Predseda poroty Michal Habaj v Predslove píše, že v zborníku nájdeme „veľa dobrej poézie“ – to je pravda a dodať treba jediné: uvedené platí bez ohľadu na to, či ste literárny kritik, vášnivý čitateľ poézie, alebo „obyčajný človek“, ktorý k tomuto zborníku iba nechtiac zablúdil.
Sériu víťazných príspevkov siedmeho ročníka Básní (teraz už aj s českou účasťou) otvára cyklus Matěja Lipavského Banánovky. Ide o texty esenciálne poetické, takúto ich „tradičnosť“ z druhej strany vyvažuje „modernosť“ látky. Autor pracuje s dobre známymi poetickými konceptami, repertoár výrazov a tónov – nostalgia, melanchólia, pominuteľnosť, uplývanie času – je takpovediac tradičný, výsledné spracovanie však (treba povedať, že celkom sympaticky) nemá podobu akejsi vidieckej idyly, ale skôr smutného a špinavého urbánneho priestoru (pričom urbánny štýl života prestupuje aj niekdajšiu doménu rurálnosti).
Poetické sínusoidy
Hneď vzápätí však prichádza zakolísanie – cyklus Rozplynutie Mareka Grajciara totiž podľa mňa jednoducho nefunguje. Obrazy ako: „Prvý sneh vždy prikryje / spomienku na tvoju tvár“, alebo: „Srdcia sa im trepocú ako môj šepot / zlyhávajúci na hranici strachu“ veľa vody nenamútia. Možno by mohli fungovať vo filmovom jazyku ako snové sekvencie, ako texty však neobstoja.
Víťazstvo Simony Rackovej je plne zaslúžené. Jej Noční převádení mláďat stelesňuje (takmer) všetko to, čo mám na českej poézii najradšej – toto moje hodnotenie, samozrejme, nemá úplne ostré kontúry, ale s istotou môžem povedať, že ma nadchla prítomnosť tajomstva priam archaicko-archetypálneho, presnosť veršov, z ktorých niektoré sú ako úder päsťou (pripomínajúci, že svet sa môže celý premeniť aj v jedinom okamihu), ale v neposlednom rade napríklad aj skvelá komunikácia názvu a tela básne. Uvážte sami: „Pohlaď právě to, / co jde zlomit.“
Nasledujú Ztráty paměti Pavla Jonáka – pätica textov, označených rímskymi číslicami (v poradí 1 – 5, prekvapenie sa nekoná), ku ktorým veľmi nemám čo napísať. Nepovažujem tento súbor za vyslovene zlý, myslím si však, že je na práve jedno prečítanie – ide o porovnanie malých a veľkých dejín (spoiler: hodnotenejšie, „zapamätateľnejšie“, sú podľa lyrického subjektu tie „malé“), je to však porovnanie veľmi konvenčné a len málo originálne.
Mŕtva kaviareň Martina Melicherčíka je na môj vkus trochu uvravená – chápem však, že to je zrejme súčasťou autorského zámeru. Takýmto spôsobom odráža cyklus povrchnosť dnešnej doby, ukazuje nás zvonka, nejde do hĺbky, ale v zábleskoch pripomína, že táto hĺbka v nás ešte stále existuje (myslím si, že práve toto môže byť jeden z dôležitejších odkazov tohto cyklu).
Veľmi dobrým príspevkom do zborníka je Petr Mezihorák a jeho Přiblížení. Tieto texty vo mne vyvolávajú skôr nie racionálne, ale emocionálne/iracionálne odozvy – napríklad mám pocit, že šesť básní (z ktorých len jedna presahuje dĺžku ôsmich veršov) má akúsi tvrdú metalickú príchuť, ktorú neviem dosť dobre zaradiť do kontextu toho, čo som už čítal. Možno to však bude spôsobené neochvejnou neúprosnosťou otváracej básne cyklu s názvom Přivaděč.
O (ne)úspornosti veršov
Spolu s Mezihorákom figuruje na druhom mieste (za Rackovou) aj Marián Milčák s najrozsiahlejším súborom básní v zborníku. Wignerov priateľ sa vyznačuje (príliš?) gnómickým rázom a čerpá podnety z „dávnych príbehov“ – mám však pocit, že v „pôvodnej“ podobe tieto príbehy majú relatívne slabý interakčný potenciál, naopak, v ich posunutí do dnešnej doby sa autor v rámci aktualizačného momentu nedokáže úplne vyhnúť nenáležitej vulgarizácii. Milčákov cyklus teda nedisponuje hutnosťou a koncíznosťou, ktorá je vlastná ostatným – najmä tým lepším – príspevkom v súťaži.
Ďalšiu prémiu získalo Nulové světlo Jakuba Pecháčka. Cyklus pracuje s akýmsi temným fiktívnym svetom, v rámci ktorého ako jeden z kľúčových motívov funguje kanibalizmus. Môže ísť čiastočne o úsilie šokovať, celkový tón týchto piatich básní sa mi však zdá byť skôr melancholický, možno vyslovene až elegický. Napriek potenciálu tejto zaujímavej kombinácie si myslím, že básne nebudú mať na čitateľa dlhotrvajúci efekt.
Jana Těsnohlídka netreba predstavovať – myslím si, že aj porotcovia tušili, že jednoducho nazvané Nové básně napísal práve on. Rytmické texty disponujú (nad)užívaním postupu opakovania a variovania celých segmentov, výsledok je akosi zvláštne depresívno-dekadentno-romantický – možno stačí citovať: „život / je i tohle – / tohle / co z něj zbylo / tohle / co z nás zbylo“. Môže byť.
Príjemne ma prekvapil Martin Vlado – to, že bude tematizovať literárne súťaženie, som tušil (predsa len nie je v literárnych zápoleniach nováčik), ale v cykle cheppott schramot tak urobil na priam miniatúrnej ploche, s využitím obdivuhodne nízkeho počtu slov, takmer by som až povedal, že s trpezlivosťou zenového majstra, pri tom všetkom však nestrácajúc svoj(ský) (dô)vtip.
Pozitívne je to, že k zborníku Básne SK/CZ 2017 sa bude dať čitateľsky vrátiť – dokonca mám pocit, že keď o mojom čítaní nebudem musieť písať, tak si tieto texty ešte viac užijem.
Matúš Mikšík
