými uvádza svoje knihy, sa Macsovszky inšpiruje klasickou aj postštrukturalistickou filozofiou (M. Foucaultom, J. Derridom a inými), ale aj mystifikujúcim antropológom C. Castanedom. Intertextuálne, pastišové a kolážovité montáže spotrebúvajú množstvo textu a ich široký výber má disparátny charakter od numerológie a okultizmu až po filozofiu a medicínu; sám autor v jednom z „fiktívne nefiktívnych“ komentárov k svojej tvorbe hovorí, že jeho „texty (...) sú produktom hravých a pre mňa až infantilne či insitne radostných potuliek po vesmíre kníh“ (Súmračná reč).
     Aj napriek deklarovanej nezáväznej „hravosti“ vystupujúcej proti teleológii v umení sa Macsovszkému darí poukázať na vážne témy, ktoré v kontexte slovenskej literatúry dovtedy neboli prítomné. Svojou tvorbou spochybňuje ustálené chápanie elementárnych kategórií umeleckej literatúry (autor, subjekt, vzťah autentické – fiktívne), preveruje vlastnosti a možnosti jazyka, reči, textu a komunikácie. Stáva sa príkladom novej situácie človeka v „kontexte civilizačno-kultúrnych premien“ (Z. Rédey), ktorý „je pri svojich pokusoch o účasť na univerze bezvýchodiskovo zauzlený v metarealite vlastných projekcií a konštrukcií“ (J. Šrank).
     Macsovszkého experimentálne texty pôsobili (spolu s tvorbou P. Šuleja) stimulujúco na skupinu básnikov (M. Habaj, M. Solotruk, A. Hablák, N. Ružičková, K. Kucbelová, M. Ferenčuhová, Ľ. Somolayová, D. Rebro a ďalší), ktorá nadväzuje na tvorivé postupy konceptuálnej poézie. Na prelome tisícročí sa tvorba väčšiny z nich typologicky priblížila natoľko, že dovolila literárnemu kritikovi J. Šrankovi použiť pre túto skupinu generačné označenie, tzv. „text generation“.

Ján Gavura, 2012