Čarodejnica z Brazílie

Clarice – ako jej dôverne hovoria v Brazílii – vnímala svet okolo seba od malička inak. A sotva sa naučila čítať, začala písať. Keďže bola, ako o sebe sama neraz vyhlásila, „smelá plachá osoba“, svoje príbehy už ako dieťa posielala do detskej sekcie jedného z brazílskych denníkov. Žiaden z nich neuverejnili; už vtedy bolo jasné, že jej štýl a vnímanie sveta majú ďaleko od literárnych a spoločenských konvencií. Jej písanie, založené na pocitoch a vnútornom prežívaní, ostávalo vzdialené tak svetu rozprávok, v akom žili iné deti, ako i príbehom s klasicky vystavaným dejom.

Chaia z Čečeľnyku

Ak chceme pochopiť, z akých základov a tradícií vo svojej tvorbe vychádzala, nevyhnutne sa musíme vrátiť k jej koreňom. Clarice (pôvodne Chaja) sa nenarodila v Brazílii, ale v Čečeľnyku, ktorý dnes patrí Ukrajine. Prišla na svet v časoch mimoriadne turbulentných, keď jej židovskú rodinu hlboko zasiahli pogromy počas Ruskej občianskej vojny. Starého otca zabili, jej matku podľa viacerých zdrojov znásilnili. Rodina sa rozhodla emigrovať a dostala sa do Brazílie, keď mala Clarice len rok. Aby sa rodičia lepšie prispôsobili novému domovu, zmenili svoje krstné mená i krstné mená dvoch zo svojich troch dcér, no doma sa stále rozprávali v jidiš. Matka bola ochrnutá a zomrela, keď mala Clarice, jej najmladšia dcéra, len deväť rokov. Otec sa s dcérami presťahoval z Recife do vtedajšieho hlavého mesta Ria de Janeiro a bol pevne rozhodnutý zabezpečiť deťom dobrú budúcnosť. Clarice sa ako školáčka často zastávala iných detí, ktoré potrebovali pomoc, preto jej ľudia z okolia hovorili, že by mala ísť študovať právo. Myšlienka sa jej zapáčila a prihlásila sa na právnickú fakultu vtedajšej Brazílskej univerzity v Riu. Na vysokej škole mala viacnásobné menšinové postavenie – bola jedným z troch dievčat a navyše spomedzi všetkých iba ona mala židovský pôvod. Štúdium práva nenaplnilo jej očakávania a už ako študentka začala pracovať v redakcii novín a intenzívne písať. Ako žena vstúpila do profesií, ktoré boli tradične mužské. Jej prvý šéf ju charakterizoval slovami: „Bola to inteligentná dievčina, vynikajúca reportérka a na rozdiel od väčšiny žien vedela písať.“

Triumf ako debut

V roku 1940 jej ako devätnásťročnej študentke v časopise Pan vydali prvú poviedku s názvom Triumf. Už v tejto poviedke sú prítomné prvky, ktoré nájdeme v celej jej tvorbe – dôraz na vnútorné prežívanie postáv, nestálosť vzťahov, dôležitosť i zdanlivo nepodstatných podnetov okolitého prostredia. Luísa, závislá od dominantného partnera,  ktorý ju ubíjal, ponižoval a obviňoval z vlastnej neschopnosti písať, pociťuje hlbokú prázdnotu: „Pomaly, pokojne odbíja jedenásť. Ozve sa prenikavý škrek vtáka. Včera všetko znehybnelo, pomyslí si Luísa. Stále sedí prihlúplo na stoličke, nevie, čo robiť. Zahľadí sa na obraz s námorným výjavom vo sviežich farbách. Nikdy nevidela vodu, čo by vyvolávala taký pocit tekutosti a pohybu. Nikdy si ten obraz nevšimla. Odrazu ako prenikavo, hlboko zraňujúca kopija: ‚Odišiel.‘“ Pri bezcieľnom túlaní sa po tichých prázdnych izbách nachádza na kúsku papiera Jorgeovo vyznanie sa z vlastnej priemernosti. Z letargie a následného zúfalého plaču nad Jorgeovou malodušnosťou ju preberá voda a vzápätí uvedomenie si vlastnej sily: „Pozrela na veľký kohútik, z ktorého sa liala priezračná voda. Bolo jej horúco... Náhle dostala nápad. Povyzliekala sa, naplno otvorila kohútik a ľadová voda jej stekala po tele, až zjajkla do zimy. V tomto improvizovanom kúpeli sa radostne rozosmiala. Z vane sa jej naskytal nádherný výhľad pod už rozpáleným slnkom. Na chvíľu zvážnela, znehybnela. Nedokončený román, priznanie. Zadumala sa, vráska na čele aj v kútiku úst. Priznanie. Po tele jej však stekala ľadová voda a hlasno sa dožadovala pozornosti. V žilách jej už kolovalo príjemné teplo. Odrazu sa usmiala, čosi si uvedomila. Vráti sa. Vráti. Pozrela na krásne ráno okolo seba, zhlboka dýchala a takmer s pýchou cítila, ako jej pravidelne búcha srdce plné života. Zahalil ju teplý slnečný lúč. Rozosmiala sa. Vráti sa, lebo ona je silnejšia.“

