Vladimír Ferko je spolu s Vojtechom Zamarovským považovaný za priekopníka literatúry faktu na Slovensku. Po desiatich rokoch intentívnej novinárskej a reportérskej práce a cestopisnej reportáži z Číny Tajfún je dobrý vietor, objavil v knihe Veno z praveku svoju životnú tému a originálny spôsob jej interpretovania: svet živej a neživej prírody, vnímaný ako zaujímavý, až tajomný fenomén, ponúkajúci dobrodružstvo poznávania. Táto kniha o nerastoch a horninách Slovenska vyšla v roku 1962. V tom istom roku vychádza aj Zamarovského Objavenie Tróje. Obe knihy vniesli tak do žánru literatúry faktu nové témy a najmä nový spôsob prístupu k faktom. Dobrodružstvo poznávania ako významný fenomén žánru literatúry faktu, je charakteristický aj pre knihy Na dne sveta, Trinásť zlatých kameňov, Diamanty, Zlatá nostalgia, Žltý diabol, žltý boh, Magické kamene a Kozmické karavely. Sústavne a dlhodobo, štúdiom faktografických, vedeckých materiálov i osobným poznaním získavané poznatky o Slovensku zužitkoval Ferko vo vlastivednej, encyklopedicky koncipovanej publikácii Kniha o Slovensku, ku ktorej neskôr pribudla aj podobne orientovaná obrazová a textová publikácia Slovensko – moja vlasť. V nej vyvrcholil Ferkov dlhodobý zámer predstaviť Slovensko ako historický, kultúrne i prírodne bohatú krajinu. Kniha je premysleným výberom informácií z jednotlivých regiónov Slovenska, komponovaných tak, aby sa všeobecné fakty obohacovali o regionálne zvláštnosti , čím vzniká vyvážený a ucelený obraz o krajine, jej histórii a jej prírodných unikátoch. Vo všetkým týchto dielach dominuje autorova úcta k faktom a faktografická nasýtenosť textu. Od „prísne“ poňatého žánru literatúry faktu Ferko neskôr prechádza k forme faktografickej eseje v knihách Svetom moje, svetom… a Láska na Slovensku. Svetom moje, svetom… je rozprávaním o histórii slovenského drotárstva a Ferko sa tu oprel o rodinné i krajové tradície drotárstva, o autentický folklór drotárov, ich osudy a dokumenty, aby ich predstavil ako rozhľadenú a podnikavú societu remeselníkov, ktorej patrí primerané miesto aj v slovenských hospodárskych dejinách. Láska na Slovensku je rozsiahlym pohľadom na rôzne podoby lások na Slovensku a autor pri jej písaní využil rozsiahly archívny materiál, súdne spisy, rodinné kroniky. Faktografický základ témy oživuje ich príbehové podanie. Miera fabulácie v niektorých príbehoch je natoľko dominantná, že Lásku na Slovensku možno považovať za dielo pohybujúce sa na hranici literatúry faktu a beletrie. Príklon k beletrizácii tém, ktoré už predtým spracoval v ich faktografickej podobe potom dominuje v knihách Pravda Ruda Pravdíka a Ako divé husi (spoluautorstvo so synom Andrejom), ktoré predstavujú prozaickú syntézu drotárskej témy. Osobitné miesto vo Ferkovej tvorbe zaujíma kniha Konopný kríž. Je súborom próz, životných príbehov slovenských ľudí, ktorí boli po skončení druhej svetovej vojny nespravodlivo obvinení zo spolupráce s fašizmom, boli odvlečení Sovietskou armádou do Sovietskeho zväzu (prevažne na Sibír) a tu prežili peklo stalinských táborov – gulagov. Toto odvážne dielo, prvé s takouto témou v slovenskej literatúre, bolo na začiatku pookupačnej normalizácie (1970) stiahnuté z predaja a zošrotované. V roku 2000 siahol Vladimír Ferko aj k žánru eseje. Kniha Zákon smotany je súborom esejí, v ktorých sa dotýka predtým tabuizovaných či zámerne obchádzaných tém súžitia rôznych etník žijúcich v historicky exponovanom stredoeurópskom priestore. Po tridsiatich rokoch kultivovania a inovovania žánru literatúry faktu je Vladimír Ferko dnes považovaný za jeho klasika. O vklade, ktorý do rozvoja tohto žánru priniesol, svedčí aj to, že sa stal na Slovensku prvým nositeľom ceny Egona Ervína Kischa, ktorá mu bola udelená v roku 1993 za celoživotný prínos v oblasti literatúry faktu.
Anton Baláž
