Svetloslav VEIGL je dnes literárnou kritikou považovaný za jedného z hlavných predstaviteľov katolíckej moderny: skupiny katolíckych básnikov, ktorí vstúpili do literatúry v 20. a začiatkom 30. rokov (R. Dilong, J. Silan, P. G. Hlbina, J. Haranta) a v priebehu 30. a 40. rokov (P. Ušák-Oliva, M. Šprinc, G. Zvonický, K. Strmeň, J. Motulko). Básne začal písať už ako študent na malackom gymnáziu. Prispieval do vtedajších študentských časopisov a kultúrnych periodík ako Slovenské pohľady, Elán, Kultúra, Pero, Verbum. Do tajov poézie prenikal cez verše takých básnikov, ako boli V. Beniak, E. B. Lukáč, J. Smrek, R. Dilong, P. G. Hlbina; z českých básnikov naňho najväčšmi zapôsobili V. Nezval a J. Seifert. Debutoval básnickou zbierkou Cestami vetrov, ktorá je vyjadrením jeho kresťanskej orientácie a pripomenutím nemennosti a stálosti morálnych hodnôt kresťanstva. J. Felix označil túto zbierku za „vzácne útulnú a milo sa prihovárajúcu“ a „za zriedkavo svieži debut“. Motív lásky k Bohu, človeku a národu a viera ako stimulátor celej básnickej tvorby sú výrazne prítomné aj v jeho ďalších básnických zbierkach z prvého tvorivého obdobia. Marxistická kritika (podľa hesla v Encyklopédii slovenských spisovateľov) videla v jeho zbierkach zo 40. rokov „zjednodušený pohľad na skutočnosť“ a konštatovala, že „v niektorých básňach dospel k hraniciam preduchovnenej sentimentality, vyjadrovanej stereotypnými prostriedkami tradičnej náboženskej lyriky“. Ani básnická zbierka Mesto na návrší, ktorá vyšla po vyše dvadsaťročnom nútenom odmlčaní, nenašla u predpojatej kritiky priaznivejší ohlas (v „básnickom vyjadrení autor neprekročil úzky kruh svojej predchádzajúcej svetonázorovej a estetickej orientácie“). Nasleduje ďalšie takmer dvadsaťročné odmlčanie básnika. Až v roku 1988 vychádza výber z jeho básnickej tvorby – Pred ružou stojím nemý – a v roku 1990 výber Jemu jedinému, doplnený o niekoľko básní z rukopisu. Spoločenská zmena, ktorá nastala v novembri 1989, mu umožnila nadviazať vo svojej poetike a tematickej orientácii na ideály a mravné hodnoty kresťanstva, ktoré boli prítomné v jeho ranej tvorbe. Nestor slovenskej poézie využíva svoje životné skúsenosti, aby melodickým veršom rozsvecoval svetlo viery – to je poslanie a cieľ jeho náboženskej poézie z posledných rokov. K tomuto svetlu vedú cesty lásky, vzájomného porozumenia a služby blížnemu (v tomto zmysle sú symbolické názvy jeho zbierok – Hľadanie svetla, Zlatý kľúč, Nebo na zemi a i.). Návrat básnikov katolíckej moderny do organizmu slovenskej poézie 20. storočia umožnil aj nový, neskreslený pohľad na skutočné hodnoty Veiglovej poézie. Výber z jeho celoživotnej básnickej tvorby Nerušte túto ružu ukázal trojjedinosť Veigla ako kňaza-filozofa-básnika a ich vzájomne podmienené väzby. Zároveň sa zreteľne ukázalo, že láska a smrť sú základnými konštantami jeho básnického univerza: láska, ktorá má intímny ľudský, ale zároveň aj božsky univerzálny rozmer, a smrť ako symbol údelu v nasledovaní Krista. Vo svojej poézii zachytil v účinnej básnickej podobe cestu kňaza a básnika k hlbšiemu vnútornému duchovnému životu.
Anna Šikulová
