Veronika Šikulová debutovala v roku 1997 zbierkou próz Odtiene. Druhou v poradí bola knižka Z obloka (1999). Tieto dve diela neskôr vyšli v reedícii v jednom zväzku (2017) vo vydavateľstve Slovart, stali sa tak súčasťou kolekcie Šikulovej kníh vydaných s obálkami tvorenými obrazmi Tomáša Polonského. Grafickou podobou vyniká tiež autorkino dielo Diera do svetra (2012) ilustrované Martinou Matlovičovou v grafickej úprave Janky a Pala Bálika. Šikulová napísala aj knihu pre deti (To mlieko má horúčku, 2006). Časopisecky bola publikovaná autorkina poézia a jej prozaické diela boli zaradené do antológií a zbierok poviedok Päť x päť. Antológia súčasnej slovenskej prózy (2011), Sex po slovensky 2 (2005), Ži vo mne (2018) a Očistec (2020). Diela Veroniky Šikulovej vyšli aj v Rakúsku, Srbsku či Poľsku. Autorka pravidelne publikuje v denníku Pravda. Stala sa viacnásobnou finalistkou súťaže Anasoft litera (najnovšie v roku 2021 s knihou Tremolo ostinato, 2020) a v roku 2015 aj laureátkou za prózu Medzerový plod (2014).
Šikulová kreuje svojský prístup k jazyku, ktorým svoje diela píše. Je hravý, obsahuje napríklad svieže aktualizácie známych frazém (už v názvoch poviedok Je mi leto alebo Od svitu do mrkvy), objavujú sa v ňom však aj prvky hovorovosti typické pre región (dušinka) či novotvary (spoviedka). Z času na čas má autorkin rukopis blízko k poetickému jazyku a objavujú sa v ňom aj rýmy („Poď k nám a nikomu to nehovor, k nám do záhrady padol meteor“, Diera do svetra, s. 59). Literárny jazyk je jednou z najvýraznejších charakteristík autorkinej tvorby. Ďalšou signifikantnou črtou je mozaika spomienok, ktorou sa vyznačuje väčšina jej diel.
Veronika Šikulová je príkladom spisovateľky, ktorá vo svojej tvorbe priznane pracuje s vlastnou identitou. Kniha Domček jedným ťahom (2009) je uvedená vetou: „Všetky postavy v tejto knižke som ja“ (nečísl.). Text Dobré ráno zo zbierky Odtiene otvára zátvorka so slovami: „Chcela by som byť najmenej štyri Verony. Máli sa mi jedna“ (s. 79). Čerpanie z vlastného života umožňuje tvorivé spracovanie spomienok. Šikulová takto mozaikuje text nielen z vecí, ktoré prežila ona sama, ale aj zo spomienok rodinných. Práve prostredníctvom konfrontácie týchto dvoch spomienkových svetov sa vytvára tretí, akési zlúčené územie zažitého, na ktorom sa v bezčasí stretávajú momenty, zvuky, farby, vône („Zabila sliepky. Asi deväť. A ruky si umýva tak, že nepoužije ani vodu, ani mydlo, iba si ich trie jednu o druhú ako mucha. A potom, v tikote budíka, nos si ohrieva nad kávou“, Odtiene, s. 5, „Tata obliekali aj obúvali do vína. Mňa nie. Sama som sa, keď som si kúpila prvú voňavku, do nej schovala“, Domček jedným ťahom, s. 9). Poviedka Je mi leto je priam proustovskou ukážkou asociovania vône so spomienkami a nostalgiou (Proust sa v Šikulovej tvorbe objavuje aj v priamej referencii, napr. v diele Diera do svetra). Je zároveň vhodným pars pro toto príkladom toho, že autorka so spomienkami nepracuje lineárne a prvoplánovo, ale necháva ich plynúť vo vzájomne sa prestupujúcich vrstvách, z ktorých napokon poskladá text. Spomienka nie je cieľom takéhoto textu, je jeho prostriedkom. Poukazuje na väčší celok, ktorého je súčasťou. Zároveň v sebe nesie trvalé hodnoty, ktoré človeka v istej podobe sprevádzajú po celý život („Bolo to dávno. Na hlavách sa nám combŕlali pančuchy, a keby sa nich boli zvonce, vyzváňali by, dodnes by mi zvonili“, Odtiene, s. 14). Človek je z toho, čo zažil. Šikulovej postavy sú zo spomienok.
