Viera Švenková patrí medzi ženské spisovateľky, ktoré sa neozývajú priveľmi nahlas, ale ich výpoveď nie je preto menej nástojčivá ako výpoveď autoriek, ktoré na seba upozorňujú výraznejším tematickým záberom, špecifickým, zvláštnejším prostredím či inými, akoby mimoliterárnymi kvalitami. Švenková je však od začiatku orientovaná špecificky na literárnu, nie mimoliterárnu výpoveď. Chce nám jednoducho niečo povedať a hlási sa so svojím slovom nie veľmi často, no bez dlhších odmĺk. Publikovať začala v Mladej tvorbe, okolo ktorej sa grupovala mladá básnická i prozaická generácia otvorená k svetu bez ideologickej príťaže v rámci daných dobových možností. Za zbierku poviedok Biela pani Zuzana bola odmenená ako najúspešnejšia debutantka roka Cenou Ivana Krasku. Tematika Povstania sa objavuje v jej románe Limbový háj. Už v novele Zátišie s gitarou naznačila však svoj prednostný záujem o ľúbostný vzťah, zväčša však ide o vzťah nenaplnený. Sledovanie muža a ženy vo vzájomnom vzťahu, kde si v ranej tvorbe väčšmi všíma osamotenosť ženy ako osamotenosť muža, sa neskôr stane nosnou líniou mnohých jej dlhších próz. Postupne prechádza k čoraz hlbšej reflexívnosti, nie je však u nej demonštrovaná tak priamočiaro ako napríklad u ďalšej ženskej autorky, takisto nositeľky ceny Ivana Krasku u E. Farkašovej. V zbierke poviedok Tatranské romance sa takáto tendencia prejavuje v rozprávaní o ľuďoch, ktorí istým spôsobom bilancujú svoje vzťahy, ich naplnenie a zmysel svojho života. Neurčitosť hodnotenia a pominuteľnosť trápenia a problémov sa prejavuje aj splývaním dialógov vo vnútornom monológu postáv. Postavy natoľko splývajú s autorkiným vlastným svetom a s jej postojmi, že ich napokon vnímame ako monolitné. Rodný kraj s panorámou Tatier sa pre ňu všeobecne stal zdrojom inšpirácie pre literárnu tvorbu, zázemím snívania o detstve. V jej prácach od prvých próz až po dnes ožívajú obyčajní ľudia z horských dedín, drobné, všedné postavy, pohltené každodennými starosťami. Kdesi za ich nenápadnými osudmi sa však vždy vypínajú tatranské končiare ako symbol sily, stálosti a krásy, ako možnosť ľudského dotyku s večnosťou. V románovej novele Listy vo vetre načrela do rodinnej kroniky a spolu s vlastným komentárom k skráteným rodinným udalostiam vznikla pôsobivá, poetická sága jej rodu. Nateraz posledným svojím dielom potvrdila svoju spätosť s rodným krajom a schopnosť širšie vnímať rodinné a všeobecne ľudské súvislosti.
Anna Blahová