Clarice ako fenomén

Poviedková tvorba sprevádzala Clarice Lispector od mladosti až do konca života. Napísala spolu 85 poviedok, ktoré vyšli po prvý raz súborne v antológii The Complete Stories, vydanej v angličtine. Za jej vznikom stojí autor spisovateľkinej biografie Benjamin Moser. O vydanie slovenského prekladu sa postaral Portugalský inštitút v roku 2019. Keď čítame Claricine poviedky, sme svedkami vývoja a smerovania jej tvorby, no zároveň sledujeme jej dozrievanie ako ženy. Kým prvú, už spomínanú poviedku, napísala ako devätnásťročná, poslednú poskladali z fragmentov po jej smrti.

Svoj prvý román napísala ako dvadsaťdvaročná ešte počas vysokoškolského štúdia. Vznikol z útržkovitých zápiskov, ktoré dala dokopy na podnet kolegu, spisovateľa a novinára Lúcia Cardosa. Ten jej navrhol vložiť na úvod epigraf z Joyceovho Portrétu umelca ako mladého muža, z ktorého vzišiel aj názov románu. Claricina románová prvotina vyšla v náklade tisíc výtlačkov, autorka namiesto honoráru dostala sto kusov, ktoré rozposlala kritikom. Kniha vyvolala okamžitý ohlas. Kritici dielo nazvali najlepším románom, aký kedy žena napísala v portugalskom jazyku. Introspektívny román nemá klasickú dejovú líniu, zameriava sa na stavy a pocity hlavnej hrdinky Joany, mladej ženy, ktorá sa v myšlienkach vracia do detstva i rokov stroskotaného manželstva. Jej príbeh je nielen prienikom do vnútorného sveta hĺbavej dievčiny s vlastným vnímaním jazyka i všetkého okolo seba, ale aj úsilím preniknúť do podstaty ľudskej existencie. Táto snaha spisovateľku sprevádzala celý život. Poznačená silnou židovskou tradíciou i katolíckym prostredím v novej vlasti neúnavne hľadala cestu, ako preniknúť pod povrch vecí, dostať sa hlbšie, k spirituálnej podstate ľudského života.

Krátko po vydaní románu sa objavili špekulácie, že za nevšedným menom a novátorským štýlom sa skrýva nejaký známy spisovateľ. Už vtedy sa začali rodiť fámy a mýty, ktoré postavu tejto nevšednej ženy a autorky obklopujú dodnes. Clarice je v Brazílii obrovským fenoménom, ľudia ju uctievajú, mnohí ju označujú za „čarodejnicu“, znova a znova sa ponárajú do jej diel. Rozhodne však nemôžeme tvrdiť, že jej tvorba je pre každého. Kým niekoho strhne hneď prvými riadkami a priam magicky ho vtiahne do svojich príbehov, iného nechá celkom chladným. Jej dielo veľmi často vyvolá obrovské nadšenie alebo naopak, úplné nepochopenie.

Hranice jazyka

Clarice Lispector sa krátko po vydaní románového debutu vydala za brazílskeho diplomata a dlhé roky ho sprevádzala na zahraničných misiách. Život manželky diplomata ju ubíjal. Ako sama povedala, „Nenávidela som ho, ale robila som, čo bolo treba, aby som pomohla bývalému manželovi. Usporadúvala som večere, dokonca som ukladala ružové lupene do misiek na umytie prstov, robila som všetko, čo sa očakávalo, ale dvíhal sa mi pritom žalúdok.“ Vždy upravená a krásna Clarice istotne pôsobila ako dokonalá žena diplomata. No za elegantným zovňajškom sa ukrývala nepokojná duša, ktorú takýto život nemohol napĺňať. Po rokoch v strávených v zahraničí napokon muža opustila a s dvoma synmi sa vrátila do Brazílie.

