Pulzácie, pohyby, poklesky aj pozitíva

Literárnovedná produkcia 2019

Slovenská literárna veda a kritika sú v štandardnej forme. Vlani ponúkli svojmu čitateľskému okruhu viac ako dve desiatky rôznorodých knižných titulov. V menšine je tradičný žáner literárnej vedy – individuálna monografia. Vonkajší tlak na výkon a produktivitu a postupná zmena orientácie disciplíny na kolektívne grantové projekty spôsobili, že v bibliografii literárnovednej produkcie za rok 2019 dominujú dve skupiny publikácií: kolektívne monografie a zborníky a individuálne knižné súbory textov, z väčšej časti uverejnených už predtým časopisecky.

Dobre pripravený kolektívny projekt nepochybne môže priniesť vysokú pridanú hodnotu a povymetanie autorských šuplíkov a zostavovanie knižných výberov zo starého, ale jarého teoretického, literárnohistorického či kritického diela sa nemusí skončiť rozpačitým výsledkom. Neplatí to však o celej vlaňajšej produkcii tohto typu. Nasledujúci text ponúka telegrafický prehľad toho, čo sa udialo v našej literárnej vede; trochu väčší priestor výberovo poskytnem len jednej oblasti: publikáciám venovaným literárnej kritike a jej teoretickej reflexii.

Peter Zajac, Ľubica Schmarcová a kolektív stoja za monografiou Slovenský romantizmus: synopticko-pulzačný model kultúrneho javu (Host). Ide o poslednú publikáciu spoločného výskumného projektu ÚSlL SAV a Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach, zameraného na literatúru a umelecké smery, či slovami autorov „udalosti“, 19. storočia. Teoretickým východiskom jednotlivých zväzkov – interpretujúcich slovenský a český literárny klasicizmus, romantizmus, parnasizmus a realizmus – je Zajacov synopticko-pulzačný model, ktorý v skratke vníma literárne dianie ako nelineárne, teda plné prerušení, ruptúr, odbočení i návratných prepojení.

V prípade tohto viac ako 400-stranového zväzku o romantizme autori nadväzujú na „pluralitnú, vnútorne diferencovanú koncepciu romantizmu Oskára Čepana“ (s. 8). Výklad jednotlivých problémov sa opiera o pojmy ako škálovanie a naladenie. Cieľom nového čítania romantizmu je predovšetkým zachytenie dynamiky a premenlivosti tohto javu, rozličnej miery prítomnosti jednotlivých „markerov“, teda, povedzme, ideovo-esteticko-poetologických prvkov v jednotlivých literárnych „udalostiach“ 19. storočia. V tomto zmysle nie sú napríklad medzi klasicizmom a romantizmom prísne hranice, ktoré stále prezentuje tradičné školské vzdelávanie. Aj vzhľadom na zvolenú metódu nie je obraz slovenského romantizmu komplexný, ale selektívny. Základom publikácie sú literárnohistorické interpretácie vybraných romantických javov a osobností (napr. mesianizmus, motív zakliatej krajiny v slovenskom romantizme, Sládkovič, Kráľ, Hroboň, Záborský, Štúrovo epištolárne dielo a pod.), obohatené sú o kapitolu o romantickom maliarstve.

Vlani vznikla aj ďalšia obsiahla kolektívna literárnohistorická práca Modernizmus v pohybe (Veda). Zostavili ju Michal Habaj a Dana Hučková, ktorí v úvodnom slove konštatujú komplikované terminologické pozadie a v jednotlivých teóriách a kontextoch aj rozdielne chápanie takého globálneho pojmu, akým je modernizmus. Jednotlivé prípadové štúdie sa koncentrujú na parciálne problémy tejto témy v slovenskom prostredí od začiatku 20. storočia po štyridsiate roky. Celok knihy sa pokúša predstaviť vývoj modernistických ideí v priebehu jednotlivých desaťročí na príklade dosť rôznorodých výskumných oblastí. Z percepčného hľadiska publikácia pôsobí „medzerovito“. Popri modernizme ako označení celého konvolútu smerov sa tu často stretáme aj s reflexiou modernizácie – inštitucionálnej, technologickej, všeobecne civilizačnej. Autorky a autori mapujú premeny kolektívnych poetík (Dav, nadrealisti), dobové sociálne rámce (ženská emancipácia ako literárna téma), inštitúcie umeleckej prevádzky (časopisy, spolky), ale aj individuálne poetiky (modernistické tendencie u J. G. Tajovského).

