Vyhľadávanie
Bratislava, Edition Ryba 2011
Ilustrácie Katarína Slaninková
„...sa rodičia stávajú ľuďmi,“ aj takýto tínedžerský výrok nájdeme ako motto v novom (v poradí druhom) románe (nielen) pre mládež Juraja Šebestu s podtitulom Komiksový román pre tínedžerov a ich poľutovaniahodných rodičov. Protagonistkou je trinásťročná dievčina, ale nečakajme konvenčný dievčenský román. Kniha taký žáner vysoko presahuje už záberom reflektovanej spoločenskej problematiky: nie sú tu len starosti s láskou a rovesníkmi, otázky generačných vzťahov (rodičia zápasiaci s tým, ako porozumieť svetu dnešných tínedžerov; tínedžeri usilujúci sa porozumieť sami sebe a akceptovať „rakváčsky“ svet rodičov), ale aj otázka sociálneho statusu rodiny (v ktorej nezamestnaný otec je domácou gazdinou a matka zarába) či obrazy rozličných absurdít v privátnych i spoločenských vzťahoch. Prirodzene, svoju rolu v rodine má aj tentoraz pes. Jednoducho: Šebesta vytvoril spoločenský román pre mládež par excellence: vtipný, naračne originálny, neobyčajne hodnoverne absorbujúci charakteristické príznaky súčasnej sociálnej i jazykovej praxe, čitateľsky mimoriadne príťažlivý. Z čoho pramenia tieto hodnoty? Samozrejme aj z autenticity spracúvanej životnej látky: sedem kapitol románu je vlastne sedem dní zo života Lucie – v týždni, ktorý je „ťažký“, pretože treba pripraviť oslavu trinástych narodenín – vyriešiť, koho pozvať či nepozvať; treba zažiť prvé rande; prežiť následky rodičovského združenia; existovať bez televízora a počítača; držať palce otcovi, aby sa mu konečne podarilo získať zamestnanie... Román je však príťažlivý a novátorský hlavne naračnými postupmi a rozprávačskou perspektívou realizovanou tak trocha na princípe multiplexných prepínačov: raz sa použije objektívny rozprávač, inokedy sa uplatní priama výpoveď jednotlivých postáv, resp. personalizovaný rozprávač s vnútorným monológom, nechýba ani imitácia dramatického dialógu či krátkej retrospekcie, alebo reprodukcia „fejsovej“ komunikácie. Naračné postupy ozvláštňujú a dynamizujú dianie, členitejšie modelujú charakter postáv a ich vzájomné vzťahy, umožňujú tiež hlbšie nahliadnuť do stvárňovanej problematiky (než by to dovolila voľba výlučne trinásťročnej rozprávačky) a vytvárať jej nevtieravo komický rozmer. Líniu narácie modifikujú komiksové pasáže: občas dotvárajú sekvenciu príbehu o nazeranie inej postavy, inokedy robia pochopiteľným a znesiteľným problém, vzdialený spontánnemu záujmu tínedžerov, občas posúvajú dej do jemne parodickej polohy, podčiarkujú dramatizmus situácií (výmena názorov medzi rodičmi a deťmi), pomáhajú dospelým porozumieť dobre odpozorovanému (a odkonzultovanému) jazyku tínedžerov a ich štýlu vyjadrovania a pod. Komiks sa teda stal funkčnou a naskrze organickou kompozičnou zložkou románu, aj jeho stavebným princípom. Román Juraja Šebestu sa tínedžerom prihovára ich problémami, ich vnímaním a jazykom, ich komunikačnými spôsobmi a kanálmi. Dospelým ponúka možnosť nahliadnuť do sveta mladých, ktorý je už celkom iný, než svet ich mladosti, a tak trocha mu aj porozumieť.
