Vyhľadávanie
Denisa Fulmeková napísala román o osudoch jednej rodiny uprostred antisemitskej politickej mašinérie fašistického Slovenského štátu. Začína sa spustením antikampane proti spoločensky exponovanej osobe, odštartovaním peripetií až otvoreného boja o prežitie, ktorými si po roku 1939 prejde rodina advokáta-protestanta židovského pôvodu a jeho katolíckej manželky. V ľudáckom Gardistovi sa v roku 1939 objaví anonymný článok, ktorý obviňuje právnika, že sa prekrstil a poslovenčil, len aby mohol ďalej okrádať ctihodných Slovákov. Protagonista sledujúci vývin politickej situácie sa len snaží zachovať si právo na výkon svojej profesie, ktorá predstavuje príjem celej jeho rodiny. Predvída blížiace sa komplikácie, usiluje sa byť opatrný a konať obozretne, no chod udalostí je už nezastaviteľný.
V židovskom prostredí sa meno chápe ako esenciálne pomenovanie, nie je to len náhodný zvuk arbitrárne označujúci označované. Objekt je taký, ako jeho meno, je akýmsi indikátorom jeho potenciálu. Židovské právo dokonca osobám v ohrození odporúča ako jednu z posledných možností zmenu mena na také, ktoré by problémy zmiernilo. Zmenou mena sa tak môže zmeniť osud postavy. Premenovanie Martona na Mráza však nestačí, sú potrebné ďalšie a ďalšie intervencie, posudky a svedectvá, aby bol uznaný za Nežida. Román sa v tejto chvíli mení na akýsi právnický triler o úpenlivom hľadaní zásadného faktu, jeho presvedčivej interpretácii a argumentácii v prospech získania tzv. výnimky. Pozadím týchto malých dejín je postupné sťahovanie slučky okolo židovskej menšiny, najskôr nenápadné, neskôr už celkom otvorene nenávistné a násilné vyčleňovanie Židov zo spoločnosti, až k vytvoreniu problému, ktorý je nevyhnutné radikálne „riešiť“. A dokonca ani udelenie výnimky neznamená, že by boli doktor s rodinou v bezpečí, pretože vyhrotený boj o moc vyvoláva atmosféru strachu a protekcionizmu, intríg, podozrievania a udávania, kedy sa znejasňuje, kto je komu lojálny a kto ešte lojálnejší.
Motivácia tejto nenávisti nie je primárne antisemitská, rasová, ale priamočiaro ekonomická. A tak sa ukáže, že anonymný list bol napísaný z prízemných konkurenčných dôvodov, že každý má v rodine niekoho, kto by rád „prevzal“ liehovar či iný podnik, že za veľkými dišputami o tom, ako sa už Slováci majú zbaviť príživníkov, sú len priehľadné a obmedzené záujmy materiálne si polepšiť, vyšvihnúť sa, niečo získať bez ohľadu na tragické okolnosti, násilie, obete či dokonca širšie politické súvislosti. A táto prízemnosť sa dokonale odráža v rozhovoroch gardistov a ich prisluhovačov, simulujúcich dôstojnosť, autoritu či aspoň formálne dekórum. Ich rozhovory miestami pripomínajú Kalinčiakovu Reštauráciu a dišputy tamojšej „honorácie“, ktorej ostentatívne predvádzaná úcta či rešpekt je len formálnou rétorickou figúrou, ako sa ukáže pri scéne „súdu“. Tu sa však s ľahkosťou vedené hovory končia rezolútnymi vyhláseniami o potrebe konečne vyriešiť, zničiť príslušníkov židovskej menšiny. V tomto prostredí akoby sa prejavoval útlm až znecitlivenie voči dôsledkom použitých slov, akoby sa podceňoval ich účinok, silu meniť realitu a kruto tým zasahovať do osudov ľudí žijúcich často v najbližšom susedstve.
Jazyk tu totiž zohráva zásadnú úlohu. Fulmeková vychádzala z rozsiahleho výskumu dobových archívnych materiálov, listov, zápisníc, žiadostí i svedeckých výpovedí preživších holokaustu. Na beletristické pomery ide o intenzívne zahĺbenie sa do dobového materiálu, ktorého výsledkom je precízne odpozorovaný jazyk, dokonale sugerujúci tematizované obdobie. Dosahuje to archaizovanou štylistikou, ktorá nezasahuje len úroveň slovníka, ale aj spôsob skladby viet. Jazyk tu teda tiež funguje ako dokument doby.
Román sa pomerne zaujímavo pohráva s dokumentárnosťou a fiktívnosťou, s pomerom faktu a umeleckej licencie. Lokalizovaný je do fiktívneho mesta Himberany. V texte naznačená geografická poloha a na obálke použitá fotografia (prehliadka Hlinkovej gardy v Malackách) by mohli signalizovať, že ide o Malacky, no žiadne ďalšie indície túto hypotézu nepotvrdzujú. Naznačuje sa tak, že podobných príbehov sa v tomto období odohralo mnoho, mohol by sa teda odohrávať kdekoľvek, hoci prerozprávaný „podľa konkrétnej skutočnej udalosti“.
Román pozostáva z dvoch línií rozprávania: Prvou je naratív v er-forme vykresľujúci celý Martonov príbeh v chronologickom slede. Druhá línia v ich-forme predstavuje akýsi druhý hlas, subjektívne komentujúci objektívneho rozprávača z pozície osobnej skúsenosti. Ide o chronologicky usporiadané, s prebiehajúcimi udalosťami príbehu zladené, spomínanie Martonovej osemdesiatročnej dcéry. Anička si vybavuje svoje prvé vzplanutie, ktoré celý príbeh sprevádzalo. Nepodarilo sa tu vyhnúť niektorým poklesnutejším schémam, a tak táto prevažne ľúbostná spoveď pripomína prvé vzplanutia Vansovej postáv. Vychádzajúc z informácie o autorkinom dôkladnom výskume, ktorý zahŕňa aj svedecké výpovede preživších, by sa dala táto časť na prvý pohľad považovať za výsostne dokumentárny žáner výpovede očitého svedka udalostí. No s neistou hranicou faktu a fikcie si autorka zahráva aj prostredníctvom tohto fiktívneho svedectva, ktoré je celé výsledkom tvorivosti jej fantázie.
Na románe Doktor Mráz zaujme predovšetkým jeho precízny jazyk, pôsobivý dobový kolorit, dômyselná hra faktov a fikcie, vďaka ktorej vznikol univerzálny príbeh, ktorý sa mohol prihodiť kdekoľvek, ktorejkoľvek rodine, ktorý však zároveň pôsobí nevšedne autenticky. Upozorňuje na nebezpečenstvo potajomky sa šíriaceho zla, postupného nenápadného posúvania hraníc akceptovateľného, ktorých absurdnú, neakceptovateľnú polohu si rozhodujúca väčšina spoločnosti všimne, až keď je neskoro.
