Náhrdelník / Obojok - Jana Bodnárová

TRIO Publishing 2016
Prozaička, poetka, dramatička, výtvarníčka Jana
Bodnárová v najnovšej próze s názvom Náhrdel-
ník / Obojok potvrdzuje svoje doterajšie výcho-
diská i autorský rukopis. V slovenskej próze sa
celkom neprehliadnuteľne vyníma svojráznym
videním sveta, „poetikou vizualizácie“, čo zjavne
súvisí s jej výrazným presahom do výtvarného
umenia, presnejšie do videoperformancií s veľmi
špecifi ckým výtvarným videním i tematickým
zameraním. Multižánrovosť a multiumeleckosť au-
torky sa aj v tejto próze prejavuje celkom zreteľne.
Janu Bodnárovú fascinuje starý zašlý svet, jeho
odkrývanie a spomínanie naň. V próze Náhr-
delník/Obojok pôsobí minulosť v spomienkovej
podobe mierne rozostrene, po vizuálnej stránke
takmer vždy idealizovane, i keď vytvára kulisy
pre tragické, ťaživé udalosti, ktoré sa takmer
nedali prežiť, ako to napokon dokazuje osud
viacerých postáv knihy. Autorka skladá príbeh
viacerých postáv z rôznych fragmentov a samotný
príbeh je schválne úlomkovitý, nedopovedaný,
načatý, nedokončený, no s potenciálom, ktorý
môže čitateľka či čitateľ ďalej rozvíjať a domý-
šľať. Autorka priznáva fragmentárnosť, dokon-
ca ju zdôrazňuje ako pracovnú metódu i spôsob
videnia, ako princíp uchovávania spomienok
i skladania príbehu či skôr príbehov. K frag-
mentárnosti patrí aj nelineárnosť rozprávania.
Útržky a úlomky vytvárajú mozaiku, ktorá je ako
výtvarný i rozprávačský princíp pre Bodnárovú
tiež typická a tak, ako v minulosti, aj v tejto próze
skvele využitá.
Zo spomienok, zážitkov, pozorovaní, vnútor-
ných monológov autorka komponuje svet – ten
dnešný, v ktorom všeličo a všelikto chýba, i ten
zašlý, z ktorého sa vynárajú ľudia, čo odišli a ich
často tragické príbehy pokrútené neúprosným
a najmä nemilosrdným ozubeným a zhrdzaveným
kolesom dejín.
Starý dom so zanedbanou záhradou treba
predať, vonku zúri nefalšovaný kapitalizmus
na slovenský spôsob. Majiteľka a dedička Sára
sa vyrovnáva s minulosťou, ktorá prešla domom
i celým mestečkom. Spomína na to, čo sa už nikdy
nevráti. Rodiny zostali visieť vo vzduchoprázdne,
z celého rozvetveného malomestského hemženia
zostala len ona a jej takmer o generáciu staršia
priateľka Iboja. Ich osudy i rodinné histórie, i keď
rozdielne, sú poprepletané životom v malom mes-
te a navyše ich spája osud Sárinho otca maliara
i osudy ďalších ľudí, ktoré ovplyvnila druhá sve-
tová vojna, holokaust, 50. roky. Autorka skladá
príbehy z úlomkovitých obrazov, ktoré v sebe
nesú secesnú vizualitu. Postavy a ich životy sa
vynárajú ako zo sna, z ľahkej spomienky, zastre-
tej kolorovanou hmlou, sú zaliate milosrdným
svetlom pohľadu dieťaťa alebo niekoho, kto prežil
v tom období čosi pekné, navždy stratené. Ideali-
zácia detskej spomienky sa však prejavuje len pri
opise atmosféry. Za bohato vrstveným výtvarným
videním sa odkrývajú ťaživé deje z minulosti,
vzniká napätie medzi spomienkou na dobu a sa-
motnou dobou, v ktorej sa lámali životy ľudí, čo
ju neuniesli a neraz aj dobrovoľne vystúpili z ne-
zmyselne sa rútiaceho vlaku. V samom strede,
v akomsi pomyselnom súkolí prózy, zaznie puk-
nutá struna: dieťaťom videná, dospelými utajená,
neohlásená, nevyšetrená vražda.
Minulosť ako spomienka na pestrý farebný
svet, ktorý bol zároveň plný tragédií, kontrastuje
s nie veľmi znesiteľnou prítomnosťou, tá je ťažko
stráviteľná, pichá. Minulosť sa vytráca, životy
budú plynúť ďalej alebo v nej zostanú zaseknuté.
Do istej miery určite.