Vyhľadávanie
Ľudácka prevýchova je pôsobivým spojením memoárov Márie Janšákovej, ktoré vyšli bezprostredne po druhej svetovej vojne, a pohľadu odborníčky na moderné dejiny, hodnotiacej ich s odstupom siedmich dekád.
Pomerne obsiahlu úvodnú časť tvorí fundovaný historický exkurz do tridsiatych rokov minulého storočia. Marína Zavacká vykresľuje nástup totalitného režimu, jeho sprievodné javy a ich dosah na život civilného obyvateľstva. Osobitne sa pritom venuje inteligencii, z ktorej radov pochádzala aj Mária Janšáková s manželom. Zavackej text sa vyznačuje detailnými odkazmi na množstvo rôznorodých prameňov. Jej zdrojom je, okrem iného, aj ďalšia memoárová literatúra, ktorej autori opisujú vlastné i sprostredkované skúsenosti z ilavského väzenia. Ich postrehy autorka komentuje, porovnáva, dopĺňa o informácie z archívov a zasadzuje do historického kontextu. Ich charakter a množstvo svedčia o minucióznej práci predovšetkým s archívnymi prameňmi, ale aj o osobnom zanietení.
Jadro knihy predstavujú spomienkové zápisky Márie Janšákovej, manželky diplomata, zakladateľa slovenskej archeológie a vysokého úradníka na ministerstve dopravy Štefana Janšáka, ktorý sa angažoval v prospech vzniku Československej republiky. Z titulu svojej profesie a skúseností bol pre nový režim natoľko nenahraditeľný, že si jeho lojalitu potreboval „poistiť“ zadržaním a väznením jeho životnej partnerky. Po mesiaci strávenom v samoväzbe v Bratislave bola spolu s ďalšími štyrmi spoluväzňami prevezená do koncentračného tábora v Ilave.
Politickí väzni, ktorých internácia si nevyžadovala súdny proces a často ani jednoznačný dôvod zaistenia, neboli na rozdiel od odsúdených zločincov oprávnení využívať privilégiá, aké boli vo väzenskej praxi samozrejmosťou nielen v ČSR, ale už za Rakúsko-Uhorska. Ako uvádza Mária Janšáková: „Čítať neslobodno, hovoriť neslobodno, spievať neslobodno, pracovať neslobodno. Len myslieť slobodno, a to je práve škoda, lebo myšlienky trápia, bičujú a prenasledujú ako fúrie“ (s. 125). Hoci sa jej časom podarilo získať pravidelnú prácu v spoločnosti ďalších žien, kde sa naskytla aj príležitosť k rozhovorom, nič to nemenilo na fakte, že i najmenší prehrešok sa tvrdo trestal, zväčša niekoľkodňovým pobytom v temnici a pôstom. Napriek mimoriadne náročným podmienkam, aké zažívali ilavskí „zaistenci“, ho propaganda úmyselne vykresľovala ako „fešácky kriminál“ či „sanatórium“. Túto predstavu posilňoval aj výber zadržaných osôb, ku ktorým patrili významné postavy verejného a kultúrneho života, vojnoví veteráni či dokonca vysoko postavení duchovní. Priamym podnetom k perzekúciám boli často výmysly a polopravdy, fabrikáty závisti či zištných pohnútok, v snahe demonštrovať sympatie k novému politickému zriadeniu a jeho predstaviteľom. Mnohí totiž prišli na to, že „včasným príklonom k režimu si rešpekt možno vymáhať teraz a tu, bez ohľadu na minulé zlyhania (napríklad na vlastnú maďarónsku minulosť) a bez predchádzajúcich zásluh“ (s. 66).
Prepusteniu v dôsledku amnestie pre politických väzňov, ktorú po svojom zvolení vyhlásil Jozef Tiso, predchádzalo vynútené podpísanie „Záväzku s podmienkami prepustenia“. Prepustených prakticky vylúčilo z verejného a vôbec sociálneho života. Pri porušení tohto záväzku mali byť okamžite internovaní naspäť za múry trestnice. Okrem spoločenského biľagu, ktorý pobyt v Ilave so sebou prinášal, sa bývalí „trestanci“ stránili kontaktu s dovtedajšími známymi aj z vlastnej vôle. Ich izolácia tak mala dvojsmerný charakter. Navyše, mnohí z nich sa stali nepohodlnými aj pre ďalší totalitný režim, ktorý mal ešte len prísť.
Titul má všetky predpoklady osloviť široké spektrum adresátov od odborníkov a pedagógov až po laickú verejnosť. Spolu s knihou rozhovorov s Agnešou Kalinovou, beletrizovanými memoármi Violy Stern Fischerovej a ďalšími podobnými publikáciami prispieva k mapovaniu temných období slovenských dejín z pohľadu jednotlivcov. Hoci sa odlišujú v rovine žánru, štýlu, okolnosťami svojho vzniku aj časovým odstupom, s ktorým boli predmetné udalosti popísané, každá z nich predstavuje dôležitý prínos pri budovaní povedomia o našej nedávnej minulosti, je dôležitým kúskom v mozaike osudov slovenského národa v 20. storočí.
Publikáciu možno nepochybne využiť aj ako učebnú pomôcku pri výučbe dejepisu na stredných školách. Mladí ľudia vďaka nej získajú presvedčivé svedectvo o praktikách štátu, ktorého samotná existencia podľa niektorých svojím významom násobne prevyšuje negatíva, ktoré ju sprevádzali.
Navyše, pred ich očami ožijú mená predstaviteľov slovenskej literatúry Janka Jesenského či Jozefa Gregora Tajovského ako demokraticky zmýšľajúcich a občiansky aktívnych jedincov, ľudí z mäsa a kostí, zasadených do konkrétneho historického obdobia a konajúcich na pozadí pohnutých dejinných udalostí. Ešte viac priestoru sa dostáva autorovi známeho Sváka Ragana z Brezovej, Elovi Šándorovi, ktorý bol uväznený spolu s Janšákovou a po oslobodení vydal vlastné spomienky a zážitky v publikácii Ilava.
Vďaka minimálnym zásahom do textu pôvodiny (prispôsobenie súčasnému gramatickému úzu pri zachovaní hovorovej reči vrátane bohemizmov) si tento zachováva priam starosvetský pôvab, ktorý umocňuje autenticitu osobnej výpovede aj ducha doby, v ktorej bol napísaný.
