Veronika Šikulová photo 2

Veronika Šikulová

15. 3. 1967
Modra
Žáner:
esej, literatúra faktu, pre deti a mládež, próza, iné

Komplexná charakteristika

Bez preháňania možno skonštatovať, že spisovateľka Veronika Šikulová od svojho debutu Odtiene (1997) píše vlastne jeden veľký text, v centre ktorého je neprehliadnuteľne autobiografický a „silný“ subjekt. Ten sa následne stáva východiskom pre sústavné sondovanie intímnych, rodinných vzťahov – k otcovi, matke, partnerovi, deťom.
Od krátkych a fragmentárnych prozaických útvarov – lyrických čŕt či poviedok – autorka prechádza postupom času k väčším kompozičným celkom a sústredenejšiemu rozprávaniu, ako napríklad v románe Miesta v sieti (2011) či Medzerový plod (2014). V prvej knihe o osudoch troch žien jednej rodiny slovensko-maďarského pôvodu (starej matky, matky a dcéry) prelínajú s historickými udalosťami 20. storočia. V tej druhej, za ktorú získala autorka cenu Anasoft litera 2015, zasa ústrednú dejovú líniu tvorí vyrovnávanie sa s umieraním matky hlavnej hrdinky.
Autorský rukopis Veroniky Šikulovej charakterizuje okrem autobiografickosti aj lyrickosť až ornamentálnosť, senzitívna zmyslovosť až expresívnosť a fragmentárnosť, ktorá sa v šťastnej synergii spája do naliehavého a čitateľsky príťažlivého výrazu.

Epicentrom diania Šikulovej próz je veľmi konkrétne vymedzený priestor „domova“, nielen v geografickom (Modra azápadoslovenský región), ale predovšetkým v intímnom zmysle, ktorý je ako predmet nostalgickej túžby neustále prítomný i v prozaických textoch odohrávajúcich sa vo veľkom „svete“, či už je to Francúzsko alebo Spojené štáty. Hodnotovým ťažiskom písania Veroniky Šikulovej ostáva zasa svet minulosti, svet jej detstva, svet svojou podstatou idylický a vlastne dokonalý. Práve napätie medzi prítomnosťou, v ktorej je Šikulovej hrdinka, prechádzajúca z knihy do knihy, dospelou ženou, matkou a manželkou, a minulosťou, kde bola ako bezstarostné dieťa obklopená milujúcimi rodičmi, starými rodičmi a širokým príbuzenstvom, určuje ústrednú tému jej próz. Tou je plynutie času, keď sa dôverný známy svet scvrkáva a napokon stráca a jediné, čo tu zostáva je frustrujúca a skľučujúca prítomnosť, odčarovaný svet povinností. Únik z neho nepredstavujú len spomienky na detstvo a najbližších, ale i svet literatúry a hudby – napokon, Veronika Šikulová je i autorkou knihy Moyzesovo kvarteto 40, v ktorej približuje pôsobenie známeho hudobného telesa.

Ivana Taranenková, január 2017   

Šikulovej prvá knižka Odtiene (1997) je knižkou skíc, portrétov a etúd. Prózy nemajú veľký rozsah, a predsa pôsobia na čitateľa intenzívne, lebo sú tvarovo zvládnuté už na úrovni vety, ktorá býva nápadito rytmizovaná, často s presahom do metaforického, básnického jazyka. Aj keď sú to skice autobiografické, neutápajú sa v nepodstatných, indiskrétnych detailoch, ich centrom je rodinná intimita vnímaná a zobrazovaná ako hodnota, ktorú treba chrániť a rozvíjať smerom dnu i von. Knižka Odtiene prináša skice a portréty najbližších členov rodiny: otca, matky, sestry, babky a iných. Ale najmä je denníkom dospievania mladej hrdinky od detstva cez pubertu, prvé lásky a sklamania k manželstvu, tehotenstvu až po narodenie syna.

          V druhej knižke Z obloka (1999) sa autorka celkom sústreďuje na tému rodiny, rozvíja ju v trojgeneračnej špirále: starí rodičia, rodičia a predovšetkým hlavná postava Mátoha, matka rodiny tretej generácie. Postupne rozvíjaný motív rodinného života prehlbuje reflexívnymi návratmi do detstva, ktoré bolo komplikované rozvodom rodičov a z toho vyplývajúcimi Mátohinými ťažkosťami počas dospievania a gymnaziálneho štúdia. Ako vydatá mladá žena sa Mátoha stáva svedkom, ale aj účastníkom krízy druhého matkinho manželstva. Cenné je, že v knižke Z obloka autorka oproti téme rozpadu tradičnej rodiny, takej frekventovanej v súčasnej literatúre, nastolila tému zápasu o zachovanie, udržanie a rozvíjanie funkčnej, a teda aj šťastnej rodiny. Autorka invenčne strieda rozprávačské postupy, oscilujúce medzi vážnymi a vtipnými polohami, zručne narába aj s odstupom, iróniou a paródiou (paródia na scenár, na hudobnú kritiku a pod.) bez toho, aby neúnosne zľahčila vážnosť stvárňovaných tém, skrátka – ráta s čitateľom ako rovnocenným partnerom.

Šikulovej tretia próza Mesačná dúha (2003) žánrovo i tematicky rozvíja podnety prvej knižky. Podobne ako v prvých dvoch prózach v nej hrá dôležitú úlohu mestečko Modra s jeho miestnymi, komornejšími „dejinami“ oproti veľkým dejinám sveta. Aj keď nasleduje až po druhej knižke, tvorí medzi nimi akúsi „medzihru“.

Jozef Čertík