Medzi banalitou a zážitkom

Knižnú prvotinu Petra Prokopca predstavuje zbierka Nullae (2014), ktorú možno na základe námetovo-výrazového repertoáru zaradiť v rámci súčasnej slovenskej poézie k spirituálnej línii. Pre jeho debut bola príznačná reflexívno-filozofická modalita implikujúca nadosobné hľadanie pravdy aj kultivovanie vlastného duchovného života. Básnické texty sa vyznačovali naratívnym pôdorysom a prítomnosťou hypostazovaného subjektu, ktorý bol nositeľom hodnôt, resp. „pátračom“ po hodnotách presahujúcich empirickú realitu či bežnú ľudskú skúsenosť (archetypálna „postava“ starca zosobňujúca „nadľudskú“ múdrosť a „postava“ mnícha reprezentujúceho „antipól“ konzumu, materializmu i radikálnej formy racionalizmu).

V tejto spirituálnej dikcii sa nesie aj najnovšia zbierka Život vrazený do chrbta, ktorá je napísaná v móde civilnej spirituálnej poézie založenej na alternácii medzi banálnou skutočnosťou a metafyzickou rovinou života. Civilný výraz textov podmieňuje i „vecnosť“ vyjadrovania, keďže autor často pracuje s pojmovým jazykom charakteristickým pre sféru technických odvetví: „Krehkou ceruzou / sa snažíš viesť / svoju krivku k priesečníku“ (s. 53). „Bezpríznakovosť“ jazyka vo veľkej miere ovplyvňuje aj využívanie neurčitkovej formy, i keď, paradoxne, nedochádza v kombinácii s „pojmovosťou“ k odosobneniu básnickej výpovede, ale k prehĺbeniu vzťahu medzi vecnou realitou a nadindividuálnou sférou abstrakcie. V úvode knihy sa nachádza „motto“ prevzaté z poézie poľského autora Franciszka Nastulczyka (konkrétne ide o úryvok z básne Hromadenie čiastok), ktoré bezprostredne súvisí s ideovou koncepciou celej zbierky, pričom texty súvisia s Nastulczykovou tvorbou aj poetologicko-sémanticky: „aby nič / mohlo vôbec / nebyť / treba niečo / čo je.“

Na rozdiel od autorovej prvotiny, v ktorej boli texty radené do básnických cyklov, v tejto zbierke Prokopec inklinuje ku kratším strofickým útvarom (tzv. básnickým miniatúram) vystavaným na princípe výrazového „minimalizmu“ a stimulujúcim konotačný rozptyl básní. Na difúzii významov sa vo veľkej miere podieľa i polyfonický typ lyrického subjektu založený na variovaní rôznych gramatických osôb a odkazujúci na nadindividuálne presahy v rámci ťažiskovej problematiky: „Bytie je len prekážkou na ceste, / hovorí a pokračuje ďalej – / nad oblakmi. // Pod nimi ľudia žijú / a tešia sa z toho. // Nepovedz, / že nie sú aj takí...“ (s. 43). Kniha pozostáva z dvoch častí (Jazykom vážiť tmu, Prevrátená veta), ktoré sú koncepčne späté, vzájomne sa podmieňujú a interferujú, čiže priebežne dochádza k rozšíreniu fundamentálneho významového poľa, ale z hľadiska celkového motivicko-tematického zamerania zbierky sa menované časti výrazne neodlišujú.

V textoch dominuje mestské prostredie realizujúce sa v podobe exteriérov i bytových interiérov, často „osamostatnených“ objektov evokujúcich mestské prostredie, ale do týchto priestorov zvyknú byť „vsadené“ aj prírodné motívy stierajúce hranice medzi „neživým“ a vitálnym. Mesto v zbierke neplní iba funkciu kulisy, ale vstupuje do priameho kontaktu s privátnym svetom lyrického subjektu, keďže pre neho predstavuje aj impulz k nadosobným reflexiám: „Ulice sa rozvetvujú / – na nich ovocie. // Si kôstka, / jedna z mnohých, / uväznená smermi“ (s. 23). 