Niektoré príspevky majú skôr prehľadový charakter a s hlavnou témou knihy sú spojené voľnejšie (napr. kapitoly o modernistickej dráme a o diskusiách v časopisoch DAV a Elán). Nie vždy sa podarilo sprostredkovať čitateľom avizované nové uhly pohľadu, no práca určite prináša aj súvislosti hodné ďalšieho rozvíjania (výberovo napr. interpretácie davistických a nadrealistických poetík cez ich vzťah k priestoru mesta a pod.). Pre vedeckú monografiu to síce nie je najdôležitejšie, no treba spomenúť kvalitné výtvarné a grafické spracovanie knihy, o ktoré sa postarala Barbora Šajgalíková.

Marianna Koliová napísala knihu Cestopisné obrazy v premenách času : reprezentácie Tatier a Váhu v cestopisoch prvej polovice 19. storočia (Univerzita Komenského). Autorka podrobne skúma vybrané slovenské, české a nemeckojazyčné texty z dvoch základných hľadísk: imagologického (obraz svojho a cudzieho) a estetického (kategórie malebnosti a vznešenosti). Zaujíma ju „krajina ako geograficky bližšie určená časť územia“, predovšetkým „jej dobovo konštruovaný obraz, do ktorého sa premietajú rozličné filozofické, ideovo-politické a umelecko-estetické náhľady“ (s. 205). Svoj výklad opiera o vybraný súbor cestopisov slovenských (J. M. Hurban, B. Nosák), českých (M. Fialka, V. D. Lambl) a nemeckojazyčných (S. Bredecký, A. Medňanský).

Monografia zaujme precíznym výkladom doteraz nezmapovanej problematiky. Zvolená vzorka textov ju umožňuje objasniť lepšie a s väčšou citlivosťou voči dobovej kultúrnej klíme, než by to bolo pri koncentrácii len na slovenskú literatúru. Svojou teoretickou prípravou, ako aj sústredenosťou literárnohistorickej práce autorka ukazuje, že tematológia a imagológia, ktoré občas vyprodukujú dosť povrchné výsledky, majú v súčasnej literárnej vede svoje oprávnenie a význam. Koliovej práca je však aj dobrým príspevkom ku genológii (dobové podoby a premeny cestopisného žánru), k mapovaniu multietnickej kultúrnej histórie horného Uhorska a k výskumu priestorových dimenzií literárnych textov, čo je v humanitnom výskume v globálnom meradle veľmi populárna cesta (tzv. spatial turn), hoci na Slovensku po nej doposiaľ príliš nekráčame.

Erika Brtáňová a Daniel Soukup ako editori pripravili publikáciu štrnásťčlenného slovensko-českého autorského kolektívu Z dejín kázňovej prózy I. (Veda – Ústav slovenskej literatúry SAV – Ústav pro českou literaturu AV ČR). Aj v nej sa ako dôležitý rámec výskumu jedného žánru (v tomto prípade homiletickej, teda kázňovej literatúry) javí prekonanie logocentrizmu a skúmanie zvolenej problematiky v širších dobových kontextoch presahujúcich úzky rámec národných literatúr. Jednotlivé príspevky ukazujú vzájomné prepojenia medzi latinskou, slovenskou, českou či nemeckojazyčnou tvorbou, prepojenia medzi jednotlivými geografickými oblasťami strednej Európy s dôrazom na habsburskú monarchiu, ako aj nadkonfesionálny charakter tohto v minulosti produktívneho a bohato zastúpeného žánru.

