Štefan Drug photo 1

Štefan Drug

29. 11. 1931
Chrenová (dnes súčasť Nitry)
—  16. 7. 2011
Bratislava
Pseudonym:
Martin Vavrinec, Zuzana Vrlíková, -eŠDé-
Žáner:
editorská činnosť, literárna veda

Komplexná charakteristika

Štefan Drug sa systematicky venoval výskumu slovenskej literatúry 20. storočia. Debutoval populárno-vednou publikáciou o Jankovi Jesenskom, ale potom sa orientoval na výskum ľavicových prúdov v literatúre, predovšetkým tvorbe a pôsobeniu davistov. Až na záver tvorivých aktivít sa odpútal od tejto permanentnej témy a vydal publikáciu o poézii Valentína Beniaka (Tŕnistá cesta k básnickej sláve). Korene proletárskej literatúry nachádzal v dielach robotníckych autorov z konca 19. a začiatku 20. storočia. Najviac výskumnej energie však venoval zrelým dielam tých spisovateľov a publicistov, ktorí sa inšpirovali ruskou revolúciou z roku 1917 a zoskupili sa okolo časopisu DAV (J. Poničan, L. Novomeský, V. Clementis, F. Kráľ, E. Urx, P. Jilemnický a ďalší). Zaujímala ho nielen ich umelecká tvorba, ale usiloval sa priblížiť ju čitateľovi aj cez ich postoje a názory predovšetkým na literatúru, ale aj na kultúru a spoločnosť, reflektované v časopisoch a najmä vo vzájomnej korešpondencii. Davisti odmietli „buržoázne“ umenie, a teda aj domácu tradíciu, a literárne vzory nachádzali v revolučných plodoch sovietskej tvorby. Neskôr počiatočný radikalizmus zmiernili a od angažovaných proletárskych agitiek prešli – aj pod vplyvom moderných básnických smerov, najmä českého poetizmu – k umelecky závažnej tvorbe, ktorá sa v najlepších dielach postupne integrovala do národnej literatúry. Dilema medzi priamou angažovanosťou a dôrazom na estetickú stránku umeleckého diela, ktorú Š. Drug podrobne sledoval a popísal, sa však definitívne nevyriešila a komplikovala situáciu vnútri davistickej skupiny až do jej zániku.

Tým, že Š. Drug položil dôraz na dlhodobý proces hľadania adekvátnej podoby proletárskeho a socialistického umenia u nás, na diskusie i polemiky vznikajúce vnútri davistického zoskupenia, vniesol do svojho bádania nemalú dávku dynamiky. Cez vyjadrenia jednotlivých aktérov procesu, ako ich sústredil z rozptýlených prameňov (články, programové vyhlásenia, polemické poznámky, listy, vzájomná korešpondencia a pod.), sa čitateľ dozvedá veľa jednak zo „skupinovej dielne“, jednak z kultúrneho kontextu či spoločenskej situácie, v ktorej sa davisti ocitli a ktorú sa usilovali ovplyvňovať. Bohatá dokumentácia zvierohodňuje sledovanú problematiku a eliminuje dobovú limitovanosť Drugových súdov. Jednotlivé publikácie sú stále prameňom poznania jednej etapy literárneho vývinu, ako sa odrazila v tvorbe a prejavovala v kultúrnom živote. Na tvorbu a pôsobenie davistov sa názory radikálne menili: od totálneho odmietania až po oslavovanie. Š. Drug, ktorý zásadne odmietal politickú diskvalifikáciu davistov, si zachoval dar vecného posúdenia celého komplexu. Objavoval skutočné hodnoty, a tak veľa priestoru má uňho Laco Novomeský. O jeho literárny a psychologický portrét sa pokúsil v knihe Dobrý deň, človek. Trvalé zohľadňovanie relevantných faktov a dôraz kladený na dokumenty a materiálové konkréta priviedli Š. Druga k celej sérii edičných (a editorských) podujatí. Tie tvoria integrálnu súčasť jeho výskumných aktivít. Z dobových dokumentov plodne využíval najmä listy, ktorým pripisoval osobitnú dôležitosť.

Vladimír Petrík