U máloktorého slovenského spisovateľa zohral životný osud taký určujúci a rozhodujúci vplyv na jeho tvorbu, ako práve u Rudolfa Dobiáša. Treba hneď zdôrazniť, že to bol osud s bolestným poznaním a s jednostaj sa vracajúcimi spomienkami. Na druhej strane takáto životná skúsenosť preverila morálny a etický rozmer mladého človeka a predurčila celoživotnú povahu jeho literárneho diela. Narodil sa v roku 1934 v Dobrej a krátko po maturite na trenčianskom gymnáziu bol nespravodlivo obvinený z protištátnej činnosti a sedem rokov väznený. Po prepustení pracoval ako robotník, technik, neskôr ako profesionálny spisovateľ. Stručný životopisný údaj naznačuje ostré zákruty Dobiášovej životnej cesty, ktorú podrobne dokumentuje sústredená autorská výpoveď.
Dobiáš sa vyprofiloval ako všestranný autor rozhlasových hier, poézie, prózy, literatúry pre deti a mládež a literatúry faktu. Knižne debutoval leporelom Vravia vranám vrabce (1973). Sám autor definuje spôsob svojho vnímania skutočnosti a jej následného písomného zaznamenávania ako „účinnú formu terapie“. Pravdivosť tohto strohého, ale nanajvýš úprimného vyjadrenia potvrdzuje autenticita všetkých jeho textov. Predovšetkým tvorba určená vnímavej duši detského čitateľa otvárala Dobiášovi bezhraničné územie čistoty, fantázie a nespútanosti. Napriek tejto žánrovej ukotvenosti, až vytúžený spoločenský obrat v roku 1989 priniesol autorovi možnosť slobodného prejavu. Dobiáš sa stáva priamym a nekompromisným svedkom vykonštruovaných politických procesov, represálií a krutých väzenských podmienok päťdesiatych rokov 20. storočia. Tvorivé obdobie po roku 1989 sa radí v kontexte autorovej tvorby, ale aj celej slovenskej literatúry k obohacujúcemu prúdu s trvalým vkladom pre súčasné aj budúce generácie. Dobiáš sa pri spracovaní svojich väzenských zážitkov riadi tézou „odpúšťať, ale nezabúdať“. Je citlivý a objektívny pozorovateľ s vycibreným zmyslom pre detailnú významovosť. Uvedomuje si dôležitý fakt, že slepá nenávisť neprospeje autorovi ani literárnemu dielu. Mimoriadnu presvedčivosť a uveriteľnosť dosahuje Dobiáš vo svojich prózach. Kladie dôraz na každú navonok nezaujímavú miniatúru z väzenského prostredia, ktoré vytváralo rôznorodé vzťahové väzby. Jeho štýl je taký živý a plastický, akoby sa dej odohrával pred pár mesiacmi. Novely Temná zeleň (1996), Tajní ľudia (1999) či Znovuzrodenie (2007) svedčia o jedinečnom talente autora s výbornou pamäťou vsadenou do širších historických súvislostí. Týmto spojením vytvára hodnoverný umelecký obraz ťažko skúšaného jedinca, ktorému politická moc nezobrala slobodné myslenie. Dobiáš priniesol príbeh mukla, ktorý si za každých okolností zachoval svoje presvedčenie, identitu a vieru. V neľudských podmienkach pracovných táborov knižní hrdinovia nachádzajú drobné radosti, aby prežili s dôstojnosťou, ktorá prináleží človeku 20. storočia. Iskierku nádeje a útechy môže predstavovať najobyčajnejší úkaz akým je padanie snehu. Vločka, ktorá klesla na väzenský oblok evokuje porozumenie, súlad a relatívnu harmóniu.
Dobiáš zostavil štvorzväzkové dielo Triedni nepriatelia, ktoré je žiaduce a potrebné z hľadiska kolektívnej historickej pamäti. Ide o portréty študentov, živnostníkov, kňazov, rehoľníkov, intelektuálov a všetkých ľudí slobodnej mysle. Významným edičným počinom Literárneho informačného centra je knižka rozhovorov Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci (2014), ktorá vznikla v spoluautorstve Rudolfa Dobiáša s Antonom Balážom. Dobiášove väzenské spomienky zostávajú aj po dlhých rokoch ťaživé, jeho odpovede sú však priame a nevyhýbavé, aj za cenu obnažovania nezacelených rán.
Dobiáš je svojím videním a metaforickým uvažovaním v prvom rade číry básnik. Nie je autorom veľkého počtu básnických knižiek, (vydal štyri zbierky - Slávnosti jari, Medzi trávou a vetrom, Litánie k slobode, Rozhovory s Rút a iné básne), ale každú z nich môžeme považovať za závažnú existenčnú výpoveď s aktuálnym posolstvom. Dobiáš je z hľadiska formálnej aj obsahovej stránky poetom tradičného typu, napriek tomu je básnikom znepokojujúcim, ktorý preniká až na samé dno bytostného prežívania. Báseň v jeho ponímaní nadobúda synonymum poodkrytého, ale nikdy nedopovedaného tajomstva. Vychádza z kresťanského presvedčenia a spirituálnej lyrickej polohy. Hľadá v nej univerzálne humanistické hodnoty smerujúce k pokoju a vykúpeniu: „Krajina, kde sa raz všetci stretnú, / tá jedinečná, jediná“. Pozoruhodná je jeho práca so sebairóniou, ktorá vyznieva v kontexte prežitého utrpenia prekvapujúco: „Sám s vlastným krížom v chladnej cele / a neďaleko od neba, / písal som domov: Mám sa skvele /a ničoho mi netreba“. Dobiášov spôsob vnímania skutočnosti nie je predpojatý a už vôbec nie odsudzujúci, práve naopak, z jeho veršov vanie zmierenie a belasý pokoj neba. Báseň Neodoslaný list vyznieva ako predobraz neporaziteľnosti človeka a jeho ideálov.
Päťdesiate roky minulého storočia priniesli politické procesy s mnohými obeťami s podlomeným zdravím, ktoré si len veľmi ťažko hľadali adekvátne miesto v spoločnosti. Najhodnotnejšie svedectvo o tejto dobe podal Rudolf Dobiáš. Vďaka jeho tvorbe si môžu aj mladší čitatelia konfrontovať historické fakty s beletriou. Dobiáš vo svojom diele vytvoril postavu pamätajúceho a nezabúdajúceho človeka postihnutého terorom komunistickej ideológie, ktorá mu nedokázala odňať elementárne princípy človečenstva.
Miroslav Brück, 2016