Z časového hľadiska sa jadro knihy venuje homiletickej problematike v 16. až 18. storočí, no s presahom do byzantsko-staroslovienskeho obdobia aj 19. storočia. Práve väčšia koncentrácia na konkrétne obdobie by tomuto projektu dosť prospela, najmä ak zohľadníme fakt, že výskumný tím v Úvode avizuje pokračovanie projektu aj ďalšie publikácie na túto tému. V tom prípade sa naozaj otvára zmysluplná možnosť koncentrovať sa v jednotlivých knihách na konkrétne, už identifikované problémy, napr. veľmi zaujímavé by bolo pokračovať v bohemoslovakistickom výskume barokovej literatúry zo slovensko-moravského pomedzia či v iných produktívnych témach.

Edíciu diela Bohuslava Tablica Poezye (Veda) pripravila a rozsiahlou úvodnou štúdiou v rozsahu monografie zaopatrila Lenka Rišková. Konštatuje v nej kľúčový význam Tablicovho štvorzväzkového diela zo začiatku 19. storočia, ktoré spolu s Palkovičovou Muzou ze slovenských hor a Šafárikovou Tatranskou múzou s lýrou slovanskou patrí k zakladateľským činom novodobej slovenskej poézie. Editorka sa ďalej venuje Tablicovej biografii, zaraďuje jeho umelecké a vedecké aktivity do kultúrneho kontextu, mapuje dobovú aj neskoršiu reflexiu básnikovho diela, približuje jazykovú, česko-slovenskú problematiku a v neposlednom rade interpretuje Tablicovu poéziu, v ktorej nachádza okrem veršotepeckej zručnosti i estetické hodnoty. Samotná edícia má formu transkribovaného prepisu originálu tejto rozsiahlej básnickej skladby, uloženého v martinskej Slovenskej národnej knižnici.

Editorka Marta Součková pripravila ďalší zo série každoročných prešovských literárnovedných zborníkov, tentoraz s názvom K teoretickým a praktickým aspektom slovenskej literárnej kritiky po roku 2000 (Filozofická fakulta PU v Prešove). Východiskom publikácie sú príspevky, ktoré odzneli na rovnomennej medzinárodnej vedeckej konferencii v novembri 2018 na FF PU v Prešove. Autorský kolektív tvoria literárni vedci a vedkyne z prešovského univerzitného pracoviska, ako aj viacerých iných slovakistických centier na Slovensku, v Česku a Poľsku. Hlavnou témou publikácie je literárna kritika, jej súčasné osobnostné aj inštitucionálne podoby, transformácie jej postavenia a kultúrno-spoločenských funkcií a pod. Niektoré príspevky sa zaoberajú inými umeleckými druhmi (divadlo, film), mediálno-technologickými presahmi témy (internet, publicistické formáty literárnej kritiky a pod.), resp. sprievodnými či hraničnými javmi literárneho života (napr. blogy a knižný trh). Samozrejme, obraz skúmanej problematiky nie je komplexný, ide o súbor sond do vybraných problémov súčasného kritického uvažovania o (prevažne) slovenskej literatúre.

Menej pozitívnou stránkou širokého autorského kolektívu a pomerne voľne vymedzenej výskumnej témy je nerovnaká „dostredivosť“ a vecnosť jednotlivých príspevkov v zborníku. Niektoré dôsledne rešpektujú zameranie publikácie aj žáner vedeckej štúdie, iné majú skôr charakter „oral history“, resp. reflexie vlastných aktivít na poli literárnej kritiky (S. Chrobáková Repar), ďalšie sa k téme približujú len voľne, ich význam pre sformulované výskumné zadanie je diskutabilný a spočíva skôr v kritickom prehodnocovaní myslenia o literatúre vo všeobecnosti (J. Briškár), prípadne sa dotýkajú skôr inonárodného kontextu (B. Suchoń-Chmiel).

Súčasná literárna kritika nepatrí medzi kvantitatívne i kvalitatívne vyťažené výskumné témy. V jej reflexii sa pričasto vyskytujú subjektívne súdy a publicistické klišé, napríklad konštatujúce nízku či stagnujúcu úroveň kritiky. Napokon, historicky to nie je žiadna zvláštnosť, podobné názory na kritiku neriedko zneli vo viacerých predošlých obdobiach. Chybou je, že stále nemáme k dispozícii relevantné výskumné dáta z tejto oblasti, no ak by som mal sformulovať výskumnú hypotézu, držal by som sa skôr opačnej predstavy, že reálny publikačný priestor pre literárnokritické žánre v printových aj digitálnych médiách je historicky azda najväčší. Jedným z dôsledkov tejto plurality je však výrazná fragmentarizácia literárnokritickej prevádzky, z ktorej môžu vyplývať subjektívne pocity znižujúcej sa kvality.