Písaniu sa venovala celý život. Hoci zdôrazňovala, že nie je profesionálna spisovateľka, a píše, len keď sa jej chce, zároveň dodávala, že keď nepíše, má pocit, že je mŕtva. Je autorkou deviatich románov, deviatich kníh poviedok a piatich kníh pre deti.

Ako autorka si vypracovala osobitý štýl, ktorý zodpovedal jej cíteniu. Pri svojom písaní často narážala na hranice jazyka. Touto témou sa zaoberá aj v románe Jablko v tme. Martim, ktorý spáchal zločin, chce začať celkom odznova, na samom začiatku využiť svoj skutok na úplnú obnovu. Pritom naráža na veci i pocity, ktoré nemajú meno. V úsilí preniknúť pod povrch vecí Clarice neberie ohľad na umelecké konvencie a narúša bežné gramatické schémy. Nerešpektuje pravidlá interpunkcie, prechádza z prvej osoby do tretej, z prítomného času do minulého, vytvára novotvary, opakuje vety a slová. Jej vety niekedy na prvý pohľad nedávajú zmysel. Nie je to však preto, že bola cudzinka, ako sa mnohí nazdávali. V Brazílii žila od raného detstva a portugalčinu ovládala výborne. Jej francúzske „r“, v ktorom mnohí tušili cudzí pôvod, spôsobovala skrátená uzdička. Ako napísal Benjamin Moser, „jedna z najvzdelanejších žien svojej generácie nemala medzery v spisovnej portugalčine, tak ako Schönberg nemal medzery v diatonickej stupnici ani Picasso v anatómii.“ Jej štýl je často znepokojujúci, prekladateľa i redaktora zvádza k snahe opravovať, uhládzať, eliminovať opakovanie, musíme si však uvedomiť, že ide o vedomé nerešpektovanie noriem, že Clarice nešlo o to, aby jej texty boli plynulé a štylisticky vycibrené. Svoje písanie nepodriaďovala estetickým kritériám, nechcela v čitateľovi vzbudzovať pocit krásna. Písala, lebo stále hľadala, a svoje hľadanie sa pokúšala pretaviť do slov.

Svoje knihy nikdy neponúkala zahraničným vydavateľstvám, lebo bola presvedčená, že v preklade už nepíše ona. Napriek tomu sama prekladala, hoci skôr preto, aby sa uživila, než z pasie k tejto činnosti. V jednom z rozhovorov priznala, že prekladanú knihu nikdy vopred nečíta. Keď pri práci dej dopredu poznala, prekladanie ju už nebavilo, no keď sa ho dozvedala postupne, ako prekladala vetu po vete, hnala ju zvedavosť. Prekladať jej knihy je skutočne mimoriadne náročné. Hoci som už preložila množstvo diel z portugalčiny, žiadny z autorov vo mne nevyvolal toľko pochybností súvisiacich s možnosťami prekladu ako Clarice Lispector. Ostáva mi veriť, že sa mi to aspoň do istej miery podarilo a že som aspoň trochu uspela v úsilí pomôcť slovenskému čitateľovi nahliadnuť do jej strhujúceho myslenia.

Jana Benková Marcelliová

Vyštudovala angličtinu a portugalčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde aj pracuje ako odborná asistentka na Sekcii portugalského jazyka a kultúry Katedry romanistiky. Zaoberá sa portugalskou morfológiou, lexikológiou a teóriou
prekladu. V rámci umeleckého prekladu sa sústreďuje najmä na súčasnú lusofónnu literatúru (Clarice Lispector, Rubem Fonseca, José Cardoso Pires, António Lobo Antunes alebo José Eduardo Agualusa).

Clarice Lispector: Jablko v tme

Preklad: Jana Benková Marcelliová

Bratislava: Portugalský inštitút, 2023

Clarice Lispector: Blízko divokého srdca

Preklad: Jana Benková Marcelliová

Bratislava: Portugalský inštitút, 2021

Clarice Lispector: Všetky poviedky

Preklad: Jana Benková Marcelliová

Bratislava: Portugalský inštitút, 2019