Vyhľadávanie
Ak dnešný slovenský čitateľ vôbec číta súčasnú slovenskú prózu, neraz je asi veľmi zmätený. Rôznorodosť poetík, využívanie „originálnych“ tém a filozofických postojov (ak ich prózy vôbec obsahujú) sú také rôznorodé, že si neviem predstaviť, ako ich budú po mnohých rokoch selektovať literárni historici. S týmto problémom sa však čitateľ dnes nemusí zaoberať, v prvom rade by ho malo zaujímať, či mu predložený text poskytuje určitý estetický, prípadne aspoň čitateľský zážitok. Verím, že recenzovaný text umožní čitateľský zážitok najmä mnohým čitateľkám.
Žánrovo ťažko definovateľný debut Jany Turzákovej Krídla z papiera ma prekvapil v dobrom a azda aj horšom zmysle. V podstate ide o uzavreté poviedky, ktoré však vzájomnou spätosťou nadobúdajú románovú dimenziu. Ústredné „postavy“ viažu text. Dominantná je postava rozprávačky, mladej ženy, matky dvoch detí, s nie celkom jasnými fyzickými ani psychickými kontúrami. Je zrejmé, že rozprávačka nie je spokojná v novom prostredí.
Príbehy sa odohrávajú kdesi na južnom Slovensku. Spomína sa tu dedina, obec, ale aj blízkosť mesta. Sociálne kontakty rozprávačky a jej okolia sú problematické, len veľmi ťažko sa zžíva s novými ľuďmi okolo nej. V niektorých poviedkach zohrávajú významnú úlohu aj spomienky na minulosť, najmä na jej rodinných príslušníkov. Dôležitú funkciu má aj príroda. Prostredie fyzicky nehrá veľkú úlohu, skôr vytvára magickú či fantazijnú atmosféru. Určitú úlohu zohráva aj motív domu, ktorý sa stáva symbolom životnej neúspešnosti hrdinky a jej manžela.
Autorka zverejnila text, ktorý je štylisticky veľmi dobre zvládnutý a je to aj text, ktorý má vnútornú kompatibilitu. Ale, o čom to všetko je? O živote, láske, rodine či o smrti? O vzťahu medzi manželmi to určite nie je, o manželovi, ktorého neustále pomenúva opisne „môj dobrý muž“, sa nedozvieme vlastne vôbec nič. Jana Turzáková pozvala čitateľov nazrieť do vnútra mladej ženy, matky, ktorá sa zžíva s novým dedinským prostredím slovenského juhu. Veľa toho v novom prostredí nezažije, cíti sa osamelá a radosť jej spôsobujú len jej deti. Pocitovo sa vracia k materstvu a v jej vedomí sa objavujú aj motívy smrti. Nezostáva jej nič iné, ako detailne prežívať svoj život.
Je to prozaický text, mal by byť teda blízky epike, ale tento text vlastne nemá vnútorný explicitne stvárnený konflikt. Čo text sceľuje, je evokovanie emocionality, ktorá však na prvé čítanie takisto vôbec nie je konfliktná. Kvôli čomu má čitateľ pokračovať v čítaní? Azda preto, aby v texte našiel množstvo ukrytých pocitov rozprávačky. Môže sa mýliť pri ich dešifrovaní, ale v tomto prípade to nie je dôležité.
Pokúsim sa prestať takmer teoreticky meditovať a vrátim sa k textu.
Dejová zložka rozprávania sa začína in medias res a končí sa epicky otvorene. O prehistórii postáv nevieme vlastne nič, len sa dozvedáme, že rozprávačka má manžela, ktorého nazýva „môj dobrý muž“. Vieme toľko, že je otcom jej syna, ktorého rozprávačka nazýva „drozdík“. Zdá sa, že rozprávačka žije v normálnom, zdanlivo harmonickom manželstve, a o výraznejších konfliktoch sa nehovorí, ale veľmi sa nehovorí ani o manželskom šťastí.
Predsa len, autorkino rozprávanie je trochu zašifrované. Azda sa mýlim, ale rozprávačka sa v epických náznakoch stretáva s viacerými mužmi a dokonca je možné, že jej druhé dieťa, dcéra „vranka“, ktorú porodila v manželstve s „jej dobrým mužom“, vlastne nie je jeho.
Motivicky tajomný je aj motív využitý v poviedke Zo zeme. Náhodný partner rozprávačky Tóno jej pri návšteve vinohradu hovorí o kliatbe, ktorú môže zmeniť len žena, ktorá porodí zlatovlasé deti, v jej prípade dievčinu, ktorú ešte v tom čase nemá, pretože „len dievča prinesie dážď“.
Prekvapením je aj ďalšia epizóda, vyslovená takisto v náznakoch. Po zistení, že ďalšie dieťa už mať nemôže, sa rozprávačka rozhodne odovzdať materské vajíčko, ktoré by mohlo oplodniť inú ženu.
Atmosféra rozprávania je neraz tajomná, objavuje sa aj lyrizácia, ale tieto momenty nerušia dojem, že v texte je prvoradá emocionalita. Lyrizácia nemá nič spoločné s impresívnou lyrizáciou najslávnejšieho slovenského lyrika južného Slovenska Ladislava Balleka.
Zbierka poviedok Jany Turzákovej Krídla z papiera vznikala postupne. Jej autorka sa v minulosti zúčastňovala na viacerých literárnych súťažiach, v literárnej súťaži Poviedka získala až tri významné ocenenia (za poviedky Ponesiem tvoj vlas, 2017; Medzi dvoma vlakmi, 2018; a Nosné múry, 2021). Zbierka je ilustrovaná kresbami Jany Farmanovej.
Turzákovej debut by si mohol nájsť svojho čitateľa, číta sa dobre, ale vyžaduje pozorného a trpezlivého čitateľa.