Mapovanie súčasnej literatúry a jej literárnokritického diskurzu je aj cieľom ďalších dvoch prác z vlaňajška. Ich spoločnou pozitívnou črtou je poukázanie na hodnotovo, metodicky aj personálne pluralitnú a živú literárnokritickú scénu: Antológia Kritická ročenka 2018 (LIC, ed. Vladimír Barborík) potvrdzuje, že kritika stále relevantne funguje v reflexii literatúry a vo svojich vrcholkoch disponuje nielen kvalitou, pestrosťou žánrových foriem (od terminologicky náročnejšie vybavených textov až po publicistické), ale aj relatívne dostatočným personálnym zázemím, nie horším ako v často idealizovanej minulosti. Ročenka priznane nadväzuje na projekt kritických antológií, ktorý sa v polovici šesťdesiatych rokov pripravoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Editor do nej zaradil 26 textov publikovaných v roku 2018 nielen v špecializovaných literárnych časopisoch, ale aj v inej tlači, bonusom sú prehľadové štúdie venované poézii (Viliam Nádaskay) a próze (Vladimír Barborík). Vďaka nim knižka rozširuje svoje funkcie, neponúka len správu o úrovni a podobách kritickej reflexie literatúry, ale aj o aktuálnom stave literatúry samotnej, upozorňuje na kľúčové diela daného roka.

Oceniť treba systematickú prácu editora aj odvahu – neprítomnosť textov z niektorých tradičných literárnych periodík a niektorých osvedčených mien literárnej prevádzky nesvedčí o predpojatosti, ale o smutnom fakte, že v recenzných rubrikách niektorých časopisov sa paradoxne pestujú všemožné žánre, len nie kritika. Ťažko odhadnúť dosah tohto projektu (medzičasom vyšla už aj Kritická ročenka 2019) na aktuálnu literárnu prevádzku, možno však takmer s istotou povedať, že sa nevyčerpá v prítomnosti a bude relevantným zdrojom informácií a istým návestidlom pre budúcich bádateľov a záujemcov o slovenskú prózu a poéziu.

Podobné ambície má aj kniha TOP 5 2015 : slovenská literárna scéna v odbornej reflexii (FACE), ktorá však k problému pristúpila z iného konca. Ide o dlhodobý projekt, prvý TOP 5 reflektoval rok 2010 a odvtedy postupne vychádzali ďalšie publikácie. Podobne ako Kritická ročenka konštruuje TOP 5 akýsi predbežný „kánon“, hodnotovo triedi, no nie formou antologického výberu už publikovaných kritík. Iniciuje vznik nových textov o významných dielach daného roku, ale o procese tohto hodnotového výberu sa veľa nedozvieme. Nevieme, ako editori dospeli práve k spomínanej desiatke diel. Publikáciu zostavili Marta Součková a Ján Gavura, tvoria ju už tradične interpretačné štúdie venované básnickým dielam (Adamčiak, Habaj, Kuniak, Bendzák, Buzássy) a prózam (Macsovszky, Brežná, Dušek, Beňová, Balla), ktoré vyšli v roku 2015.  Nemožno sa pristaviť pri každej zo štúdií, ale napospol sú to korektné interpretácie, akési medzistupne medzi prvými recenziami diel a ich neskorším literárnohistorickým zhodnotením.

Nejde o monografiu, hoci formálne sa tak kniha deklaruje. Kalendárny rok v literatúre nie je monografická téma, navyše, publikácia každoročne obsahuje aj texty z oblasti výtvarného umenia, čo tematický zámer ešte rozširuje a celý formát skôr problematizuje, ako mu pomáha. Vhodné by tiež bolo skrátiť dosť veľký, v tomto prípade štvorročný odstup medzi tematizovaným rokom a rokom vydania a zvážiť zaradenie úvodnej kontextovej štúdie.

