Vyhľadávanie
Spisovateľ a publicista Ľuboš Jurík (1947) začal publikovať prípady reportéra Antona Zárubu začiatkom 90. rokov. Knižne vyšli vo viacerých vydaniach a cyklus sa rozrástol na osemnásť príbehov, ktoré okrem detektívnej zápletky vykresľujú aj obraz dobovej atmosféry Bratislavy prvej polovice 20. storočia.
Kostru deväťdielnej kriminálnej série tvoria až traja pátrači po spravodlivosti: reportér bratislavských novín AZ, súkromný detektív a policajný radca. Príbehy (po dva v každom diele paperbackovej edície) sa odohrávajú v Bratislave tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia. Posledné dve knihy Krimi prípady reportéra AZ 15/16 a Krimi prípady reportéra AZ 17/18 (Magnum Publisher) načierajú do najproblematickejších tém vojnového a povojnového Slovenska a treba povedať, že sa ich nezľakli, hoci slovenská literatúra sa ich dosiaľ dotýkala zväčša iba z cudného odstupu alebo z bezpečných ideologických závetrí. Dnes, keď sa Juríkov seriál zavŕšil deviatou knihou, môžeme však povedať aj to, že je dosť dôvodov pokladať autorovu iniciatívu prinajmenšom za užitočnú. Nielenže vyskúšala ochotu slovenského čitateľa čítať kriminálku od domáceho autora, ale ukázala, že slovenský autor je schopný aj bez bohvieakej tradície napísať pútavý príbeh o zločine, ktorý sa nielen dobre číta a predáva, ale má aj akúsi pridanú literárnu hodnotu. Azda bude aj trocha úsmevné nazvať Juríka prvolezcom v tomto žánri, no je to naozaj tak. Za zločin sa Slovák odjakživa hanbil, a preto ho pripisoval svojmu nepriateľovi. Nuž akáže to už mohla byť detektívka, ak (zlo)činy páchali iba nepriatelia? Jurík medzi prvými vliezol do pasce, kde sú páchateľmi naši rodní. Možno si trocha pomáha aj archívmi, no práve preto musia jeho experti na zločin pri „roztváraní“ detektívnej témy v každom prípade zabudnúť na ideologické barly a naučiť sa vyrážať do terénu radšej s elegantnou vychádzkovou paličkou.
Štyri príbehy dvoch záverečných kníh sa nezaobídu bez politiky. Kriminalistické aktivity tu narážajú nielen na konkrétne dobové udalosti (nacistické vyčíňanie v Kľaku, arizácia, transporty židov do koncentračných táborov, SNP, HG, slovenskí letci v západnom odboji, február 1948), ale v príbehoch sa ocitnú i historické postavy (nemecký veľvyslanec Ludin, Tiso, Novomeský, Clementis či židovský agent a neskorší britský tlačový magnát Robert Max well). V Juríkových knihách je ale politika nepolitická, viac-menej faktografická, pretože jej nositelia sa v príbehoch správajú ako literárne postavy. Živá politika ostáva niekde v pozadí a, pravdaže, v skúsenostnej výbave postáv. A ak reportér Záruba pointuje svoje poznanie výrokom „A teraz už viem… že aj ja… som niekto iný!“, znamená to, že politické udalosti zmenili a zasiahli svet i ľudí tak hlboko, že v nich prevláda pocit všadeprítomnej absurdity, strachu a desivých zlyhaní.
Posledná kniha seriálu obsahuje dva príbehy: Vlasť je tam, kde nikto nebol a Kto skáče cez kaluže. Prvý sa odohráva po Tisovej smrti v roku 1947 a pátra sa v ňom po vrahovi podnikateľa, niekdajšieho činovníka Hlinkovej gardy a arizátora. Do hry vstupujú slovenskí príslušníci Kráľovského letectva Veľkej Británie (RAF), objavujúci sa doma po ukončení svojej odbojovej misie. Druhý sa odohráva v cirkuse, v ktorom maskované strašidlo hľadá tajné dokumenty o harmonograme presunov nemeckých transportov a kultúrnych pamiatok ulúpených nacistami. Hlavnými hráčmi sú tu cirkusoví zamestnanci zapletení do protinacistickej špionážnej siete Červená kapela, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov a vybavujú si účty. No ocitneme sa i v šľachtickom kaštieli, ktorého obyvatelia prežívajú poslednú krízu svojho stavu. V prvom príbehu sa vrah nájde v súradniciach logických dedukcií a intuície troch spomenutých pátračov, v druhom príbehu sa zločin ani nestane, ale celé dianie sa organizuje okolo falošných motivácií, ktoré vyústia do príslušnej prekvapivej pointy. Obidva príbehy sú zmäkčené akousi nostalgiou, ktorá nie je len smútkom za starými predvojnovými časmi, ale i clivým povzdychom za nenávratnými mladými letami účinkujúcich postáv. Tie ho však vyvažujú činorodosťou, no aj rozprávačskou bodrosťou, humorom či aluzívnou iróniou (napríklad cirkusový principál sa volá Václav Klaus). Vďaka tomu sa v Juríkových kriminálkach skrýva možno viac nonšalantnosti ako napätia, ale v každom prípade je v nich čo čítať. V rozprávaniach sa nezaprie investigatívny novinár, ale ani šikovný kombinátor príbehov, ktoré chcú aj cez kriminálny žáner vysloviť čosi dôležité o našom svete.