Nosným významovo-výrazovým princípom básní je ticho, ktoré sa v zbierke vyskytuje v rôznych motivických obmenách zahrňujúcich mlčanie prírodných reálií: „Stromy v decembrovej Bratislave / stoja nad strateným lístím, // neprosia o slová, (...)“ (s. 51), ale predovšetkým mlčanie gnozeologickej povahy determinované aktuálnym emocionálnym ustrojením lyrického subjektu: „Možno / si nás vymyslelo / ticho pod váhou / smútku a samoty“ (s. 24). Dôležitejšiu funkciu však plní „nehovorenie“, ktoré nemá motivický charakter, ale je v implicitnej forme prítomné v tzv. miestach nedourčenosti úzko súvisiacich so spomínaným jazykovým minimalizmom, ale aj s myšlienkovou orientáciou zbierky reflektujúcou zložitú existenciálnu problematiku. Kľúčovou témou básní, predznamenanou aj v úvodnom motte, je podstata bytia a nebytia zahrňujúca tradičné spektrum eschatologických otázok (život – smrť, pozemská forma existencie – transcendentná forma existencie), ale autor sa osobitne zameriava aj na „skúmanie“ metafyzickej povahy uvedenej relácie, pričom sa opiera najmä o kozmologické východiská uvažovania.

Konvenčné binárne opozície symptomatické pre spirituálny diskurz (napr. bytie – nebytie, začiatok – koniec, deň – noc, svetlo – tma, externé – interné, materiálne – nemateriálne) básnik navzájom usúvzťažňuje prostredníctvom princípu alternácie, čiže v básňach dochádza ku koexistencii uvedených protikladov, ale aj napriek snahe o dualistickú perspektívu majú autorove „riešenia“ skôr pocitový ako empirický charakter: „Deň je hlad, / noc je hlad – / snažia sa sýtiť jeden druhým, // počuť pieseň / brucha // presúvajúcu sa / z prázdnoty do prázdnoty“ (s. 14). Lyrický subjekt neustále osciluje medzi pocitmi skepsy a neistoty prameniacimi z pominuteľnosti života, ale aj navzdory tomu, že nevie rozumovo adekvátne uchopiť a ozrejmiť rad abstraktných fenoménov, je schopný nachádzať „duchovný“ azyl v každodennej profánnej skúsenosti zahŕňajúcej kontakt s „bežnými“ reáliami privátneho, spoločenského i prírodného sveta: „(...) ale aj pod ňou / sa možno dá nájsť // útulný byt, pes / oddychujúci v pelechu, / cvrlikanie na balkóne, / ak sa započúvam // a zadívam, / nemusí / nastať koniec“ (s. 44).

Najnovšia básnická zbierka Petra Prokopca nie je priamo inšpirovaná oficiálnymi religióznymi koncepciami, ale reflektuje individualizovanú formu „spirituality“, keďže subjekt ju dokáže hľadať a objavovať aj v zdanlivo banálnych životných situáciách. Je pozitívne, že autor sa v textoch nespoliehal na prirodzenú hodnotovú a estetickú „hĺbku“ spirituálneho diskurzu, „nepodľahol“ tradičným moralizátorským schémam ani „klišéovitým“ vyjadreniam, ale zložitú teologicko-filozofickú problematiku funkčne prepojil s ekonomickosťou výrazu, ktorému nechýba rozmer „náznakovitosti“ a na čitateľa pôsobí iniciačne. Aj napriek uvedeným kladom sa však v zbierke nachádzajú umelecky menej presvedčivé miesta pôsobiace dojmom komunikačnej „priamočiarosti“ a z toho plynúcej didaktizujúcej modality, čo možno vnímať ako „oklieštenie“, resp. nevyužitie výrazových možností poézie. Našťastie, rizikám, ktoré so sebou spirituálna poézia mimovoľne nesie, sa autorovi podarilo vo väčšine prípadov úspešne vyhnúť, takže jeho básne majú skôr integračný ako dezintegračný estetický účinok.