Poézia žijúceho klasika Ivana Štrpku má svojich čitateľov, interpretov, poslucháčov (texty skladieb D. Ursinyho) a od vlaňajška už troch monografistov. Ku knihám Martina Kasardu z roku 1996 a Veroniky Rácovej (2015) pribudla monografia Zoltána Rédeya Krátka správa o dlhej trase osamelého bežca (Poézia Ivana Štrpku) (Modrý Peter). V prípade Z. Rédeya, zasväteného a minuciózneho interpreta slovenskej poézie, je jasné, že avizovanú „krátkosť“ treba brať s rezervou, v skutočnosti ide o solídnu, viac ako 250-stranovú monografiu, v ktorej postupne prechádza jednotlivými Štrpkovými zbierkami od debutu Krátke detstvo kopijníkov (1969) až po súčasnosť, teda po zbierku Kam plášť, tam vietor (2018). Autor zdôrazňuje kontinuálnosť, „procesnosť“ Štrpkovej tvorby, čo znamená, že básnik „prosto len tak neprichádza s novými zbierkami – každou ďalšou knihou buduje a (znovu)konštituuje mohutnú, ,mnohorozmernúʻ sémantickú sieť svojho básnického diela, ktorá má svoju logiku a svoje zákonitosti“ (s. 240). Rédey polemizuje s názormi, že Štrpkov básnický text sa vo všeobecnosti vzpiera čitateľom svojou prílišnou otvorenosťou a asociatívnou neprehľadnosťou či rapsodickosťou, naopak upozorňuje, že pozorné čítanie skôr ukazuje na sústavnosť, organickosť a vnútornú viazanosť Štrpkovej poetiky.

Fedor Matejov sa v brožúre Lekcie (z) poézie (SAP) venuje prevažne lyrike, obzvlášť interpretáciám básní Jána Ondruša, nadväzuje teda na svoje Tri texty o poézii J. Ondruša (2018), ako aj staršie Lektúry a Meandre. Prečo vyšli tieto dve naozaj útle knihy (110 a 68 strán) vo formáte cestovného pasu samostatne, v minimálnom náklade, bez lepšieho grafického spracovania a s výrazne obmedzenou distribúciou, vie len sám autor.

F. Matejov opiera svoje prenikavé čítania a kontextualizácie o tri premisy: Dianie v literatúre od 90. rokov podľa neho ovplyvňuje zmena štatútu intímneho čitateľského aktu, premenili sa inštitúcie národnej literatúry a lyriky ako jej reprezentatívnej synekdochy a skončilo sa postavenie lyriky ako samostatnej „paradigmy“ súdobej literatúry (s. 90). Autor ponúka nielen analytickú hĺbku konkrétnych interpretácií (J. Ondruš, prózy P. Vilikovského), ale aj širší záber, napr. v Skici k premenám poézie po r. 1945, v ktorej až inštruktážno-edukačne eviduje kľúčové kultúrne a literárne fakty a udalosti, formujúce slovenskú povojnovú poéziu až po prelom 80. a 90. rokov, okrem iného aj zbierky V. Mihálika.

Ranou tvorbou tohto básnika sa zapodieva Martin Navrátil. Ten napísal v dobrom slova zmysle tradičnú literárnovednú monografiu Pramene ranej poézie Vojtecha Mihálika (Veda), kde sa detailne venuje Mihálikovej poézii z rokov 1942 až 1950 a interpretuje, ako uvádza aj podtitul knihy, varianty a revízie básní z tohto obdobia, keď sa básnik najprv hlásil ku katolíckej moderne, no po februári 1948 politicky presedlal a postupne sa stal jednou s hlavných tvárí komunistického režimu v našej literatúre. Navrátil vo svojich textologických analýzach rukopisných, časopiseckých a knižných variantov viac ako dvoch stoviek básní ukazuje, že prepisovanie a prerábanie svojej tvorby malo u básnika ideologické aj umelecké dôvody. Monografia je príspevkom „k novej interpretačnej optike pomocou textologického výskumu“ (s. 187), dodajme, že u nás dosť ojedinelým. Jej súčasťou je aj digitálna edícia na priloženom CD, ktorá umožňuje prehľadnú prácu s jednotlivými verziami Mihálikových básní.

