Slovenská literatúra pre mladých Čechov

Možno prvou zaujímavosťou tejto knihy je prvý pohľad do tiráže, v ktorej sa dočítame, že vyšla s „podporou Ministerstva školství, mládeže a tělovýchovy ČR ve spolupráci se Slovenským literárním centrem v Bratislavě s Slovenským literárním klubem v ČR“. Už takéto fakty isto stoja za povšimnutie a napovedajú, že „cezhraničný rozmer knihy“ právom neušiel pozornosti viacerých inštitúcií, ktoré majú – takpovediac v rezorte – okrem iného aj starostlivosť o zachovanie (nielen) literárnej vzájomnosti, styčných bodov (ktorých je vzhľadom na minulosť nemálo) a v neposlednom rade oživovanie všetkého spomenutého predovšetkým medzi príslušníkmi mladej generácie. Veď odborné prieskumy i laické skúsenosti varovne dvíhajú prst nad skutočnosťou, že mladí ľudia v Čechách nečítajú slovenských autorov, nepoznajú ich a vôbec, prestávajú po slovensky často aj rozumieť.

Aj vzhľadom na posledný článok varovne zdvihnutého prstu je dobré a dobrej literatúre blízke, že opäť raz zobrala na svoje plecia „kríž“, vlečúc ho na pomyselnú mimoliterárnu Golgotu. Respektíve literáti, v tomto prípade renomovaný slovenský prozaik Anton Baláž (1943) a literárny historik a kritik Vladimír Petrík (1929).

V Čítanke „cítiť“ toto dvojautorstvo, no jedným dychom treba dodať, že – v rámci použitej metafory – neposmrdkáva“, naopak, „vonia“ vycibreným vkusom pre mieru, na jazyku cítiť „buket“ mnohoročnej skúsenosti i rafinovaný zmysel pre výber ingrediencií, vhodných presne pre konkrétnu skupinu adresátov, čitateľov, ako z vyššie uvedeného domicilu knihy – „pro střední školy“ – vyplýva. Tu treba oceniť aj mnohoročnú skúsenosť autorov pri zostavovaní edičného počinu, keď sa rozhodli práve pre modernú slovenskú literatúru, veď isto by medzi stredoškolákmi v Čechách ťažko hľadali pochopenie hoci i s takými klasikmi ako napríklad J. G. Tajovský, F. Švantner, J. Cíger Hronský, etc... Česi tomu hovoria „chytnout se drápkem“. Ktovie, možno po literárnej slovenčine D. Tatarku, P. Jaroša, M. Válka, D. Mitanu, P. Pišťanka či P. Rankoav dostane mladý český študent „apetít“ na niečo z pomyselnej slovenskej literárnej pivnice. Teda, samozrejme, pivnice z časového hľadiska... Tu sa dostávame už ku štruktúre celej knihy i jednotlivých hesiel.

Ideálne „dvere“ do čítanky (spomínaný bonbónik pre mladého českého čitateľa!) obstaráva úryvok z pesničkového textu Voda, čo ma drží nad vodou Jozefa Urbana, zhudobneného skupinou Elán pre tretí diel kultovej Fontány pre Zuzanu. Ďalší kvázi mimoliterárny „odskok“. Stačí si spomenúť na nedávny megakoncert skupiny práve v Prahe – osobne si neviem predstaviť presvedčivejšie, a napriek tomu nie lacné, lákadlo.

A hneď potom nasleduje miništúdia o súčasnej slovenskej literatúre, vhodná práve rozsahom, ktorá je nevtieravou prechádzkou od Proglasu až po vznik Slovenskej republiky (a v tomto zmysle samostatnej literatúry) v roku 1993, prechádzajúca do prvej „kapitoly“ o troch literárnych prúdoch pred rokom 1989. Prvý z nich je venovaný literárnemu disentu: D. Tatarkovi, L. Mňačkovi a – tak trochu prekvapivo – i J. Smrekovi, no kto pozná básne tohto najčítanejšieho slovenského básnika z 50. rokov 20. storočia, nediví sa. Každý autor – a tak to v knihe pokračuje aj ďalej – je predstavený stručným bibliografickým portrétom a žánrovou zaradenosťou, nechýba niekoľkoriadkový výstižný citát diela. Celá spomínaná časť je, logicky a pragmaticky, v češtine. Potom však prichádzajú na rad rozsiahlejšie ukážky z tvorby – už po slovensky! Vysoko treba oceniť aj nápad uviesť vždy na konkrétnej strane pod čiarou „sporné“ slová aj v českom ekvivalente, pretože – ako sme písali vyššie – znalosť slovenčiny medzi mladými Čechmi už pokrivkáva.

Takto pred mladým českým (a určite aj slovenským) čitateľom postupne „ukazujú“ časť svojej tvorby tri desiatky literátov spoza Moravy, hoci vo viacerých prípadoch dielom aj osobným životom spätým či už s bývalou spoločnou alebo súčasnou samostatnou históriou. Slávikov aj Čechov. Napríklad režimom trpení M. Rúfus, J. Johanides, R. Sloboda; poeti „modernej vnímavosti“ M. Válek, Ľ. Feldek, J. Buzássy, I. Štrpka; ideológiu smiechom nahrádzajúci I. Kadlečík, P. Vilikovský, D. Mitana a D. Dušek; nastupujúci skeptici D. Podracká, D. Hevier, P. Pišťanek, J. Satinský + M. Lasica, S. Štepka, Viliam Klimáček; predstavitelia veku kybernetiky a pop kultúry M. Hvorecký, P. Rankov, J. Bodnárová, G. Murín, K. Peteraj a (spomínaný) J. Urban. Bodku predstavuje ďalšia miništúdia o slovenskej literatúre a portréty zostavovateľov.

Keď sme pri nich, treba si uvedomiť, že zostavenie učebnice (z istého pohľadu „lexikónu“) vždy prináša viaceré riziká. Spomeňme aspoň voľbu štruktúry a predovšetkým výber spisovateľov aj ich diel. Určite viacerým v nej chýbajú napríklad nadrealisti (R. Fábry, Š. Žáry), „kráľ“ národných esejí V. Mináč, tiež bývalým režimom zatracovaní a „znovupovstavší“ L. Ťažký a D. Slobodník, básnici lásky a erotiky (ozaj, to by bolo pre mladých!) J. Kostra a Š. Moravčík... To by sme však už – odhliadnuc možno i od plánovaného rozsahu – zachádzali takmer do porušovania autorskej /zostavovateľskej licencie, ktorá má svoje nespochybniteľné ©, a o to nám v žiadnom prípade nejde.

Každopádne môžeme konštatovať, že recenzovaná Čítanka má nemalú – a podľa prvých ohlasov i čiastočne dokonalú – ambíciu vrátiť modernú slovenskú literatúru medzi mladých českých ľudí, čo je obrovské Plus (schválené písané začiatočnou verzálou). Ostáva veriť, že sa to jej zostavovateľom a vydavateľom podarí a mladí ľudia spoza rieky Moravy, na základe dobrých skúseností s dobrou literatúrou, pochopia, že aj za jej vodami bolo a stále je čo čítať.

(Zrkadlenie, 1/2004, roč. 1, str. 185 – 186)