„Ak aj nevieme identifikovať jednotlivé použité texty, vždy v nich cítime, že to nie je autorov hlas, že sú z niečoho prebraté, hoci i s nepatrnými obmenami, alebo že ide vždy o konglomerát takýchto vyňatých sekvencií, v ktorom sa ocitajú vedľa seba útržky povedzme z vedeckého traktátu a populárnej prózy v bizarných súvislostiach. Práve o tie však ide – ak sa autor v niečom tvorivo prejavil, ak je vôbec niečím, resp. nejako prítomný vo svojich textoch, tak predovšetkým vyberaním a zostavovaním.“
Zoltán Rédey
„Snáď najpregnantnejšou charakteristikou takéhoto typu lyriky by mohli byť pomenovania: kamuflácia a zastieranie, kalkulácia s efektom, teatrálne predvádzanie, mystifikácia, merkúrovská obojpohlavnosť a neuchopiteľnosť (Tento text teda nemá nijaký iný význam, / ... / Jeho jediným významom je, že sám osebe / nijaký význam nemá, čo však nie je totožné s bezvýznamnosťou. / Tento text je súčasťou tajných náuk. s. 58) V Ambite spomínanú intertextualitu nahrádza obdobným spôsobom ezoterická symbolika. Predovšetkým odkaz tzv. tradičných vied. (...) Macsovszkého fascinácia ezoterickou symbolikou je typickým príkladom toho, čo Eco nazýva hermetickou semiózou. Vzťahy analógie sa chápu ako všetky možné druhy nahradenia. Jednoducho povedané: všetko môže byť všetkým, len nie sebou samým. Triviálny fakt, že veci sú, je nahradený obsesívnym hľadaním ich skrytého významu.“
Peter Zlatoš
„Zbierku Gestika tvoria mikroútvary o tvorivom procese, často s gnómickým zakončením – ide zväčša o fiktívne metatexty o neexistujúcich, nenapísaných či rodiacich sa textoch. Báseň sa opakovane sprítomňuje akoby zdvojene – poza chrbát reálneho artefaktu, ktorý už autor dokázal dať na papier, poškuľuje na čitateľa nenapísaná a nezapísateľná Báseň. Celá zbierka sa pohráva s vertikálnou štruktúrovanosťou identít – báseň vystupuje striedavo ako znakovo nesprostredkovateľný obsah vedomia, aj ako reálny artefakt, ale i ako textový subjekt, ktorý je na rádovo rovnakej ontologickej úrovni ako štylizovaný autorský subjekt.“
Radoslav Passia
„Ústrednou postavou textu (Frustraeón), členením aj obsahom zreteľne súvisiaceho s veľkou enigmou tarotu, s mágiou čísel, s pythagorovskou numerológiou a predovšetkým s posadnutosťou číslom 22, je frustronaut Orfaust (Orfeus a Faust, zlúčený aj alchymistickou, aj sémantickou syntézou), ktorý sa v priebehu deja (zdanlivo?) vyvíja, a tak ho autor premenúva najprv na Famula a nakoniec na Exhausta. Postava je na ceste, všeličo frustrujúce prežíva, ale putuje ďalej a stále hľadá frustronautov – spriaznené duše, aby sa spoločne mohli pustiť do budovania Frustraeónu, terapeutickej stavby, kde by sa vedno nabíjali energiou frust. Opakom tohto chrámu je tzv. Degeón, z ktorého čerpajú energiu ostatní občania, tenisti a futbalisti a podnikatelia a rôzni ďalší majstri sveta, jednoducho tí, ktorí sú tu doma, na svojom mieste, zatiaľ čo frustronaut stále iba hľadá, načúva znameniam, nachádza zneisťujúce synchronicity a až zúfalo ničomu normálnemu normálne nerozumie.“
Balla
„Karnevalovosť, vlastnosť typická pre určité typy parodickej a satirickej literatúry, je v Klebetrománe nielen základný princíp, ale aj objekt narážky. Autori, podobne ako obálka knihy, na svet vyplazujú jazyk. Zámerne, cez deformáciu, postupujú identicky v akomsi rabelaisovskom štýle. Svedčí o tom aj fakt, že názvy kapitol sú siahodlhé a bohaté na predvídanie deja, čo korešponduje s konceptom staršej literatúry. Prirodzene, postmoderné dielo v sebe skrýva dostatočne veľa chodníčkov, akými sa dá uberať, a pozorný čitateľ počas prechádzky nemôže nezakopnúť ani o fučíkovské heslo mečané v dávnych heroických časoch.
Fulmeková a Macsovszky predviedli viacvrstvový umelecký duet, ktorý svojou razantnosťou balansuje na hranici lásky a nenávisti. Dá sa teda očakávať, že po prečítaní Klebetrománu si drzých spisovateľov buďto zamilujete, alebo sa im budete v knižniciach a kníhkupectvách rozhorčene vyhýbať.“
Peter Jílek