Judit Görözdi pokračuje v hungarologickom výskume zameranom prevažne na prózu od druhej polovice 20. storočia po súčasnosť knihou Dejiny v súčasných maďarských románoch (Veda – Ústav svetovej literatúry SAV). Mapuje problematiku dejín, dejinnosti, ich reflexie a rozličných naratívnych stratégií spojených so spracovaním historickej problematiky, všíma si problematiku historického žánru a jeho transformácie. To všetko na materiáli próz a autorov, ktorí sú známi aj u nás: Péter Nádas, László Krasznohorkai, Péter Esterházy, Pál Závada, Lájos Grendel alebo Éva Bánki. Východiskom jej interpretačných štúdií sú teda postmoderne ladené prózy a s nimi spojený komplex teoretických problémov: pseudohistorickosť, dekonštrukcia „veľkých“ dejín a mikrohistória, optika marginalizovaných skupín. To sú témy, ktoré môžu ďalej rezonovať aj v slovenskej teoretickej reflexii.

K sedemdesiatke literárneho vedca, profesora FiF UK Valéra Mikulu, vyšiel trojzväzkový výber Kritiky, Štúdie a eseje a Rozhovory (KK Bagala), zostavil ho sám autor. Edičný projekt však pomkýna k úvahám, či bol tento spôsob oslavy jubilea najpríhodnejší. Mikula nenapísal až tak veľa textov, ale vyšlo mu mnoho kníh. Zdanlivý paradox sa rozplynie, ak nazrieme do edičných poznámok jednotlivých zväzkov. Niektoré štúdie zaradené do tohto výberu vychádzajú štvrtýkrát, iné v priebehu pár rokov už tretíkrát knižne, ďalší text zaradili do výberu skôr, než stihol vyjsť v pôvodnom periodiku (rozhovor s D. Teplanom pre Litikon). Mikula súčasnú beletriu až na výnimky nerecenzuje už takmer dve desaťročia, takže aj povestné briskné kritiky v príslušnom zväzku sú tie staré, až na pár „nových“ starých textov z rukopisu. Inak viac či menej známe čítania proti srsti Hviezdoslava, Tatarku, Válka a iných, dobré rozhovory. Len čo s knihami, ktoré sme si doteraz od Mikulu pokúpili? Vyhodíme ich, aby sme v knižnici našli miesto pre tento výber z predošlých výberov?

Stanislav Rakús v útlej knihe Text a dielo (Modrý Peter) obsahujúcej glosy pôvodne publikované v tlači (denník Sme v rokoch 2010 až 2014) variuje svoje dlhoročné témy – vzťah diela a čitateľa, účinnosť a funkčnosť textu, problematiku interpretácie, vzťah látkovej (mimotextovej) a textovej skutočnosti a podobne. Nejde o literárnovedný opus v užšom zmysle slova, ale Rakús má schopnosť vypovedať aj na malej ploche publicistického žánru filozoficko-umelecky, v tomto zmysle môže byť knižka kondenzovaným sprievodcom po kľúčových problémoch myšlienkového sveta tohto prozaika a teoretika.

Katarína Hrabčáková je autorkou monografie Semiopoetický aspekt básnickej identity s podtitulom K problematike feminínnosti v súčasnej slovenskej poézii (FACE v spolupráci s FF PU v Prešove). Sústreďuje sa na strednú a mladšiu generáciu autoriek a ich videnie problematiky feminity, autorstva, sebazviditeľňovania sa v texte, teda na širokú škálu problémov spojených s (nielen rodovou) identitou. Autorka pracuje s relevantnou sekundárnou literatúrou a pozitívom je, že väčší priestor venuje analýzam doposiaľ príliš interpretačne „nevyťažených“ poetiek S. Kaščákovej, E. Parilákovej a V. Dianiškovej. Na druhej strane, bezprostredná živosť spracúvanej látky jej niekedy bráni poodstúpiť od problému a pozrieť sa naň komplexnejšie, kniha skôr skicuje a rozkresľuje budúce témy. Táto neurčitosť sa prejavuje aj na štylistike a formálnych záležitostiach knihy, napríklad v duplicitnom uvádzaní literatúry nielen na konci knihy, ale i pri jednotlivých kapitolách.

