V roku nášho začlenenia do Európskej únie vstúpila celoslovenská súťaž o najkrajšiu žiacku prácu na tému Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko do svojho 12. ročníka. 860 prác zo 156 škôl z celého Slovenska prinieslo svedectvo o láske k vlasti a rodnému jazyku, o nevšednom duchovnom bohatstve našich detí, o ich vážnom, ale aj humornom pohľade na svet, ktorý ich obklopuje. V Roku slovenského sveta, za ktorý vyhlásilo valné zhromaždenie Matice slovenskej rok 2004, sa do súťaže prihlásili aj žiaci z Chorvátska (Josipovec, Punitovec), z Maďarska (Sarvaš), zo Srbska a Čiernej Hory (Báčsky Petrovec, Hložany, Pivnica, Selenč) a z Rumunska (Nová Huta, Sinteu). Svoje najúprimnejšie vyznania vyjadrili v slovenčine, pretože - ako povedal básnik - aj keby si ovládal stodesať ľudských rečí, iba v jednej snívaš.

Slniečko vstúpilo do súťaže ako súčasť odbornej poroty pre najmladšiu žiacku kategóriu a ako mediálny partner.

Vyhlasovateľmi súťaže sú Ministerstvo školstva SR, Ministerstvo kultúry SR, Matica slovenská, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Spolok slovenských spisovateľov, SPN-Mladé letá, Štátny pedagogický ústav a Dom zahraničných Slovákov.
 

Milan Rúfus v roku 2000 napísal báseň. Je to pozdrav a poďakovanie "ostrovu kanárikov", ako nazval deti zo súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko.

 

Milan Rúfus

Modlitba za deti tretieho tisícročia

 

Čo budeš, Bože, ďalej robiť
s mláďatami nie už Tvojej doby?
Podržíš ruku nad nimi?

Nedovoľ blúdiacemu času,
aby ich obral o ich krásu
a prestali byť šťastnými.

Aby im vzal ich melódiu
a trávil studne, z ktorých pijú,
a pustošil im srdiečka.

Voda, čo nikdy nezamŕza,
tá najsvätejšia voda - slza,
im nesmie padať spod viečka.

Rob všetko, čo len môžeš robiť,
aby si deti chorej doby
uchránil, Bože, od zlého.

Ostaň ich chrániť pri kolíske.
A nechaj čistým, čo je čisté.
Zomreli by sme bez neho.

 


 
Úryvky zo súťažných prác

 

           Slovensko... To je samá krása,
           keď sa pozrieš, usmievaš sa.
           Všade sady, polia, hory,
           Lúka kvetmi len tak horí.

 Zo Slovenska by som sa nikdy nehla,
 stojím tu pevne ako tehla.

 

Jana Jacková, Košice

 

 

Začínajú prázdniny,
ocko číta noviny.
Ja plánujem s mojím bratom,
ísť na výlet s kamarátom.
Zájdeme si na Oravu,
z hradu vidieť každú stranu
Odtiaľ vlakom na Kysuce,
vraj tam žijú devy súce.
Vrátime sa do Zvolena,
naše mesto páru nemá.
Už sa teším na prázdniny,
veď chcem spoznať aj kraj iný.

 

Michal Močko, Zvolen

 

 

Ako som bol v tábore

 

Minulé leto som bol v tábore v Horných Plachtinciach. Raz sme boli na výlete pri jednom nálezisku. Keď sme sa vracali, zastavili sme sa pri trúbiacom kameni. Na tom kameni keltskí bojovníci trúbili na poplach pred nepriateľom. Na kameni vedel trúbiť iba jeden chlapec. Mne to nedalo. Aj ja som sa to chcel naučiť, a preto som stále skúšal a skúšal, ale nešlo mi to. Potom som sa nahneval, a tak som zatrúbil, až sa ozývala celá dedina. Kamaráti mi začali tlieskať, lebo nikto tak nahlas ešte nezatrúbil, ani ten chlapec. Všetci totiž do vyvŕtanej diery v kameni stále pchali prsty a ja nie, a tak som ich to naučil. Keď sme prišli do tábora, kúpali sme sa v potoku, v ktorom plávali malé jalce. Ja som si jedného chytil a strašil som ním deti. Aj naše vedúce sa báli. Večer sme si opekali. Prázdninové dni prešli veľmi rýchlo a ja som konečne videl svojich rodičov.

 

Martin Goldschutter, Hnúšťa

 

 

Neposlušný Dunaj

 

Minulý rok v auguste som sa s rodičmi išiel pozrieť na Dunaj, ako vie vyrásť. Viete, ako vyrástol? Až tak, že ho museli strážiť vojaci, aby neutiekol. Na pomoc si zobrali vrecia s pieskom. Ľudia sa báli o svoje príbytky, aby ich nezaplavila voda. Myslel som si, že Dunaj zoberie so sebou do sveta celú Bratislavu. Veľmi som sa zľakol, že naše Slovensko už nebude mať také krásne mesto. Nakoniec sa však všetko dobre skončilo. Dunaj dostal rozum a vrátil sa do svojho koryta. Odvtedy tečie svojím pokojným tempom a ľudia sú šťastní, že im neukradol ich domovy. Poznáte predsa príslovie "Všade dobre, doma najlepšie".

 

Jakub Achberger, Pezinok

 

 

Celkom obyčajný človek

 

Na ulici stál smutný ujo. Stretávam ho každý deň.
"To je bezdomovec," pošepkal mi kamarát. "Daj si pred ním pozor!"
Doma som o tom hovoril s maminou. Toho uja poznala. Porozprávala mi rozprávku.
Bola jedna veľká záhrada. V nej rástla vysoká jabloň s chutnými jablkami. Len jedno bolo iné. Bývala v ňom rodina červíka Jonatána. Mal dve detičky. Stále bývali hladné. Ich rodičia iba jedli, pili a o nič iné sa nestarali. Až napokon celé jabĺčko zjedli. Chceli sa rýchlo presťahovať, ale všetky jablká boli obsadené. Rodina červíka Jonatána už nemala kde bývať. A tak stratili to najcennejšie, rodinu a domov. Rozliezli sa po záhrade a viac sa nestretli.
Rozprávka sa mi páčila a ja som pochopil, že ten bezdomovec je celkom obyčajný človek.
Pritúlil som sa k mamine. Ako dobre, že my sme naozaj rodina!

 

Miroslav Chovanec, Galanta