Vyhľadávanie
Martin, Matica slovenská 1999
Vari sa možno čudovať autorovi tridsiatich piatich knižiek, kníh a knižísk, že začne bilancovať a že jeho bilancovanie sa nezaobíde bez zbierania peľu a prisáľania svojej veršovníckej polievočky? Veru, kniha kníh minuloročnej beletristickej žatvy má ingrediencie bilancovania hneď v niekoľkých ohľadoch. Predovšetkým: Štefan Moravčík sa na Veselé potulky po Slovensku iste nevydal náhodou, ale dospel k nim takpovediac legitímne, keď predtým metaforou a svižným veršom zabŕdol do mnohých tajov slovenského dejepisu, slovenského miestopisu i slovenského povahopisu. Tieto -pisy tvoria organickú súčasť hľadania básnickej identity, ktorá sa, chvalabohu, doteraz možno celkom nenašla, i keď Moravčíkov neopakovateľný verš v priestore medzi Uhom a Moravou a medzi Tatrami a Dunajom div nezľudovel a vyniesol svojmu pôvodcovi nezávideniahodný mýtus mága reči a slova. A možno až toto, azda aj neschválne, autorské bilancovanie nás preukázateľne usvedčuje, koľko neskrotnej básnickej invencie sme si dovolili v trhovníckom huriavku ostatných rokov nevšimnúť tak, ako si zasluhuje, koľko poctivého pechorenia za slávou slovenského slova sme prekryli konjunktúrou, bľabotom, avantgardnou rozpochybovačnosťou, zrelatívňovaním i vzdávaním povinnej úcty, vynášaním netalentovaných dotieravcov a nespravodlivým zarovnávaním diferencií medzi skutočnou básnickou plodnosťou a grafomanskou sterilitou. Týmto bilancovaním Moravčík neodvolateľne usvedčuje seba z božieho daru talentu, ale aj nás ostatných... zo zhýčkanej neschopnosti prijímať tento dar ako naozajstný dar svätenia... jari alebo slovesnosti, ako chcete. V tejto básnickej bilancii naskutku cítiť ozveny všetkých tých baránkov, ovečiek, erosničiek, pŕhľaviek, venušiek i omšových lúk, ale cítiť i ohromnú prácu autora, ktorý sa podujal hrou preniknúť do tajomstva jazyka, a dospel k nevídanej ľahkosti, ktorý skonštruoval z gramatiky a segmentov reči neslýchane slobodný verš, a zapelil ním ladom ležiace priestory slovenských minulých i prítomných reálií. Ale rovnako v ňom cítiť kultové sedliactvo so všetkou ťaživosťou osudu, ktoré akoby svojou svedomitosťou a schopnosťou klásť otázky naberalo nový mediálny a civilizačný dych a postrkovalo nás nielen k sebe samým, ale možno aj za horizonty modernej, čoraz viac sa profanujúcej civilizácie. Moravčíkove Veselé potulky sú naozaj bez predstierania veselé, tak, ako bol vždy veselý aj pracovitý človek, ktorému práca prinášala radosť i sebavedomie, povznesenie i pád rovno do srdca vecí. Ich veselosť prýšti nielen z jarmočnosti, ale najmä z bytostnej potreby komunikovať a objavovať vo veciach ich sebavedomie a prirodzený optimizmus. A možno o ten prirodzený optimizmus ide zo všetkého najviac.
Zaiste, Potulky sú naprojektované ako vzrušivé čítanie najmä pre mladých, ktorých studený odchov na socialistickom i svetoobčianskom internacionalizme, ale aj na prihorlivom vlastenčení jednoducho olúpil o radosť z prežívania domoviny ako krajiny, ku ktorej sa treba utiekať a nie od nej utekať, ako archetypu nás samých, ako zdroja neopakovateľnej štipky bohatosti, bezpodmienečnej na prežitie v dôstojnosti. Mohla by to byť detská či junácka učebnica nekovenčného nazerania alebo sebareflexívneho spoznávania sa, keby nebola aj čímsi viac: hravou poéziou, ktorá pri svojej nákazlivej šantivosti vôbec nepredpokladá, že by niekto mohol aj nebyť dieťaťom, a že by ho jej zvonivé rýmy nevdojak nevtiahli do svojej hry. Takže Moravčíkove zábavné túlanie má moc učiť deti byť dospelými a dospelých byť deťmi, a -- oboch v jednom -- učí vidieť. A čo už viac by dospelí i deti mohli očakávať od napísaného a vytlačeného textu?
Moravčíkove básne o mestách a lokalitách Slovenska, premiešané často s pohľadmi iných básnikov a netradične hutným historickým miestopisom spravidla od ďalších klasických či súčasných autorov, tvoria samy o sebe dozaista dynamickú náplň knihy. Ibaže aj kniha ako taká je poriadnym balvanom estetického cítenia a umeleckého grífu. Skvelé, rovnako veselé a kongeniálne nápadité ilustrácie Martina Kellenbergera spolu s decentnou a zároveň rozihranou grafickou prácou Petra Ďuríka vytvorili knihu, ktorá nie je skvelá len na túto chvíľu, ale môže sa stať vzorom invencie, nadania, poznania i vkusu pre mnohé generácie, ktoré prídu a budú ochotné učiť sa od Moravčíka a jeho spolukumštérov poctivému umeniu, odjakživa čerpajúcemu z predsa len nevysýchajúcich studní, ktoré si dokážeme v sebe uchovať, ale aj uchrániť.
Alexander Halvoník
In: Knižná revue16-17/2020