Poetka, prozaička a literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar je autorkou knižného súboru Bielym atramentom: feministická literárna kritika a gynokritika (Aspekt). Publikácia je rozdelená na dve časti: hard obsahuje texty teoreticky explicitnejšie čerpajúce z (post)feminizmu, v časti soft prináša súbor recenzií ženských autoriek svetových (napr. Plath, Ugrešić, Tokarczuk) aj slovenských (Haugová, Juráňová, Brežná, Blažková a iné). Svoje „hľadanie ženskej verzie zmyslu“ opiera S. Repar v úvode o rekonštrukciu feministických diskusií nad gynokritikou Elaine Showalterovej. Svoju knihu, skomponovanú z textov publikovaných prevažne časopisecky po roku 2000, považuje v tejto oblasti na Slovensku za premiérovú. Avizovanú vnútornú previazanosť jednotlivých častí publikácie nie vždy cítiť. Ide skôr o súbor dokladujúci široký rozsah autorkiných teoretických aj literárnych záujmov a vývoj jej feministického myslenia o literatúre a humanitných vedách v uplynulom takmer dvadsaťročí.

Popri iných profesionálnych aktivitách pracoval Vladimír Petrík (1929 – 2017) na sklonku svojho života na rozsiahlejšej štúdii o kritikovi A. Matuškovi, ktorý však bol jeho dlhoročnou témou a o jeho knižný portrét sa pokúšal od druhej polovice 70. rokov. Kniha s názvom Slovenský intelektuál Alexander Matuška (LIC) mu napokon vyšla posmrtne, obsahuje rovnomennú nedokončenú rukopisnú štúdiu a ďalšie texty V. Petríka o Matuškovi, ktoré do knihy doplnili editori Vladimír Barborík a Magdalena Bystrzak. V slovenskom prostredí ide o vcelku zriedkavý edičný projekt, ktorého cieľom je nielen textová, ale aj myšlienkovo-koncepčná rekonštrukcia fragmentárneho diela. Editori využili, že V. Petrík v priebehu desaťročí publikoval o Matuškovi dosť drobnejších, žánrovo rôznorodých prác. Tie zaradili do knihy spolu so spomenutým rukopisným fragmentom, ktorý však už podľa nich poskytoval možnosť zrekonštruovať koncepciu nedokončenej štúdie a jej približný rozsah. Okrem edičnej poznámky kniha obsahuje aj text M. Bystrzakovej, v ktorom autorka charakterizuje Petríkov prístup k Matuškovi ako prístup historika, „ale so zmyslom pre psychológiu autora“ (s. 145), čo aj vo všeobecnosti vystihuje V. Petríka ako literárneho historika a kritika.

Útly knižný súbor Radoslava Kovácsa Z okrajov (Modrý Peter) vyšiel v esejisticko-literárnovednej edícii Sivá brada. Je zložený z vyše dvadsiatich samostatných krátkych textov orientovaných na reflexiu troch oblastí: divadla (predovšetkým tvorba súboru Actores z Rožňavy), výtvarného umenia a literatúry. Samotné články mohli vo svojich pôvodných kontextoch fungovať celkom dobre, sú záznamami kultivovaného vnímateľa umenia. Kniha bez predslovu a edičnej poznámky, ktoré by čitateľa lepšie oboznámili so zámermi autora a pôvodom textov, je však stratená vo vesmíre. Chýba jej rámec a koncepcia. Určite by sa nám zišla podobná správa, prípadová štúdia o fungovaní kultúry, umenia, literatúry v slovenskom regióne – príklad Rožňavy s jej rôznymi aktivitami a aktivistami by bol prínosný (Actores, Rožňavské radiály, kultúrno-kreatívne centrum Kláštor). Autor by však musel opustiť ezoterický minimalizmus a pustiť sa do sústredenejšej práce, na ktorú treba čas. Obávam sa, že takto knižka zapadne hneď po vydaní, zostane len privátnym zápisníkom milovníka umenia a literatúry, napr. R. Slobodu, P. Hrúza, E. J. Grocha alebo R. Juroleka, o ktorých píše.

