Vyhľadávanie
Vincent ŠIKULA
Tam, kde sa cesta skrúca (Cursus vitae)
Bratislava, Belimex 2002
„Tam, kde sa cesta skrúca, zvíja a rumádzga, tam je môj domov..." Pravdaže, čo iné by pre písanie Vincenta Šikulu mohlo byť dôležitejšie ako domov a vlastný život? Najdôležitejšie je to aj v druhej posmrtnej knihe tohto spisovateľa, pre ktorého bol život najmä príležitosťou písať a písanie malo hodnotu života. Pri čítaní rozprávačsky šantivého, figliarsky úskočného a prešibane vtipkárskeho Šikulu sme si však málokedy uvedomovali, že domov zaľudnený naračným šarmom a veselým cengotom ostrovtipných prekáračiek bol aj domovom plným smútku a strachu. Dve posledné knihy, v ktorých sa majster prestal vysmievať smrti a vzal na vedomie jej majestát, prinajmenšom demýtizujú onú zaužívanú, ba aj zneužívanú predstavu o ľudovom autorovi ako vlastníkovi šťastného domova, svojráznom ospevovateľovi súžitia ľudského indivídua a rodného kraja či milovníkovi vínorodých vŕškov a ich perlivých produktov. Je pravda, že V. Šikula netajil nikdy nič zo svojej autopsie bohatej na chudobu, ale málokto bral jeho priznania ináč ako imidžovo resp. ako niečo, čo len začleňuje fyzicky živého autora do všeobecne prijatého mýtu o type jeho popularity. Spomienková kniha Tam, kde sa cesta skrúca vrhá na tvorivú osobnosť Vincenta Šikulu viac svetla a nepochybne ho aj väčšmi zviditeľňuje v tieni jeho tvorby. A navyše ukazuje, že optimizmus, ktorý tento muž rozosieval plnými priehrštiami na všetky strany, bol len výbušnou zmesou povznášajúcou svoj subjekt čím vyššie nad utrpenie, ktoré bolo prinajmenšom rovnako frekventovaným darom rodnej zeme ako smiech a víno.
Šikula svoju poslednú knihu nepochybne koncipoval ako spomienkovú, ako účtovanie s vlastným životom, ku ktorému ho dozaista primal nielen vek, ale aj vnútorná potreba zopakovať a vyjasniť si vlastnú pozíciu vo vzťahu k prežitému i k vlastnému autorstvu. A keďže v šikulovskej hierarchii dôležitých vecí sú na prvom mieste šikulovské pocity, nedopadol ani jeho pokus o autobiografiu celkom autobiograficky ani memoáristicky. Defilujú tu síce miesta, ktoré najväčšmi zaplnili spisovateľov svet (Dubová, Nitra, Modra, Ivanka, Bratislava), a mihajú sa tu konkrétni ľudia, s ktorými autor zrástol (napr. L. Havetta, A. Marenčin, M. Válek, I. Bizmayer, Š. Cpin, J. Stacho, R. Sloboda), ale nič tu nemá väčšiu cenu ako detstvo, ktoré sa prelína všetkým, na čo si autor spomenie. Detstvo a hudba sú pre Šikulu prostriedkami pátrania po pravde, nech by mala byť akokoľvek celoživotná (,,Staroba nejestvuje, je iba večné detstvo".) Spomínanie je anekdotické a bohaté na detaily, no spodrobňovanie sa netýka natoľko vecnosti ako smerovania do pocitovosti. Stretávame sa tu s typickým šikulovským asociatívne rozkošateným rozprávačstvom, ktorého obsahom je však väčšmi vnútorný svet než objektivizovaný beh udalostí (naproti tomu tu nájdeme napr. čosi ako posudok na knihu mladého autora, ktorý neovláda pravopis, alebo list dubovským futbalistom). Výsledkom je to, že kniha obsahuje oveľa viac starostlivo vylaďovanej lyriky a zodpovednej úvahovosti ako ,,výjavov" zo života. Nejde teda o typicky memoárovú prózu, ale o rozprávačskú autobiografiu, v ktorej autor uplatnil svoje svojské prozatérstvo a nenapodobiteľný spôsob fabulácie. Po týchto konštatáciách by sa mohlo zdať, že aj táto nová kniha len variuje prototypy Šikulovej úprimnosti, na ktorej vždy napokon stála celá jeho prozaická výpoveď. V tomto prípade však do šikulovskej nostalgickej úprimnosti pribudlo opravdivého smútku. Celkom iste to však nie je smútok za stratenými rokmi, za časom, ktorý je nenávratne preč. Je to skôr smútok zo života vyplneného čakaním na niečo, čo sa nikdy nenaplnilo. Je to smútok z chudoby, ktorá udala základný tón piesni života odvíjajúceho sa akoby na úteku od domova, v ktorom večný chlapec nikdy nemal ani vlastnú posteľ a ktorý ho naučil ,,báť sa každého". V tom naskutku niet mnoho dôvodov pre romantiku, zato je tu dosť dôvodov na sociálnu skúsenosť, ktorú možno aj zovšeobecniť a ktorá sa stala pocitovým i svetonázorovým východiskom nielen pre Vincenta Šikulu.
Takže úprimnosť knihy Tam, kde sa cesta skrúca sa predsa len líši od úprimnosti iných Šikulových kníh. Potvrdzuje, že predsavzatie jedného z našich najoriginálnejších spisovateľov spájať ľudí domovom nebolo len vecou bezproblémovej lásky, ale malo i svoje dimenzie bolesti. Aj preto možno povedať, že azda nijaká iná kniha nezachytila atmosféru života šikulovskej generácie s takou duchovnou autenticitou ako práve táto.
Alexander Halvoník