Už opísaná práca s vôňou ako literárnym motívom sa u Šikulovej ohlasuje aj v diele Petrichor (2016). Jeho názov znamená vôňu po daždi – špecifický typ čuchového vnemu, ktorý v ľuďoch vyvoláva emócie. Kniha sa začína cyklom textov nazvaných Zmysly aj nezmysly, ktoré jednotlivé zmyslové vnemy ďalej tematizujú. Balansovanie subjektívneho a objektívneho vnímania sa tu autorke darí prostredníctvom striedania singuláru a plurálu v podobných konštrukciách: „Mám rada kožúšky“ (s. 7) / „My, čo máme radi staré fotografie, ctíme tradície“ (s. 8). Práve fráza „mať niečo rád“, ktorá sa v textoch repetitívne objavuje, podčiarkuje autorkin pozitívny postoj k svetu, ktorý ju obklopuje. Jej citlivý pohľad na tento svet a snahu o jeho pochopenie, vyjadrenie svojho vzťahu k nemu.
Za šiesty zmysel je v knihe Petrichor s otáznikom označená láska. Jej podobám sa autorka venuje vo viacerých svojich textoch, napríklad už v knihe Mesačná dúha (2002): „Ja som chcela pyšnú lásku, všetko a nič zároveň, čarodejnícky, rozprávkovo, hrdo, úplne, s úsmevom, s hocijakým rizikom, neľútostne“ (s. 19). Pri popise mužsko-ženských, ale aj vo všeobecnosti medziľudských vzťahov Šikulová ekvilibristicky ohmatáva možnosti prejavov na oboch póloch stupnice: od mlčanlivej ignorácie až po elektrizujúcu vášeň. Aj v rámci vzťahov si uvedomuje pominuteľnosť povedaného a potrebu niečoho hmatateľného, čoho by sa človek v tomto svete doslova držal. To odtiaľ pochádzajú všetky jej trefné metonymie na uchopenie sveta, jeho poznávanie dotykom: „Ženy si pamätajú všetky šaty, ktoré nosili. Pamätajú si ich lepšie ako slová. Slová ľahko uletia, urobia si hniezda, zadriemu a zaspia v nich“ (Odtiene, s. 31). Takéto poznanie vedie následne k úspornosti vyjadrovania. Na vyslovenie jednoduchých životných právd netreba priveľa slov: „Milenky sa nečakajú, milenky sa opúšťajú“ (Odtiene, s. 22). Šikulová životné pravdy čitateľovi servíruje bez prípravy, drsne, ale ozajstne. Nahliadnutie života z perspektívy troch rôznych generácií prináša kniha Miesta v sieti (2011), v ktorej sa s rôznymi situáciami pasuje stará mama Jolana, dcéra Alica a vnučka Verona, pričom dôežitú úlohu opäť zohráva aj prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva.
Autorka sa narodila v Modre a silný citový vzťah k tomuto mestu sa odráža v jej tvorbe špecifickým spôsobom. Modra je Šikulovej univerzom, jej bezpečným, známym miestom. Nie je to len kulisa pre dej diela, je to mesto, ktoré autorka organicky pozná a v rámci jeho literárnej reprezentácie s ním pracuje tak, aby nestratilo ani len kúsok zo svojej autentickosti, ba naopak, aby mu ešte čo-to bolo pridané. Do Šikulovej Modry sa čitateľ vždy rád vráti, pretože cíti, že je tam vítaný. Mesto sa mu stáva tým, čím je autorke – bezpečím. O tom svedčí aj dielo Freska v dome (2014), ktorá je slovami autorky: „pokusom zapísať, nakresliť čosi ako vlastnú fresku v mojom, našom modranskom dome, hoci aj vysoko nad Modrou, v Hamrštíle, v dome, v ktorom som vyrastala a ktorý projektoval architekt Dušan Jurkovič. Chcem pospomínať na ľudí, čo k nám chodievali, o čom sa rozprávali. (...) Freska v dome sú eseje, črty, rozhovory, poviedky či spoviedky o literatúre, výtvarnom umení či hudbe, o konkrétnych ľuďoch, ktorí dnes patria alebo svojho času patrili aj do môjho života, a nielen tým, čo vytvorili“ (s. 7). Formálne podobne je štruktúrovaná aj ďalšia Šikulovej kniha Moyzesovo kvarteto 40 (2015), ktorá predstavuje súhrn rozhovorov, portrétov a životopisov hudobníkov tohto hudobného telesa a popisuje jeho dlhoročné fungovanie doma aj v zahraničí.
V oboch týchto dielach môžeme pozorovať Šikulovej prácu s časom. Čo bolo kedysi a čo je dnes tu stojí vedľa seba, aby sme to mohli porovnať. Nesúdiť, len vidieť, ako ten čas plynie. A skúsiť umiestniť všetky dieliky mozaiky spomienok na to správne miesto.
Jaroslava Šaková, 2021