Fakulta stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre knižne vydala prácu Moniky Adamickej Slovenské židovstvo v tvorbe Antona Baláža. Publikácia, ktorá vykazuje formálne znaky vedeckej monografie, však v tejto podobe nikdy nemala byť knižne publikovaná, obsahovo a štylisticky je na úrovni priemernej kvalifikačnej (snáď diplomovej) práce, no s úplne nedostatočným využitím sekundárnych prameňov. Jej jadrom je prerozprávanie obsahov prozaických a non-fiction diel Antona Baláža so židovskou tematikou. Vydávanie takýchto prác nerobí dobré meno tomuto pracovisku a posudzovateľom, ktorí udelia podobným projektom svoje odporúčanie (doc. Ján Gallik, doc. Ivan Šuša).

Názov práce Dalimíra Hajka Literatúra ako existenciálna komunikácia (VSSS) avizuje koncepčnejšie zamyslenie sa nad existenciálnymi otázkami v literatúre, no v skutočnosti sme dostali do rúk knižný súbor fragmentov, časopiseckých textov, úvah, recenzií odbornej a beletristickej literatúry. Opäť teda nejde o monografickú prácu, ako sľubuje text na prebale knihy, ktorá neobsahuje edičnú poznámku ani zoznam odbornej literatúry, a nedostatočný je aj spôsob odkazovania na citovanú literatúru. Jednotlivé kapitolky nespája ani záujem o jeden druh či žáner, hoci autor sa na úrovni bežnej publicistickej recenzistiky venuje prevažne poézii – D. Pastirčákovi, J. Švantnerovi, V. Turčánymu, V. Mihálikovi, I. Hochelovi, H. Koškovej a iným. 

Zborník Aspekty literárnovedné a jazykovedné IV (Verbum – vydavateľstvo KU) z produkcie Katedry slovenského jazyka a literatúry FF KU v Ružomberku edične pripravili Dana Baláková a Viera Kováčová, venovaný je prof. Milanovi Ligošovi. Okrem rôznorodých príspevkov z oblasti lingvistiky a didaktiky slovenčiny prináša aj niekoľko literárnovedných štúdií, z ktorých azda najväčšmi zaujme text Jany Juhásovej venovaný aktualizáciám stredovekých konceptov finality, smrteľnosti v súčasnej slovenskej poézii.

Špecifickým typom odborných publikácií sú personálne bibliografie. Ústav svetovej literatúry SAV vydal vlani až tri: Inšpiratívnosť pomedzných pohľadov (personálna bibliografia Márie Kusej), Nezameniteľný zmysel pre vecnosť (personálna bibliografia Milana Žitného) a Rozmanitosť skúmania kultúrnych priestorov (personálna bibliografia Kataríny Bednárovej). Na záver tohto expresného prehľadu literárnovednej produkcie z roku 2019 ich spomínam preto, že vo všetkých prípadoch nejde len o knižné prehľady tvorby spomenutých osobností prekladu a translatológie, ale aj o útle zborníky s príspevkami mapujúcimi rôznorodé profesionálne aktivity rusistky M. Kusej, germanistu a nordistu M. Žitného a romanistky K. Bednárovej.

Mgr. Radoslav Passia, Ph.D. (1977)

Vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Výskumne sa venuje slovenskej literatúre 20. a 21. storočia. Vyšli mu monografie Na hranici. Slovenská literatúra a východokarpatský hraničný areál (2014) a Hľadanie súčasnosti. Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (spoluautor, 2014) a kniha Deväť životov. Rozhovory o preklade a literárnom živote (s Gabrielou Magovou, 2015). S Vladimírom Barboríkom edične pripravil monografiu Spisovateľ ako sociálna rola (2018). V rokoch 2010 až 2015 bol šéfredaktorom literárneho časopisu Romboid, v rokoch 2019 až 2020 šéfredaktorom mesačníka Knižná revue. Je spoluzakladateľom literárnokritického webu plav.sk. Ako publicista a moderátor spolupracuje s Rádiom Devín.

Foto: archív R. P.